Potom ti tú šancu dám

Na peróne s lístkom v jednej dlani,
ktorú ešte nedávno tvoja držala.
Ach, Bože, tak veľmi chcem ísť za ním!
V druhej cítim kožu kufrového držadla.

V tento deň tak smutný, prázdny
čakám, či neprídeš a nezastavíš ma.
Pokojne buď zlý a vážny,
veď u nás to vždy tak začína.

Nebola to moja vina,
to ty si ten, čo sklamal dnes.
Nevravím, že je v tom iná,
len to, že si zbabelec.

Pozerám sa na to mesto.
To, kde s tebou žila som.
Odchádzam a cez to všetko,
odpúšťam ti s úsmevom.

Tma predo mnou, tma aj vo mne,
tma nado mnou a za mnou tiež.
Chcela by som ťa mať pri mne,
kde som teraz dobre vieš.

Tento vzťah je o nás. Oboch!
A problémy – tie sú tiež.
Pozerám sa cez ten oblok
a viem, že už neprídeš.

Na chvíľu len zavriem oči,
ten vlak sa už rozbieha.
Potom zrazu teba zočím,
ako k vlaku pribiehaš.

Prepáč, drahý, už je pozde.
Skús to znovu o rok, dva.
Nehovorím ti to zlostne!
Potom ti tú šancu dám...

D. Barbaričová, 2.A

Talent je...

... keď sa v zásobách výtvorov študentov našej školy nedá skoro nič nájsť, pretože väčšina výkresov je poslaná do súťaží.
Na začiatok len tieto štyri, pretože dĺžka prestávok nepostačuje na nájdenie dostatočného množstva materiálu. A keďže u troch z nich nebol uvedený autor, rozhodla som sa, že pre tentokrát neuvediem ani toho štvrtého.

Držím si palce, aby môj nasledujúci lov na obrázky dopadol (čo sa množstva týka) oveľa lepšie...

My, Záhoráci

Na Slovensku žije jeden národ, Slováci. Aj napriek tomu, že je to jeden národ, ktorý má spoločný jazyk, kultúru či históriu, niektoré časti nášho územia sa dosť líšia. Viacero častí má totiž vlastné zvyky, tradície alebo kultúru. Jednou takouto časťou je Záhorie.
O Záhorí sa vie, že je to územie na západe Slovenska, presnejšie na Záhorskej nížine medzi riekou Morava a Malými Kaprpatami. Časť leží pri hraniciach s Českou republikou a niektoré znaky českého národa možno badať aj na Záhorí. Jedným z nich je jednoznačne nárečie, ktoré sa podobá českému jazyku. Ľudia z iných kútov Slovenska si nás dokonca mýlia s Čechmi. Naše nárečie je jedinečné a pre "Nezáhorákov" smiešne. Pravdupovediac, nemôžeme sa diviť, len tak ľahko sa vo svete nepočuje a musíme priznať, že občas znie dosť komicky. Najmä, ak takto začnú ľudia rozprávať v práci či v škole. Niekedy to vyzerá, že ani nevedia hovoriť spisovnou slovenčinou, no ich snaha a viera, že nárečím sa dorozumejú všade je jednoducho unikátna. Vďaka nárečiu vzniklo o Záhorákoch mnoho vtipov. Väčšinou z nich vyplýva, že Záhoráci sú hlúpi, ale nesmieme to brať vážne, veď vtipy sú na to, aby pobavili, a nie rozhnevali. Nie sme však jediní, ktorí sa objavujú vo vtipoch. Takí Východniari sú tiež pomerne známi vtipmi. Na rozdiel od vtipov o Záhorákoch, ktoré narážajú na našu vynaliezavosť a hlúposť, sa vtipy o Východniaroch týkajú alkoholu, vďaka ktorému sú takí známi. Ani Záhoráci nepatria medzi najväčších abstinentov, vychutnávajú si najmä víno, pretože vinič je na Záhorí veľmi rozšírený.
Záhoráci sú považovaní za priateľských a zdvorilých. Sú tiež veľmi pohostinní a dokážu sa výborne zabávať. Najmä tí na dedinách. Oslavujú každý sviatok, dbajú na tradíciu a aj z povinnosti dokážu urobiť príjemnú zábavu. Napríklad také vinobranie pre nich nie je povinnosťou, ale istým sviatkom, kedy sa stretne celá rodina alebo susedia či iní ľudia z dediny alebo mesta.
Na záver možno povedať, že ako Záhoráci môžeme byť hrdí na to, čo okolo seba máme a nikto, kto sa zapojí do našich akcií a vžije do nášho každodenného života, sa rozhodne nebude nudiť.

Lujza Valúšková, 2.A

Človek

Človek. Celkom obyčajný a nenápadný človek. Obyčajný. Nenápadný. Nikto nie je obyčajný. Každý z nás má v sebe čosi, čo nemožno vysvetliť, popísať. Aj ten najnenápadnejší človiečik. Keď odíde, zostane po ňom len tmavé prázdno. Nič. Celkom nič. Ako keby ani nebol. Ako keby nikdy predtým nechodieval touto ulicou, ako keby nikdy nesedával na tejto lavičke, ako keby nikdy nenosil tento klobúk. Ako keby nikdy predtým nejestvoval. Nie vždy je tomu tak, ale väčšinou, keď niekto odíde, nečakane, v tichosti, náhle, zostane po ňom prázdno najmenej v jednom ľudskom živote, ktorého, možno vediac, možno nie, bol súčasťou. Odchádzanie. Preto tak strašne bolí. Vyrve srdce z hrudi a nepýta sa či smie. Jednoducho to urobí. Ľahostajne, bez akéhokoľvek náznaku porozumenia. Bez pocitu viny. Berie, ale nevracia.

Človek - otvorená kniha spomienok. Kniha, ktorú oheň nespáli. Spomienky, na ktoré nemožno zabudnúť. V knihe možno čítať. Nuž, čítaj! Čítaj, čo všetko bolo a už nikdy nebude! Čítaj, prezeraj, listuj tou ozrutnou knihou spomienok, otvor ten nezničiteľný almanach tajomstiev a zázrakov života. Vráť mi tie spomienky! Staré spomienky na leto, ktoré bolo rovnako podivné a horúce ako tohtoročné leto. Spomienky, ktoré ubíjajú a ničia. Spomienky, ktoré sú mučivé a pália. Zničiť tie spomienky! Zabudnúť! Lenže spomienky nemožno... Ryjú do starých rán, prehlbujú ich. Trápia. Len zabudnúť. Zničiť spomienky, zničiť tú otvorenú, večne poburujúcu knihu, zničiť človeka.

Človek - zver. Bujná a zlá. Zver, ktorá koná bez rozmyslu. Zver, ktorá vidí len a len seba, neberie ohľad na iných. Ničí, pustoší, zabíja. Zabiť. Jedno jediné slovko. Tak strašne krehké. Môcť tak vyskúšať zabiť! Aký je to asi pocit? Len na okamih to skúsiť. Aké je to zobrať niekomu život? Aké je to vedieť, že ste zahubili jednu dušu? Zabiť. Pokojne, nečakane, bez výčitiek. Zabiť a byť zmierený s tým, že za svoj hrozný čin skončím v pekle. Satan, antikrist, zver, človek.

Človek - ruža. Človek ako kvet. Červený ako oheň, vášeň, energia, krv. Červený ako láska! Človek ako kvet. Žltý ako hravosť, svetlo, tvorivosť, radosť. Žltý ako sloboda! Človek ako kvet. Biely ako nepoškvrnenosť, cudnosť, čistota. Biely ako nevinnosť! Človek ako kvet. Fialový ako nezávislosť, sila, múdrosť. Fialový ako úspech! Človek ako kvet. Modrý ako priateľstvo, pokoj, samota. Modrý ako chlad! Človek ako kvet. Zelený ako nádej, mladosť, odpočinok. Zelený ako život! Človek ako kvet. Sivý ako kultivovanosť, ušľachtilosť, ochota. Sivý ako neistota! Človek ako kvet. Čierny ako tajomstvo, elegancia, dominantnosť. Čierny ako zločin. Človek, kvet, dúha.

Človek - rieka. Tmavá a chladná. Rieka, ktorá pomaly plynie. Vznešená a ničím neohrozená. Osamelá a bezcitná. Hlboká. Rieka, ktorá nemá zľutovania sa s nikým. Rieka, ktorá so sebou berie všetko živé aj neživé. Čaká. Vie, že čoskoro príde jej chvíľa. Osamelá! Za svoju samotu však vyberá krutú daň. Žije z bolesti druhých a čerpá silu z ich bezbrannosti. Sťahuje ako bezbranné bábiky do hlbín osamelosti, do nehybných tieňov zabudnutia. Hriešnica, tiahne so sebou smútok ako ťažký zločin. Magnet. Ťažký. Ťažký ako rieka, ťažký ako človek, ťažký ako hriech.

Človek. Jedinečný, nenapodobiteľný. Pyšný a plný predsudkov. Neomylný a tak strašne pyšný. Smiešny a úbohý. Dokonalý a múdry. Usmievavý a milujúci. Človek. Celkom obyčajný a nenápadný človek.

Alexandra Bolfová 2.A

2222

Nikdy som nechcela deti. Príliš som sa bála, že by som im mohla zničiť život, že so mnou nebudú šťastné, že budem zlá matka. Bála som sa predstavy, ako v škole rozprávajú spolužiaci, aká je ich matka neschopná. Bála som sa. A bojím sa stále. Dnes dokonca viac, ako kedykoľvek predtým.
Držala som pár detí v náručí, dávala som im fľašu k ústam, šteklila som ich. Ale boli to len cudzie deti a preto som bola pri nich stále myšlienkami niekde inde, niekde kde boli len moje problémy. Teraz som už myšlienkami len pri mojom dieťatku. Mojom, ktoré som milovala, no nemohla som si ho nechať a strávila som s ním len 2222 hodín. Teraz ale moju myseľ zamestnávajú myšlienky na moje dieťatko natoľko, že zabúdam na všetko ostatné. Ako sa volám, akú knihu čítam, ako sa majú kamarátky, na všetko čo bolo pre mňa doteraz samozrejmosťou. Všetka radosť zo života, vyprchala. Nikdy som sa nevedela rozhodovať. Vždy som si vybrala prvú možnosť, ktorú mi ponúkli a bola som šťastná, že nemusím rozmýšľať nad tým, čo je dobré a čo nie. Teraz som na to sama. Chcela som si napísať zoznam pre a proti, no prišlo mi to hlúpe, alebo skôr smutné, veď nemôžem spisovať pre a proti o mojom dieťatku, ktoré nebolo ešte na svete. A ani nikdy nebude. Veď sa pozrite akú by malo neschopnú matku. Takže presne viem, čo chcem. Preto mám pred sebou peniaze. Pozerám na ne a myslím na to ako nimi zachránim život dvom ľudom. Viem, že sa tieto slová nepočúvajú ľahko, no viem, prečo ich hovorím. Viem, že by som bola neschopná matka a svojmu dieťatku len zničila život. Nemalo by otca a ešte k tomu aj zlú matku, no čo by to bolo za život. Neodcudzujte ma za tieto slová, jednoducho nie som ten typ ženy, ktorá túži po dieťatku a preto je mi strašne ľúto mamičiek, ktoré po detičkách túžia a nemôžu ich mať . Život je tak nespravodlivý.
Nikdy som nemala rada oficiálne telefonáty. Preto som si informácie dopredu napísala na papier a nakoniec ich odrapotala doktorovi pri telefóne. Na iný papier som si napísala meno, poschodie aj cenu. Môj život bude v rukách cudzieho človeka. Dúfam, že sú aspoň čisté. Teda, okrem tej krvi, ktorú nevidno. Nikdy som pri sebe nikoho nepotrebovala. No dnes by som chcela mať pri sebe niekoho, kto by ma držal za ruku. Niekoho, kto by mi povedal, že robím správnu vec a že to nikdy neoľutujem. Ale nie je to reálne. To, že som tu, viem len ja. Nikto viac. Rodičom to nikdy nepoviem. Kamarátkam tiež nie. A priateľovi, možno, keby nejaký bol. Je to moje prvé a jediné tajomstvo. A už navždy zostane len a len moje.
Keď som navštívila lekára, zaskočil ma otázkou. Prvýkrát v živote som na pár sekúnd prestala dýchať a nevedela som ako mám na ňu odpovedať. Opýtal sa ma, prečo som čakala tak dlho a rozhodla sa ísť na potrat až teraz. Povedal mi, že predtým by to bolo ľahšie, čo sa týka psychickej stránky a možno aj lacnejšie, no vtedy som sa ešte sama sebe snažila nahovoriť, že by som mohla byť dobrá matka, no po všetkých 2222 utrápených a preplakaných hodinách som prišla na to, že ja nebudem nikdy dobrá matka. Sama nechápem prečo to tvrdím, keďže som si úlohu matky ešte nevyskúšala. No nechcem, aby práve moje dieťa bolo mojím pokusným králikom. Trpelo len preto, že si chcem nejakým trápnym spôsobom dokázať, že by som bola dobrá matka.
Papiere boli podpísané. Už nebolo cesty späť. Nastal ten deň, deň kedy sa zo mňa stal vrah. Doktor pri tom niečo rozprával, ale plne som sa sústredila na lampu nad sebou. Povedali mi, že nebudem nič cítiť, no nemali pravdu. Asi to bolo len po psychickej stránke. Veľa žien má tú lampu celý život pred očami. Moje telo nič necítilo, no moja myseľ vedela, že odchádza časť zo mňa. Nikdy som si nepredstavovala samú seba ako vraha. Niekedy som rozmýšľala aké by to bolo niekoho zabiť. No teraz je to až príliš reálne a príliš žalostné, kvôli tomu činu, ktorého som sa dopustila. Viem, že mu je teraz lepšie, ako by mu bolo so mnou po narodení, no zabila som niekoho, kto meral asi 3 cm a vážil maximálne 4 gramy. Jeho vražda mi netrvala ani 2 minúty. A teraz kráčam domov, do svojho bytu, k svojim knihám, ku kamarátkam s ktorými idem zajtra na nákupy, a pred ktorými sa budem tváriť akoby sa v mojom živote nič nestalo . Ostala len tá malá ultrazvuková snímka – spomienka na moje dieťatko, ktoré mi tento čin niekedy odpustí. Aspoň v to dúfam...

Bibiána Bitalová, 3.B