Rozmýšľam či sem vôbec ešte patrím. Ľudia ma obchádzajú ako neviditeľnú barikádu všemožnými chodníčkami, všemožnými smermi, pozdĺž, oblúkom, možno dokonca i skrz. “Možno”, ozvalo sa slabým doznievajúcim hláskom, kdesi z hlbokej studne. Veď ani neviem dokázať svoju existenciu. Nech sa k tomu vraciam akokoľvek veľa krát, nič mi neprichádza na um. Čas sa pre mňa akoby zastavil. Namiesto vianočnej pohody v centre mesta Hamburg vládne celkom iná atmosféra. Chaoticky sa pohybujúce karikatúry zaplavujú obchody, nervozni šoféri trúbia a doma na nich čaká porcia hádok pre dvoch kvôli pár medovníkom či domácemu upratovaniu. Ako tam tak na námestí stresu či zhonu v tej sibírskej zime stojím, dostávam chuť na cigáro, ale nezapálim si. Moje ruky sú stuhnuté a zrak neprítomný. Čľapkanica, v ktorej práve stojím pripomína tú, ktorá by mala vytiecť mojimi očami, pokiaľ zrak monitorujúc srdce ešte nepohltila bezcitnosť z toľkej palety krušných citov. Chcem sa ťa dotknúť, posledný raz, stačila by mi polovica sekundy strávená s tebou, Anette. Veď vieš, tá druhá by patrila tebe a tvojim priateľkám, kávička, klebety a nakupovanie. Odkedy si zomrela, už to hádam nie som ani ja. Obohacoval by som ťa a mal ti čo ponúknuť, keby osud predostrel naše prvé stretnutie za takýchto podmienok? Postavila si ma do ťažkej situácie, ktorej kľúč k riešeniu hľadám na nesprávnom mieste. Bude to preto, lebo to vlastne strácam záujem riešiť. Už toho mám po krk. Hľadám iba teba a nech si kdekoľvek, nájdem ťa, musím znovu uzrieť to svetlo sveta, ktoré zmizlo kdesi v tuneli, tmavom, až naháňajúcom strach. Ja som ten vlak už nestihol. Vybral som z vrecka krabičku cigariet Lucky Strike a zapálil som si. Ono sa to ťažko realizuje, ľahko povie. Hľadať niekoho ak dopredu vieme, že expedícia nedopadne úspešne. Nech už je to tak či onak, potreboval som sa už rozhodnúť. Buď po nej bádať a utápať sa v tých istých myšlienkach dookola, alebo sformátovať pamäť, ktorá narúša môj kontakt so svetom. Zmiznem na určitú dobu, aj tak nemám čo stratiť, pre ľudí som už dávno prestal existovať. Vybral som sa teda taxíkom, pripomínajúc drobného mravca na okraji spoločnosti, do susedného mesta. Odtiaľ som cestoval do ďalšieho a ďalšieho. Stále ďalej od náznaku spomienky na úsmev víly, ojedinelý charakter a všetkého toho, čo sa zlúčovalo v jednu dokonalosť Božieho diela. Občas som žobral, inokedy pracoval, ale nikdy som sa nikde nezdržal dlho. Odvtedy, čo som vyrazil, som vlastne zabudol ako dlho už som na ceste. Putoval som bez cieľa, horami, dolinami i pobrežiami. Všetko ostávalo za mňou zahodené ako odpadky. Vtedy som to ešte nevedel, že osud mi je stále v pätách. Tam bola skrytá tá najväčšia slabina a clivo mi došlo opäťvtedy, keď som sedel na jednom prenádhernom pobreží, ktoré obmývala krištáľovo čistá voda. Opäť tie isté pocity slabosti, len jedna nič neznamejúca, chybne naprogramovaná bytosť sediac a dumajúc, „Ja už nevládzem. Je toto koniec mojej cesty? Prešiel som takou šíravou očakávajúc v tento moment, ktorý nič nemení?" Poškrabal som sa na zarastenej brade a prihodil jeden kamienok do mora. Vtom ku mne podišiel starý pútnik, nedokázal by som ohadnúť jeho vek. Bol záhadný ako román Príbeh princa Gendžiho, v ktorom s mojím vedením nepohnem ani stranou. Jednoducho nepredvídateľný človek. Rovnako i jeho správanie, len ukázal prstom k blízkemu lesu a prehovoril: ,,Ak si rozhodnutý, kráčaj tamtým smerom, až zazrieš malé-veľké mravenisko." „Malé i zároveň veľké?" spýtal som sa. „Pochopíš a teraz už choď." Starec tam zostal sedieť, ale ja som sa už neobzeral. Došiel som k lesu a naozaj mravenisko bolo neprehliadnuteľné. Čím viac som upieral zrak k nemu, tým viac ma vťahovalo dovnútra. Ťažko určiť, či ja som sa zmenšoval, alebo mravenisko zväčšovalo, no neprebehla viac ako chvílka a už som bol celkom ponorený v ňom. Bola tu dosť hlboká tma, ale dokázal som rozoznať, že prechádzam akousi obrovskou vchodovou bránou. Postupoval som stále vpred, bez potuchy kam spejem. Predo mnou sa zčista-jasna zjavila duchová silueta Anette. „Stop," zvolala, „ďalej nepôjdeš." Moje uši však nepočúvali a moje ruky sa už naťahovali za objatím, no objal som maximáne vzduch. Anette pokračovala: ,, Ešte sa môžeš vrátiť a stretneme sa až nastane ten správny čas na našom vysnívanom mieste." “Ale ja sa nechcem vracať, nemám už dôvod aby som žil.” “Máš iba ho nehľadáš, blúdiš stále v tomto fiktívnom labyrinte, prosím, sľúb mi, že sa vrátiš. Bež, budem na teba čakať, už choď, zmizni, ak sa vrátiš, bude z teba úplne iný človek, taký ako predtým, poznačený skúsenosťou, len to musíš všetko prekonať, tu a teraz.” Pár sekúnd sme na seba bez slova hľadeli. Vo vzduchu panovalo neidentifikovatelné ticho. Také, ktoré vôbec nepoznám, ale nedá sa porovnávať so žiadnym iným tichom. Naplnila ma svojou vôľou, smerujúcou k spaseniu. A ja som bežal, už tou východiskovou trasou, prežiť si svoj príbeh a nájsť zmysel existencie. Celý život som utekal, no tentoraz nie pred niečím, ale za niečím. Veril som jej a urobil presneto, čo odo mňa žiadala, prešiel bránou do tohto sveta. Sveta, ktorý má i pozitívne stránky. Bez ťažkostí by bol fádny a nudný, nebolo by už podnetu na radosť. Švajčiarske hodinky po otcovi začali znovu tikať. Odteraz je život mojou drogou a dávkujem nonstop. Niekedy by si mali všetci prejsť takým mraveniskom. A dúfam, že z neho výjdu ako víťazi.
L.Rolnik
