Pred hriechmi minulosti sa nedá ujsť

 „Žena stráca dieťa tým, že ho porodí. Narodenie je rovnako slávnostné lúčenie ako smrť.“

 (Gilbert Keith Chesterton)

                                                                   JÚN 1994

Prebudila sa do slnečného nedeľného rána. Po chrbte jej stekali kvapky potu a v hlave doznievala posledná nočná mora.  Aj po 12 hodinách spánku sa cítila rovnako. V žalúdku jej vyhrávalo a hlava? Ach, tá bolela ako čert. Opatrne sa posadila na posteľ a ponaťahovala si stuhnutý  chrbát. Všimla si, že slnko za oknom už dávno vyšlo a práve teraz osvetľovalo detské ihrisko pred ich činžiakom. Usmiala sa, otvorila balkónové dvere a len tak v krátkej nočnej košieľke vyšla von. Dlhé gaštanové vlasy jej prefúkol jemný letný vánok. Bol to príjemný pocit po tých neutíchajúcich horúčavách, čo posledné dni trápili ich mesto. Aj napriek jej neskorému vstávaniu sa cítila stále rovnako unavená a tak sa rozhodla vrátiť naspäť do postele. No a čo? Má dovolenku. Zaslúži si to. Ako tak prechádzala okolo nočného stolíka, všimla si kancelárske dosky, ktoré ležali skryté pod hromadiacimi sa účtami. Podišla bližšie a prekvapene si prečítala nápis na prednej strane. Anežka Grúberová, Danka Komorná a Erika Hagárová.

To bola tá nočná mora, už si spomínala. Opäť to na ňu začalo všetko padať.  Ako si mohla čo i len na minútu myslieť, že by pred tým ušla? Hnusila sa sama sebe. Utekala ako nejaký zbabelec. Nemala však na výber. Začalo jej to prerastať cez hlavu. Prestávala  zvládať  svoju prácu a  robila chyby. Unikali jej podstatné veci, na ktoré by prišiel ktorýkoľvek zelenáč. Bol to jeden z hlavných dôvodov, prečo si zobrala na tri dni voľno. Už aj jej kolegovia si všimli, že s ňou nie je všetko v poriadku. Doma sa snažila čo najmenej myslieť na prácu, no neodolala a predtým než odišla z kancelárie, zobrala si spis k prípadu, ktorý jej nedal spávať.

Teraz sedela na posteli a so strachom sa pozerala na tie tri mená. Bála sa čo i len pohnúť, ako by to bola bomba, ktorá by mala vybuchnúť pri jej pohybe. Po tvári jej začali stekať slzy. Už nevládze. Nemá toľko odvahy ani síl, aby sa postavila na nohy po každý krát, keď jej krutosť života podlomí kolená. Chcela sa schovať v perinách ako malé dieťa, ktoré sa hrá na skrývačku a zostať tam navždy.

Roztrasenou rukou otvorila dosky a uvidela tváričku mŕtvej Danky na fotke. Aj napriek množstvu krvi, ktorú mala  na sebe vyzerala ako anjelik. Anjelik, čo len spí a každú chvíľu sa prebudí. Opäť to bude veselé dievčatko, čo sa rado šantilo so svojim psíkom na záhrade a bezstarostne si užívalo života. Bol to malý človiečik, ktorý svojimi skutkami patril medzi skvosty a nakoniec mu bolo odobrané právo žiť.  

Už dlhšiu dobu cítila potrebu stretnúť sa s jej rodičmi. Chcela ich spoznať a  ospravedlniť sa im za svoju neschopnosť  pri hľadaní   toho, kto im vzal ten najdrahší poklad, čo mali. Zbierala odvahu ale nikdy sa nedostala ďalej, ako k bránke ich domu. Nedokázala zazvoniť na zvonček. Ruky jej vždy oťaželi a nohy ju nechceli poslúchať, niesli ju preč, čo najďalej od toho smútkom poznačeného miesta.

Postavila sa do otvorených balkónových dverí, začala zhlboka dýchať a nechala svoje myšlienky voľne víriť hlavou. Hneď po pár nádychoch jej niečo napadlo. Čo to hovoril ten zelenáč, keď si k nej naposledy prisadol na obede? Dal jej vizitku so svojim telefónnym číslom pre prípad, keby ju pochytili samovražedné myšlienky a potrebovala by sa vyrozprávať. Vraj samovražedné myšlienky. Ucho jedno! Čo si to o sebe vlastne myslí? Keď teraz nad tým tak rozmýšľa, mohol by jej v niečom pomôcť.

Dala sa hľadať malý biely papierik v odpadkovom koši, kam ho  v zlosti zahodila hneď, ako prišla domov z práce. Po pár minútach vytrvalého prehrabovania sa v smetí bola úspešná. Zobrala slúchadlo od telefónu a vytočila číslo. Čakala dlho než sa ozval jeho ospalý hlas.

„Prosím?“

„Ehm, Peter? To som ja, Zuza.“

Zostal zarazene stáť so slúchadlom v ruke a nevydal ani hlások.

„Haló, si tam?“

„Á-áno som tu. Zuza, čo je? Si v poriadku? Kde si? Zostaň tam, nič nerob! Okamžite idem za tebou!“

Zo začiatku nechápala o čom to hovorí, až potom jej to došlo.

„Nie som v poriadku, teda chcela som povedať žijem a nechystám sa to ani nijako zmeniť. Pamätáš sa, ako si mi minule  hovoril, že keby som sa potrebovala porozprávať, tak že ti mám dať vedieť?“

„Hej, pamätám.“

V jeho hlase stále počula váhanie.

„No, ako by som to povedala, chcela by som ťa požiadať, či by si ma neodprevadil ku Grúberovcom, to sú rodičia Danky, ktorej vraždu vyšetrujem.“

Znova zostalo ticho, ale nie na dlho.

„Za 20 minút som u teba, zvládaš to?“

„Áno 20 minút mi bude stačiť.“

„V poriadku tak sa vidíme, maj sa zatiaľ.“

„Peťo? Ďakujem, máš to u mňa“

„Za málo.“

Usmiala a počula, že aj on sa smeje. Nečakala, takú rýchlu odpoveď. Bola rada, že mu zavolala. Rozhodla sa správne. Keď jestvuje niekto, kto by jej dokázal pomôcť, je to on. Má v sebe niečo zvláštne. Nosí oheň, ktorý ju vždy tak príjemne hreje  v jeho blízkosti. On sa pozerá na svet úplne inak. Ako to malé dieťa, čo chodí s ružovými okuliarmi na očiach. Rieši problémy s ľahkosťou, ktorú mu ona závidí.  Dúfala len v jedno, že dokáže vyriešiť aj ten jej problém a oslobodí ju od bremena, ktoré už roky niesla na svojich pleciach, i keď vedela, že pred hriechmi minulosti sa nedá ujsť.   

Kristína Ambrúzová, 3.A

Mám v hlave včelín

Aj vám sa to občas stáva? Hlavou vám víria myšlienky a vy ani nestíhate vnímať, o čom vlastne sú. Nasledujú v takom rýchlom slede, že keď konečne spomalia, tak ani neviete, kde sa vzali, akou myšlienkou tento prúd začal. Je to ako včely vo včelíne. Je ich veľa, sú hlučné a napohľad neusporiadané, no každá má v tom včelíne svoje miesto. Rovnako ako myšlienky v hlave, hlučné, absolútne od veci, ale nám určitým veľmi zvláštnym spôsobom dávajú zmysel. Pravdepodobne mi rozumejú len ženy, lebo len oni si dokážu pospájať aj dve absolútne nesúvisiace veci a urobiť z toho obrovskú katastrofu. Dokážu vydedukovať nevydedukovateľné a dospieť k absolútne nečakanému záveru. Tak to popisoval jeden muž v jeho prednáške o ženskom a mužskom mozgu. Muži asi nikdy nemajú v hlave taký neskutočný neporiadok. Ich mozog je rozdelený na niečo ako škatule. Jedna je na auto, druhá na peniaze, tretia na prácu, štvrtá na manželku, atď. A tieto škatule sa nikdy nedotknú. Muži si vždy vyberú len jednu škatuľu a rozprávajú resp. myslia len na to, čo sa nachádza práve v tej škatuli. Dokonca majú škatuľu, v ktorej nič nie je. Tú otvárajú najradšej a najčastejšie. To je dôvod, prečo dokážu hodinu v kuse pozerať do prázdna alebo prepínať za sebou kanály v televízii v takom slede, že z toho nikto nič nemá, dokonca ani oni sami. Preto zrejme nepoznajú niečo, ako včelín v hlave. To ženy neskutočne rozčuľuje. Prídu k mužovi, pozrú na neho a spýtajú sa ich obľúbenú a otrepanú otázku: „Na čo myslíš?“ Neviem, čo čakajú, v romantickom filme by dostali zrejme nejakú prehnane sladkú odpoveď, no v skutočnosti je to odpoveď: „Na nič.“ A to ženy nikdy nepochopia, pretože oni túto škatuľu nemajú. Majú niečo ako veľkú guču drôtov, kde je všetko prepojené so všetkým, a je to poháňané energiou zvanou emócie. Preto majú sklon všetko si pamätať. Udalosť sa spojí s emóciou a vypáli sa do mozgu. Môže sa to stať aj mužom, ale len výnimočne, pretože tým je, ako sa hovorí, všetko jedno.

Mať v hlave včelín. Je to zážitok alebo skôr utrpenie? Ako kedy, má to svoje výhody aj nevýhody. Výhody, ak píšete kompozíciu alebo akúkoľvek inú prácu a napadá vám plno myšlienok, ktoré môžete použiť. Zároveň si však musíte dať pozor, aby ste ich všetky zachytili. Nevýhodou je to vtedy, ak večer ležíte v posteli a snažíte sa zaspať, no myšlienky sa vám preháňajú v hlave a nedajú vám pokoj. Čo je však horšie, že si nemôžeme vybrať, či to chceme alebo nie. Jednoducho to príde. Treba sa s tým nejako vyrovnať a hlavne, hlavne nenechať, aby sa tento včelín presunul na jazyk, lebo to by mohlo mať v niektorých prípadoch skutočne katastrofálne následky.

Lujza Valúšková, 3.A

Moje sny

Keď som bola malá, všetko bolo také krásne, také obyčajné a jednoduché, ale čím som staršia všetko sa mení na zdĺhavé príbehy problémov a trápení. Ako malá som vždy snívala o kope hračiek, o psíkovi a o tom ako by som chcela byť automobilový alebo motokárový pretekár. Iné dievčatá vždy snívali o tom, že budú princezné a ako budú žiť so svojím pravým princom až do smrti, ale ja nie. Mojím veľkým snom vždy bolo stať sa pretekárom, či skôr pretekárkou, vyhrávajúcou jeden pretek za druhým a vždy triumfálne stojacou na stupienkoch víťazov, zbierajúcou  len tie najcennejšie trofeje. No osud to chcel inak. Čas šiel príliš rýchlo na to, aby som sa zastavila a splnila si jeden zo svojich veľkých snov. Vlastne ako som rástla, tak sa veľké sny dostávali stále viac a viac do úzadia a ustupovali tak snom reálnejším a využiteľnejším pre život, do ktorého nás tlačí dnešná spoločnosť. A tak si v podstate myslím, že mám všetko, po čom túžim. Splnil sa mi sen o najlepšom priateľovi, ktorého som našla vo vytúženom samojedovi, ktorý sa volal Cyprián a okrem najlepšieho priateľa mi robil živé plyšové zvieratko. Tento svoj sen som si však, bohužiaľ, dlho neužila, pretože Cyprián zomrel. Keď moji rodičia videli, ako ma to trápi, rozhodli sa, že ma treba nejako rozveseliť a tak ma jedného dňa zobrali na výlet. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď sme dorazili do cieľa a ja som zistila, že sme vlastne prišli po nového psíka. Bol veľmi pekný a hneď sme si ho aj s rodičmi obľúbili. Volá sa Artush, máme ho už šesť rokov a medzičasom k nemu pribudol ešte jeden psík. Teraz som veľmi šťastná, mám svojich dvoch nádherných a poslušných samojedov, ktorých nadovšetko milujem. Osud je však čudná vec. Splnil mi aj ten najväčší sen, aj keď už bol dávno zatlačený radosťami a starosťami všedných dní., sen stať sa  pretekárkou. Chodím totiž s pretekárom na minibikoch, ktorý okrem iného vlastní aj veľkú motorku, ktorá je zase jeho najväčším snom. Vždy, keď je teplo ideme sa spolu previezť. Práve vďaka nemu som spoznala život a začala som si ho naplno užívať. Teraz viem aký to je pocit jazdiť veľkou rýchlosťou a je to ten najlepší a najkrajší okamih plný adrenalínu, aký si viete predstaviť. A tak som vlastne šťastný človek, lebo mám okolo seba ľudí, ktorí mi dokázali splniť moje sny. Bez nich by som to asi nedokázala.

Simona Turkovičová, 3.A

Vraždárov si predstavovala trocha inak

              „Mnohí z tých, čo žijú, by zaslúžili smrť. A mnohí z tých, čo zomreli, by si zaslúžili žiť.“

(Tolkien, John Ronald Reuel)

MAREC 1994

Policajt v uniforme nadvihol zeleno-bielu pásku s nápisom POLÍCIA a nechal ju prejsť. Mlčky sa pozdravili a ona sa vybrala na miesto činu. Prešla bez toho, aby mu ukázala preukaz, no aj tak vedel, že patrí k nim. Už celé 2 roky bola súčasťou ich tímu. Pamätá si to, akoby to bolo včera, keď sa v jedno pondelkové ráno hlásila na nástupe šéfovi oddelenia vrážd. Bol to zvláštny pocit. Vraždárov si predstavovala trocha inak. Skôr ako statných chlapov, ktorí pripomínajú mohutné duby a nie záhradné tuje, ako to bolo v skutočnosti. Trvalo jej dlho než si zvykla, že nie všetko je tak, ako si  predstavovala. Bola hlúpa, naivná, nevedela nič o živote. Myslela si, že bude mať dobrý pocit zo svojej práce, ale až teraz zistila, že opak je pravdou.  

Pohľad, ktorý uvidela sa jej zapísal do pamäti snáď už navždy. Vstúpila do domu a zacítila dym horiacej cigarety. Prešla cez chodbu a ocitla sa v jedálni. Na jedálenskom stole boli porozhadzované výkresy a farebné ceruzky. Len nie dieťa. Prosím! Dieťa nie. Vstúpila do izby, ktorá sa nachádzala hneď vedľa kuchyne. Než si to uvedomila, pred ňou sa objavili dvaja kolegovia a zabránili jej vojsť dnu. 

,,Zuza, nechoď tam. Nemala by si to vidieť.“

,,Prečo nie? Ja chcem!“

Pretlačila sa dnu a v tej chvíli pochopila pred čím sa ju snažili chrániť. Ten pohľad bol žalostný. Ocitla sa v detskej izbe plnej hračiek. V rohu bola umiestnená posteľ s ružovými nebesami. S veľkou námahou sa prinútila spraviť krok. Podišla bližšie k postieľke a uvidela niečo strašné. Ležalo tam bezvládne telíčko malého dievčatka, ktoré mohlo mať sotva 6 rokov. Nočnú košieľku s motýľmi malo vytiahnutú až ku krku, ruky zviazané čiernou páskou nad hlavou, drobná hlávka bola vyvrátená v nezvyčajnej polohe a všade naokolo samá krv.

Svet sa jej začal točiť a strácala pevnú pôdu pod nohami. Mozog jej vysielal výstražne znamenia aby utiekla, aby sa chránila pred tým, čo tam vidí, ale srdce jej to nedovolilo. Zostala strnulo stáť na mieste. Snažila sa spamätať a začať rozumne myslieť.

Otočila sa na dvoch kolegov, ktorí tam s ňou zostali a hľadala u nich pomoc. Z ich výrazov videla, že si nie sú istí ako sa zachová. Čo si myslia, hlupáci? Že tu bude hystericky jačať a omdlievať? Zo začiatku to mala v pláne, ale napokon sa jej podarilo udržať svoje emócie na uzde.

Za tie 2 roky, čo pracuje medzi vraždármi sa z jej srdca stal stroj, neschopný urobiť akúkoľvek chybu. Nepáčilo sa jej to, ale nemala na výber, inak by nedokázala robiť svoju prácu tak, ako sa od nej očakáva. Pokrútila hlavou a odišla z izby. Nevedela, čo im má povedať.

Pred domom stáli zaparkované policajné autá a po celej záhrade boli roztrúsené skupinky chlapov v uniformách. Oprela sa o múry domu, z vrecka kabáta vytiahla cigaretu a zapálila si. Zatvorila oči a unavene skĺzla na chodník. Bolo jej jedno, že všetci sa na ňu pozerajú ako na blázna. Veď je blázon. Blázon, ktorý sa hrá na hrdinu a myslí si, že spasí celý svet. Viečka sa jej od únavy zatvárali a nemala už síl s nimi bojovať.

            Už druhú noc nespala doma. Po práci ostávala v kancelárii a snažila sa prísť na niečo, čo by im pomohlo pohnúť sa trocha ďalej. Pred 3 mesiacmi našli bezvládne telíčko malej Anežky v jednom z mestských podchodov, o mesiac neskôr ďalšie dievčatko, ktorého meno doteraz nezistili. Nikto ju nehľadal. Nikomu nechýbala. Dnes je to v poradí už tretí vyhasnutý život malého neviniatka, ktoré malo celý život pred sebou. Jediné, čo spájalo tie tri smutné udalosti bol ohorok z cigarety, nájdený na mieste činu. Chcelo sa jej plakať. Plakať nad toľkou bezmocnosťou.

Niekto si k nej prisadol. Bola tak veľmi unavená, že jej to bolo jedno a neunúvala sa otvoriť oči. V tichosti sedeli vedľa seba a fajčili.

,,Čo si si myslela, že budeš jediná? Po svete chodí veľa sviniarov, ktorí si riešia svoje problémy na nevinných dievčatkách. Nebola si prvá ani posledná. Môžeš byť rada, že si to prežila. Ony také šťastie nemali. Keď sa nám tu teraz zosypeš, nič tým nevyriešiš. Radšej sa pozbieraj a daj sa do roboty, chyť tú sviňu, nech sa už nič takéto nemusí opakovať!“ 

Zahasil cigaretu a ohorok zahodil do najbližšieho záhonu. Vstal a pomohol jej na nohy. Až vtedy zistila, kto to vedľa nej vlastne sedel. Jeho tvár jej bola známa, ale nevedela k nej priradiť meno. Bol to nováčik, alebo zelenáč, ako by ho nazvali jej starší kolegovia. Zelenáč a predsa vedel o nej viac ako ktokoľvek iný. V jeho očiach videla, že pozná jej tajomstvo. To, ktoré nepovedala ešte nikomu. Tajomstvo, že aj ona bola tým malým dievčatkom, ktoré sa raz dostalo do rúk sviniara, no mala šťastie a prežila to.

Vždy keď si na to spomenula, roztriasli sa jej kolená. Chcela by vymazať ten deň zo svojho života. Ten žabiak má pravdu. Dostala šancu žiť a preto ju musí využiť na to, aby aspoň z časti očistila tento svet od buriny. Zhlboka sa nadýchla a vrátila sa späť do domu dokončiť, čo začala. Na priedomí sa ešte zastavila. To meno! Otočila sa na nováčika a zvolala:

,,Hej, meno máš?“

,,Mám. A ty? Číslo máš?“

Po dlhom čase sa opäť schuti zasmiala. Zelenáč, to sa nezaprie.

Kristína Ambrúzová, 3.A