Ja a svet okolo mňa

Čím viac sa zamýšľam nad tým, aký je svet okolo mňa, či dobrý a či zlý, som čím ďalej, tým viac presvedčená o tom, že zlo je na prvom mieste. Avšak v dnešnom uponáhľanom svete má aj dobro svoje miesto.

Keď som bola malá, myslela som si, že svet je prechádzka ružovou záhradou. Dnes už viem, že som sa mýlila. Žijem vo svete, kde ľudia robia medzi sebou rozdiely, nenávidia sa, zrádzajú jeden druhého a význam majú pre nich len materiálne hodnoty. Pýtam sa preto sama seba, človek už naozaj nedokáže mať rád? V dnešnom hektickom svete plnom vojen, chorôb, prírodných katastrof, zabíjania a zločinu sa všetci len ženú za bohatstvom, slávou a vidinou lepšieho života, nehladiac pri tom na iných. Toto všetko sú ľudia naozaj schopní urobiť pre bohatstvo, aj na úkor lásky a priateľstva? Načo sú nám peniaze, keď nemáme priateľov? Kúpime si vari za peniaze zdravie? Prečo nám život stále hádže prekážky pod nohy, jednu za druhou? Ako to máme zvládnuť? Každý má niekoho, kto nám pomôže zdolať všetky prekážky a urobiť svet pre nás krajším. Je to naša rodina a priatelia. Láska, šťastie, priatelia, rodina - to sú hodnoty v živote človeka, pre ktoré sa oplatí žiť. Pomáhajme jeden druhému a neobracajme sa chrbtom k druhým len preto, že sú inej národnosti, pleti či nemajú značkové oblečenie. Nerobme rozdiely medzi všetkým a všetkými a tolerujme sa navzájom. Život je príliš krátky na to, aby sme ho premrhali napravovaním chýb, ktoré sme urobili. Žime jeden pre druhého, prijímajme a dávajme lásku, pretože to ako bude náš svet vyzerať záleží len a len na nás. Ja žijem svoj život naplno a mám rodinu a priateľov, ktorí ma majú radi. Priznám sa však, že niekedy už ani ja nevládzem a pýtam sa prečo? Prečo práve ja? Kdesi som čítala, že ak nájdeš v živote cestu bez prekážok nevedie nikam, a preto budem každý deň bojovať zo všetkých síl a budem zdolávať všetky prekážky, ktoré sa mi postavia do cesty, len aby som si jedného dňa mohla povedať, že môj život stál za to a nebola som na svete, ktorým sú pre mňa rodina a priatelia, zbytočne.

A čo vy ostatní? Zamysleli ste sa niekedy nad tým, aký je svet okolo vás a aký zmysel má to, že ste jeho súčasťou práve vy?

Kristína Šimunová, 3.C

Kam sa vlieva slza

Zrazu ti všetko príde také ľahké, jednoduché. V jednom momente už nemáš dostatok síl ani len na poriadny nádych. Rukou si pretrieš opatrne oči, lebo vieš, že tieto slzy ťa stáli veľa. Pomohli ti na chvíľu uľaviť ranenej duši. Je to však veľmi kratučká, no tá najvzácnejšia chvíľa, kedy si len v tichosti sedíš. Nechce sa ti utrieť si ruky plné sĺz, ktoré ťa opustili spolu so spomienkami na ňu. Plakal si, nevidel si cez uslzené oči nič, ale chvíle strávené s ňou boli čerstvé, akoby sa stali práve včera. V ťažkej chvíli stála pri tebe. Tvoje probémy nikto iný nepovažoval za dôležité. Podľa ostatných si bol veľmi mladý na to, aby ťa život niečím trýznil. Tvoje slzy mali útočište v jej jemných, bezpečných rukách. Ale teraz, teraz tvoje kvapôčky bolesti nikto nezachytí.

Miriama Hudečková, oktáva
obrázok: Ján Kutal

Tajomné dvere bez kľúča

            Oliver za sebou zabuchol ťažké vchodové dvere. Lýdia nazrie do izby, kde kraľuje neporiadok. Porozhadzované oblečenie, školské učebnice s pokrčeným obalom, vysypané ceruzky. Rozhádzaná posteľ, jediné, čo Oliver stihol urobiť, je otvoriť okno a vyvetrať. Teraz je už v izbe poriadne chladno, Lýdia prejde od dverí k oknu a zatvorí ho. Kým zastrie záclonu a opustí izbu, chvíľu pozerá na ulicu pod oknami. Hemží sa ľuďmi, z tej výšky vyzerajú celkom maličkí. Je ich tak veľa. A každý jeden má svoj príbeh. Svoju rodinu, priateľov, prácu. Domov, myšlienky a tajomstvá. Svoju inšpiráciu a dôvod, prečo ráno vstať a vyliezť z postele, premýšľa Lýdia.
            Povzdychne si, odrazí sa od písacieho stola svojho syna a vyjde zo slnkom zaliatej izby do haly. Popáli ju slnečný lúč, ktorý sa odrazil od veľkého plochého zrkadla na bielej stene. Lýdia sa posadí do obývačky do svojho obľúbeného kresla, ktoré zdedila po starej mame. Ešte pred chvíľou tu bola so mnou, opäť sa stráca vo svojich myšlienkach. Bola jej vernou priateľkou a bútľavou vŕbou aj napriek päťdesiatročnému vekovému rozdielu. A vedela navariť ten najlepší guláš a upiecť tie najchutnejšie tvarohové koláče. Odkedy odišla, Lýdia sa nespočetne veľakrát snažila napodobniť jej kuchárske diela. Nepodarilo sa jej to.
Do izby vojde Leonard.
„Kde je Oliver?“ spýta sa chladným tónom ako vždy, jeho oči sa však usmievajú. Tie jej vždy povedia viac ako slová. Zo začiatku, keď ho nepoznala, si myslela, že je celkom iný. Správal sa nie príliš vľúdne a milo. Lýdia si až neskôr všimla, že jeho oči nie sú v súlade s jeho správaním. A pokúsila sa mu dostať pod kožu. A že sa jej to podarilo.
„Už odišiel,“ odvetí nevýrazne. „Kávu?“
„Dám si ju až v kancelárii,“ pokrúti hlavou. „Služobka. O týždeň som späť.“
            O pol hodinu Lýdia osamie. Leonard si zbalil potrebné veci a po pár minútovej rozlúčke sa vyparil. Týždeň pre seba, podvedome sa pousmeje Lýdia. Zvolám babinec, spravíme si seans. So sestrou zájdem do kina, keď bude pekne, vytiahnem Olivera na bicyel. Pôjdem sa potešiť do obchoďáku, oživíme šatník, vlasy a nakúpim potrebné veci do kuchyne. Potichu zatlieska a poberie sa do kuchyne spísať si zoznam.

O 12 hodín...

            Odbila ôsma hodina večer, Lýdia sedí pred televízorom, lúska oriešky a hltá dej dnešnej epizódy obľúbeného seriálu. Zo synovej izby sa ozýva hudba, určite sa mu pri nej dobre učí fyzika. Už teraz vie, že o pol hodinu nabehne do jeho izby, spráši ho, bude sa vyhrážať domácim väzením, nasilu mu vypne počítač i televízor, ktorý mu robí nemú kulisu, a s rachotom zíde späť do kuchyne, pripraviť si čosi na jedenie. Oliver bude chvíľu nadávať, potom sa do tej fyziky pozrie a zajtra dostane snáď čosi lepšie ako trojku. Dennodenný kolotoč. Jej život je jedna podarená perióda a stereotyp. Stále to isté. Od devätnástich, kedy sa vydala a podaril sa im jeden modrooký nezmar, ktorý až do desiatich rokov vyzeral normálne, potom sa z neho stala stelesnená hyperaktivita a „silná osobnosť“, ktorá si rada prejavuje svoj názor, ktorý je ako jediný stopercentne správny.
Seriál sa končí, hudba v Oliverovej izbe neutícha. Fajn, ide sa na vec. Keď však vyjde schody a stihne otvoriť dvere na synovej detskej izbe, hudba je preč. Vtrhne do izby a uvidí čosi nevídané. Jej syn sedí za stolom nad knihou, tentoraz zo slovenčiny, a snaží sa naučiť akési nezmyselné poučky, ktoré nikdy v živote nepoužije, ale ich profesorka je presvedčená, že teoretické znalosti sú tie najdôležitejšie pod hviezdami.
„Ty sa učíš?“ spýta sa neveriacky.
„Hm,“ prikývne, odpije si z nealkoholického piva, no čo už s ním?, a ďalej číta riadky pred sebou.
„Okej, večer ťa...,“ nestíha dopovedať, umlčí ju synov drvivý pohľad. „Nevyskúšam. Je mi to jasné. Šprtaj, synátor,“ zavelí a nechá ho v izbe samého. O sekundu sa otočí a zamieri späť do jeho izby. Oliver stále sedí nad učebnicou, Lýdia sa pousmeje, zdvihne zo zeme jeho notebook a vychádza s ním z izby.
„Nerozptyľuj sa,“ žmurkne na syna a opäť sa vytratí.
Zíde do obývačky, zabalí sa do deky a prehrabne si husté čierne vlasy. Prečo sa stále neozval? Už dávno sa mal ozvať. Premýšľa nad svojím manželom. Je preč už vyše dvanástej hodiny a stále nijaká správa ani odkaz, nijaký telefonát. Kde trčíš?!,začína zúriť.
Keď o pol jednej klesne do postele, i to nenáročné žehlenie zmáha, ak sa k tomu dopracuje po jedenástej, ledva drží oči otvorené. Siahne po mobilnom telefóne. Displej je prázdny, rovnako ako schránka odkazov. Nič. Toto ešte nikdy neurobil. S nepríjemným pocitom sa stráca v snoch...

Streda

            „Naozaj sa neozval? Neprehliadla si nejakú správičku?“ krúti hlavou Nataša, nechce sa jej veriť, že práve Lýdiin manžel by sa takto zachoval. Veď bol v podstate dokonalý, s jej Igorom sa nedal porovnať. Večne vykotený pri telke s pivom v ruke a s vyloženými nohami, bez starostí a problémov. Načo sa stresovať? Túto otázku rád používa a hneď po jej položení, na ktoré ani neočakáva odpoveď, sa stratí v deji nejakého stupídneho lacného seriálu, ktoré tak rád sleduje. Ale Nataša je rada, že je rada. Zlá doba. Sama štyri deti neutiahne, síce nežije práve v najideálnejšom manželstve, no aspoň má čím nakŕmiť svoje malé ratolesti.
            „Nie. Určite nie. Ten poondený mobil stále kontrolujem, ale nijaká správa ani hovor.“
„Skúšala si mu zavolať?“
„Samozrejme, hneď včera ráno. A potom o hodinu, na obed, poobede dva razy a večer okolo desiatej. Nič. Len to stále vyzváňa, ale nezapne sa ani schránka ani to nezdvihne.“
„Nechce sa mi tomu veriť. Veď to bol ideálny chlap,“ mračí sa Nataša. Lýdia prikývne, no v mysli má niečo celkom iné. Nebol taký ideálny. Posledné mesiace sa správal čudne, akoby ho vymenili. Navlas rovnaké dvojča, ktoré však vychovávala partia zhulencov, čo nevedia, kde je sever. Ale hral to dobre. Takéto veci nechce priateľke vešať na nos, ide o ich súkromnú vec. Lýdia vždy pôsobila milo, spoločensky a otvorene, v skutočnosti do nej nikto nevidel. Len ona sama vedela, čo v nej je, ako sa cíti, čo všetko ju trápi. Ale často nevedela, ako z toho von.
Po piatej sa lúčia, treba ísť nakúpiť a pripraviť sa na večer. Dnes príde babinec k nej domov, Oliver šiel spať k Lýdiinej mame. Má to od nej ešte bližšie do školy ako z domu, je tam spokojný. Stará mama mu dovolí všetko, zbaští mu aj somarinu, že pri hudbe mu ide fyzika do hlavy lepšie.
Lýdia sa autom presunie do Tesca, šikovne zaparkuje blízko vchodu, začalo nechutne poprchať. Do nákupného vozíka strčí euro a hrnie k budove, všade je plno ľudí v opršaných kabátoch s veľkými dáždnikmi, každý sa ponáhľa a chaosí. Na nervy! Rýchlo to tu odbaviť a domov variť. Zapnem si rádio, nakopnem všetky nástroje a pustím sa do práce. Nech tie utárané ženské neotrávim, teší sa Lýdia, a kým sa stratí v uličke medzi múkou a cukrom, opäť myšlienkami končí u Leonarda. Ďalšie hodiny, kedy sa neozval. Ak sa neozve zajtra, začínam sa báť.

Sobota

Lýdia pobieha po Leonardovej pracovni, prehrabáva sa v zásuvkách, šmátra po stole. Vysypala už každú krabičku, márne sa snaží nájsť názov hotela, v ktorom sa mal jej manžel v čase služobnej cesty ubytovať. Zúfalá končí na posteli v spálni, potrebuje si oddýchnuť. Dnes zgenerálkovala celý dom, vybavila úrady a je rada, že žije. Hlavu si položí na vankúš a zrak jej padne na nočný stolík vedľa Leonardovej strany postele. Malý biely papierik. Lýdia vystrelí z vodorovnej polohy na nohy a zdrapí papierik. Hotel Zlatá kanvica. To je ono!, v duchu zvýskne a vybehne zo spálne. Musí zistiť, či sa jej manžel v tomto hoteli nachádzal a kedy odišiel. Mal prísť dnes ráno.
Sadne si za otvorený notebook, zobudí ho a na internete vyhľadá spomínaný hotel. Klikne na položku Kontakt a vytočí uvedené telefónne číslo. Zdvíha jej príjemný ženský hlas. Blondína, modré oči, červený rúž a úsmev a´la hollywoodska jedenástka Paris Hilton. Asi tak recepčná znie.
„Dobrý deň, chcela by som sa spýtať, či už váš hotel opustil muž menom Leonard Farago. Som jeho manželka.“
„Malý moment, prosím,“ zašteboce ochotná slečna, Lýdia počuje klopkanie umelých nechtov do klávesnice počítača. Jej nervozita graduje.
„Prepáčte, môžete mi zopakovať manželovo meno?“ ozve sa.
„Leonard Farago. F-A-R-A-G-O,“ zdôrazní Lýdia. Po značnej chvíli opäť počuje hlas recepčnej.
„Prepáčte, pani. Pán Farago u nás ubytovaný nebol.“ Lýdia zamrie, v tej sekunde by sa jej krvi nedorezal.
„Ste si tým istá?“ spýta sa po chvíli hlasom, ktorý sama nespoznáva.
„Áno. Telefonoval v pondelok o jedenástej, že sa nedostaví. Ale namiesto neho prišla jeho dcéra.“
„Dcéra?“ Lýdii prepne hlas.
„Áno. Viktória Silányi. Pán Farago ju pri rezervácii označil za svoju dcéru. Má iba sedemnásť, vydatá nie je, takže predpokladám, že má priezvisko po mame. Odišla v stredu, pán Farago ju tu vyzdvihol.“ Lýdia sa zahľadí na fotografiu v kovovom rámčeku pred sebou. Ona, Oliver a Leonard. Objatie, úsmev a láska. Čo z toho bola pravda? Kto je Viktória Silányi?! Určite nie jej dcéra! Má len o dva roky viac ako Oliver.
Lýdia zamrmle rýchle ďakujem, pozdrav nerieši, a telefón vypne. Vzápätí ho zasa zapne a vytočí manželovo číslo... Voláte neexistujúce číslo.
            Rola, ktorú jej manžel tak dlho hral, jej pripomína veľkú prázdnu miestnosť bez zariadenia. Bez citu, charakteru, niečoho ľudského. S jednými jedinými dverami, ktoré pred ňou ostali zavreté. Dajú sa odomknúť zlatým kľúčom, ktorý ona nemá.

Kristína Tychlerová, 4.B

Smrť pre život

            Písal sa dátum 11.september 2001. Claire zobudil budíček o pol ôsmej, ako každé ráno. S ešte zlepenými očami siahla po diaľkovom ovládači elektronických žalúzií. Spôsobili menší hluk, Claire sa zamračila a pomaly sa posadila na posteli. V noci sa vrátila domov až o druhej, od ôsmej ostala zaseknutá v blízkom bare s partiou priateľov. Samozrejme čosi popila, zatancovala si, a teraz sa cítila ako zosušená slivka.
 Vklźla do chlpatých bielych papúč a saténového krátkeho županu. Presunula sa do vyleštenej mramorovej kuchyne čierno-béžovej farby a nechala zovrieť vodu. Aspoň dva litre kávy a jeden energeťák, prosila v duchu. Malý krajček tmavého chleba si natrela maslom a jahodovým džemom, medzitým bola voda na kávu zovretá. Claire sa s chutnými, pre ňu typickými raňajkami usadila na sedačku do obývačky pred televízor, a zapla si Good morning, America!.
Káva ju dostala do relatívneho normálu. Po raňajkách sa osprchovala, umyla a vyfúkala si vlasy, strávila pol hodinu v kúpeľni s mejkapom v ruke. Vybrala si veselý letný kostýmček, ktorý pozostával z krátkej „šik“ sukne a modernej blúzky. Z šatníka vydolovala zabudnutú veľkú koženú tašku, naposledy sa porozhliadla po byte, napravila veľké mäkké vankúše na sedačke a vyšla zo svojho slnečného kráľovstva.
Pri výťahu sa stretla so sympatickým susedom. Len čo ju uvidel, pery sa mu stočili do hollywoodskeho, no úprimného úsmevu. Zbožňoval ju, veľmi dobre si rozumeli. Párkrát zašli do kina, na kávu, no Claire Thomasa ďalej nepustila. V ich vzťahu z jej strany chýbala chémia, bez ktorej to Claire prosto nešlo.
            „Ahoj,“ usmial sa na svoju lásku. Zomrel by pre ňu, ako jej už párkrát stihol povedať.
„Dobré ráno,“ opätovala mu úsmev a privolala výťah. Chvíľu naň mlčky čakali, potom sa zrazili v jeho kovových dverách.
„Prosím,“ gestom ruky jej naznačil, aby vošla prvá.
„Vďaka,“ skrivila pery a nastúpila. Jedenásť poschodí vzduchu zleteli výťahom, Thomas sa k nej snažil priblížiť, no ona akoby bola slepá. Sama bola zamilovaná.
Keď vyšli pred budovu, každý by sa mal vydať iným smerom. Thomas ju však zastavil. Chytil ju za zápästie, Claire mu pozrela do tmavých uhrančivých očí.
„Nemáš chuť na ešte jedny raňajky? Neďaleko robia skvelé donuty a úžasnú horúcu čokoládu,“ navrhol trocha neisto, nevedel, čo od nej čakať. Bola príliš tajomná. Žena tajomstva, ako ju prezýval. A rád každé jedno odhaľoval. Už-už sa chystala odmietnuť, potom si povedala, Prečo nie?, a prikývla.
„Rada,“ usmiala sa, výraz jej tváre sa zmenil. Očividne takúto odpoveď nečakal, bol neuveriteľne potešený. Dnes sa mi bude dobre pracovať, pomyslel si, najradšej by poskočil a zatlieskal.
Bok po boku kráčali slnečnou ulicou, rozprávali sa, ona mu hovorila o včerajšej prehýrenej noci, on jej o nedávnej dovolenke na Kube. Spájalo ich veľa vecí, stále sa mali o čom rozprávať. Boli takí podobní, a predsa celkom odlišní.
Usadili sa na vyvýšenej terase kaviarne s tmavou drevenou dlážkou, bielymi drevenými lavicami a štvrcovými stolíkmi. Claire si prikryla holé nohy pripravenou kockovanou dekou, fúkal trocha chladnejší vietor. Objednali si raňajky, vychutnávali horúcu čokoládu. Obaja si stretnutie užívali, iba každý iným spôsobom. On ju vnímal ako zdroj dokonalosti, pravú a životnú, osudovú lásku, ona jeho ako najlepšieho priateľa.
            „Mala by som už ísť,“ ozvala sa asi po hodine, i tak už poriadne meškala do práce.
„Nechoď,“ vyhŕkol, vzápätí sa zháčil. No už sa nechcel skrývať!
„Prosím?“ zavrtela nechápavo hlavou, jeho reakciu nepochopila.
„Nechoď,“ zopakoval už trocha iným tónom. „Už nikdy neodíď z môjho života.“
Claire stratila reč. Chvíľu mu len mlčky hľadela do očí, brán jeho duše, potom zažmurkala, tvár sa jej skrivila do neidentifikovateľného výrazu.
„Prepáč, Thomas. Ja... nemôžem. Musím ísť. Z kaviarne i tvojho života, kam som sa nikdy neradila. Prepáč,“ pokrútila hlavou, pohladila ho pohľadom a vstala. Rýchlo zbehla tri veľké drevené schody z terasy na široký chodník a stratila sa mu z dohľadu.
Kráčala ulicou, chcelo sa jej azda iba plakať... Alebo zaspať na poriadne dlhý čas. Skrátka si dať životnú pauzu. Prečo je to tak? Začarovaný kolotoč! Ona miluje jeho, on miluje ďalšiu, tá má zasa svojho ďalšieho vyvoleného, a tak stále dookola. Mnohouholník lásky. Čo s tým? Asi nič, ona to nevyrieši. Treba ísť do práce. Slnko začínalo pripekať, Claire zhodila ľahký kabátik a prehodila si ho cez tašku. Prešla cez priechod pre chodcov, keď vtom pár metrov za sebou začula známy hlas volať jej meno. Obrátila sa, niekoľko metrov od nej utekal Thomas, v očiach odhodlanie. Utekal jej v ústrety, neskoro si všimol auto rútiace sa do zákruty, ktoré nemalo šancu zabrzdiť. Vykríkla, v jej hlase sa ozývala hystéria. Šofér mal v očiach záchvat paniky, snažil sa s autom urobiť v poslednej chvíli nemožné... Skončil pod kolesami auta.
            Ďalšie minúty si pamätá už len matne. Vrhla sa na kolená k bezvládnemu telu priateľa. Zhŕklo sa pri nich nespočetné množstvo ľudí, volali sanitku, políciu, bol tam chaos a panika. Po príchode lekárov bola Claire už celkom na dne. Sedela pri Thomasovi, vedela, že jeho oči sa už nikdy neotvoria, že sa viac nenadýchne. No stále to nemala potvrdené. Lekár však jej vedomosť potvrdil jasným gestom a trpiteľským výrazom tváre, sklopením zraku.
Museli jej dať injekciu na upokojenie, cítila sa, akoby do nej rezali zaživa miliónmi skalpelov.
            Nevie, koľko ubehlo času, no pri zmysloch sa ocitla až na nemocničnom lôžku. Ujala sa jej zdravotná sestra.
            „Však to nie je pravda?“ položila sestre otázku s nepríčetným pohľadom.
„Je, slečna Claire. Je mi to veľmi ľúto,“ sklopila zrak. Claire sa na ňu zadívala. Tipovala jej asi tridsaťpäť rokov. Bola nízkej plnoštíhlej postavy, čierne vlasy a čierne oči takmer splývali s jej kakaovou pokožkou. Sálala z nej láska a dobro.
„Máte však neuveriteľné šťastie,“ zaleskli sa jej oči.
„Ako... to myslíte?“ zúžila Claire oči.
„Prespala ste najväčšiu katastrofu v dejinách Ameriky,“ slzy jej zaliali líca. „Viem, že ste pracovala v kancelárii v budove, ktorá dnes bola celkom zničená. Padli dvojičky. Pred dvoma hodinami,“ objasnila jej. Claire vyvalila oči, neveriacky pokrútila hlavou. Nedokázala uveriť vlastným ušiam, no vedela, že Ann, ako si prečítala na jej menovke, ju neklame. Po chvíli, keď si utrela slzy, pokračovala: „Moja sestra sa dnes už z práce nevráti.“ Opäť sa zadúšala plačom, rýchlo vybehla celá rozrušená z nemocničnej izby.
            Claire sedela na posteli, až po hodnej chvíli jej došiel význam sestričkiných slov.
Vždy jej hovoril, že by pre ňu zomrel. A tak sa aj stalo. Zomrel pre ňu. Zomrel, aby ona žila. Keby nie jeho, stihne ju rovnaký osud ako Anninu sestru. Už by viac neodomkla dvere svojho bytu. Slzy jej zalejú tvár. Dúfala, že zomrel v pokoji a mieri, že na onom svete je šťastný a odmenený za všetko, čo urobil v tomto živote. Claire dúfala, že sa nejakým spôsobom stretnú v budúcom živote. Vďačila mu za to najcennejšie a jediné, čo má. Za svoj život.

Kristína Tychlerová, 4.B

Nekonečná kniha

          

  Lúče júnového slnka boli v ten deň nezvyčajne horúce, odrážali sa od zrkadiel v miestnosti a nepríjemne ju osvetľovali. Juliana sedela na okennom parapete, snažila sa uhasiť smäd ľadovým čajom a jej myseľ naplno zamestnávali myšlienky. Myšlienky o živote, osude. Láske, smútku a trápení, šťastí a radosti.
Vzhľadom na jej vek bola Juliana nadpriemerne inteligentná, zamýšľala sa nad ťažkými filozofickými otázkami a chcela na ne nájsť odpovede. Riadila sa heslom: „Žijem preto, aby som žila!“. Jej životnú politiku a systém jej nejeden závidel, známi chceli mať rovnaký prístup k existencii ako ona. Bola veľmi empatická a silná osobnosť, no na pohľad pôsobila dojmom krehkosti, až ju chcel človek objať a ochrániť.
            Myšlienky jej vírili v hlave ako jesenné lístie vo vetre, preletovali zo strany na stranu, spájali sa a splývali. Listovala vo svojom živote ako v otvorenej hrubej knihe, stránku po stránke. Jej pamäť pracovala, spomínala si na útržky z detstva, zo školy, z prvých úletov. Opäť sa v mysli preniesla inde. Do doby, ktorú poznala len z rozprávania mamy alebo starej mamy. Ako vyzeral život takej pätnástky pred štyridsiatimi rokmi, ako pred dvadsiatimi. Množstvo výhod, množstvo nevýhod.
            Kniha života je nekonečná. Nekončí sa smrťou človeka, jeho duša sa prenesie ďalej. Juliana verila na reinkarnáciu, nikto jej ju nedokázal vyvrátiť. Určite sa život ako taký neskončí posledným výdychom a zakopaním do zeme. Pokračuje ďalej, len v inej forme, v takej, ktorú ľudské oko nie je schopné zachytiť, nedokáže sa s ňou stotožniť a tí menej empatickí a citliví ju nedokážu ani pochopiť.
Ak človek premýšľa o svete, jedná sa o celkom inú vec. Život je s ním prepojený, no isto nie natoľko, aby musel spolu s ním zaniknúť. Tvorí jedno veľké nekonečno, jeden obrovský celok plný rôznorodých javov a dejov, ktoré nemožno zastaviť alebo im predísť.
Život možno jedine žiť. No nie prežívať. Podľa Juliany si ľudia tieto dva pojmy často mýlia. Niečo prežiť a niečím žiť sú dve rôzne veci od seba na míle vzdialené. Dni, ktoré len tak prežívame, sú dni, ktoré si málokedy pamätáme. Skrátka sme ich prežili a bodka. Nastala noc, ktorú sme prespali a viac sa k tomu nevraciame. Chyba. Každý deň by sa mal človek snažiť urobiť niečo, prečo si onen deň zapamätá. Musí mať význam a silu, musí človeka baviť a zaujať, človek musí mať chuť si ten deň zas a znova zopakovať. Z akéhokoľvek dôvodu. Všetko má svoj zmysel a význam, a všetko je presne tak, ako má byť, a osud ako taký je vopred napísaný, no má niekoľko úskokov a cestičiek, ovplyvniteľných chodníčkov, ktoré človek sám dokáže pozmeniť. Osud je veľká kniha, do ktorej človek môže a dokáže sám prispievať. Len musí chcieť a veriť, nestratiť nádej a seba samého. Chcieť, veriť, túžiť a snažiť sa o dosiahnutie svojich cieľov. Prežiť každý deň tak, akoby bol jeho posledný.
Mal by sa tešiť aj z maličkostí a veľa dávať, aby pre svojho ducha pripravil čo najkrajšie nekonečno, ktoré nekončí, len ďalej je.

Kristína Tychlerová, 4.B

obrázok: Tereza Míšaná