Táto veta v našej triede zaznieva veľmi často. Sama si túto otázku niekedy pokladám. V niektorých prípadoch odpoveď nájdem, inokedy ostane naveky skrytá a nezodpovedaná. Naposledy som ju začula na hodine literatúry. Keď som začala rozmýšľať, prečo by ľudia mali čítať, prečo čítajú a čo z toho majú, zistila som zvláštnu vec. Je to na nič. Je to na nič všetkým, ktorí chcú mať úplne normálny život. Tí, ktorí chcú pracovať, mať rodinu, nejako ju uživiť, dobre sa zamestnať a svoj život jednoducho prežiť, tým je to naozaj na nič. Ale tým, ktorí chcú život naozaj žiť, a mať ho pestrý, tým to niečo dá.
Ja sama som vďaka literatúre zažila o mnoho mnoho viac, ako moji rovesníci. Stretla som sa z vecami, na ktoré mnohý z nich ani nepomyslia. Už ako malé dievča som totiž liezla po stromoch s Pipi Dlhnou Pančuchou, lietala som po svete a prežívala všetky Dobrodružstvá mušky Adelky. Rodičia museli platiť neskutočné účty za telefón, keď sme s Machom a Šebestovou chytili do rúk naše slúchadlo. Toto všetko mi rodičia tolerovali, pokým som bola malá. Ako som však rástla, musela som sa aspoň trošku osamostatniť a nájsť si iných priateľov.
A že som si aj našla. Neboli to len tak nejaké kamarátky. Mala som ich neskutočne veľa, ako to už v takomto veku chodí, no len dve boli tie najlepšie. Obidve som stretla ešte na výprave do Ameriky a chvíľu som s nimi pobudla. Jedno z nich bolo Typické americké dievča a tá druhá, ktorú som mala najradšej zo všetkých zistila, že je princezná a zarobila kopu peňazí na svojom denníku.
Cestovanie sa mi veľmi zapáčilo a Amerika nebola jediná krajina, ktorú som navštívila. Musím sa však priznať že som sa tam potom ešte veľakrát vrátila. Stále sa tam totiž niečo deje. Mojou ďalšou zastávkou boli Britské ostrovy. Naši ma tam prihlásili na čudnú školu, kde všetci nosili dlhé habity a museli sme mávať prútikmi. Veľmi sa mi tam nepáčilo, lebo celá škola sa točila okolo jedného chalana. Volal sa tuším Harry alebo tak nejako. To, že si ma nikto nevšímal som znášala dosť ťažko a prišlo jedno z tých horších období môjho života. Najprv som hladovala lebo som chcela byť Ľahká ako vták a neskôr som si prešla závislosťou na heroíne s Deťmi zo stanice ZOO.
Vo chvíli keď som opustila Berlín, rozhodla som sa odcestovať na východ. Západná kultúra ma začínala unavovať a myslela som si, že už poznám, všetko, čo treba. Vydala som sa teda na cestu na východ. Skončila som až v Iráne, kde som prežila Islamskú revolúciu s kreslenými postavami Persepolisu, zažila Krutú lásku a spoznala aké to je byť Arabka. Boli to nie veľmi pekné, no poučne zážitky. V niektorých chvíľach som sa veľmi bála no mama našťastie Bez dcéry neodišla a ja som sa vrátila do svojej rodnej krajiny. Zvítala som sa so všetkými Ťapákovcami, Jozefom Makom, a dokonca, chvíľu po mne sa vrátil aj Drak.
Doma som sa však neohriala veľmi dlho. Našla som si totiž novú záľubu - hudbu. Keď som sa chcela stať speváčkou bolo jasné kam treba ísť. Mesto šansónov, Paríž, bola pre mňa jasnou voľbou. Začala som na ulici spievať vedľa Edith Piaf a spolu sme sa dostali až na vrchol. Vystupovali sme vo všetkých vychytených parížskych klubov. Potom už bolo všetko jednoduchšie. Keď je človek slávni, môže robiť hocičo. To som rýchlo pochopila a vyrazila ešte o niečo západnejšie ako doteraz. V slnečnej Californii som zažila výlety do krajín halucinogénov s Jimom Morrisonom a tiež nezabudnuteľnú atmosféru Továrne Andyho Warhola. Prežila som svojích Pätnásť minút slávy v bláznivých šesťdesiatych rokoch.
Teraz sa preháňam na motorke krížom-krážom celou krajinou a snažím sa pochopiť Zen a umenie údržby motocyklov.
Až sa teda nabudúce niekto spýta, na čo mi je litertúra, odpoveď už budeme poznať...
