Pád do sna

Pamätám si to, akoby to bolo len včera. Ako by som aj mohla zabudnúť? Na to nikdy nezabudnem, aj keby som akokoľvek chcela. Ten deň si zapamätám navždy. Ten deň zmenil celý môj život.

Deň začal úplne bežne. Ako každé ráno som vstala, pripravila sa do práce a vyrazila. V ten deň to boli presne 2 mesiace, čo som pracovala ako predavačka v jednom z mnohých obchodov nákupného centra v našom meste. Celý deň som bola obklopená oblečením, topánkami a všelijakými doplnkami. Pre niekoho raj, pre mňa trest. Od toľkého vybaľovania tovaru sa mi až točila hlava. Lenže nedalo sa nič robiť. Po vyštudovaní strednej ekonomickej školy som nebola prijatá na vysokú školu a nejako som si zarábať musela. Tak som teda ako každý iný deň vyložila tovar a zaujala miesto za pokladňou. Asi po troch hodinách tejto činnosti prišla k pokladni sympatická slečna s milým úsmevom na tvári. Bola asi o tri roky staršia než ja a tvárila sa trochu rozpačito. S nádejným výrazom v tvári pristúpila bližšie a spýtala sa: „English?“ Vtedy som pochopila ten rozpačitý a neistý výraz. Dala som sa s ňou do reči, nemala som s tým totiž žiadny problém. Angličtina mi v škole vždy išla a ako jedna z mála predmetov ma aj bavila. O tejto slečne som zistila, že sa volá Emma, má 22 rokov a na Slovensko prišla robiť lektorku anglického jazyka na gymnázium. Bola však veľmi nespokojná so systémom vyučovania na našich školách a takisto s učebnými osnovami. Našťastie tu bola len na skúšku a o pár dní sa vracala späť do Londýna. Dala mi svoje telefónne číslo a od toho dňa sme sa stretávali v kaviarni. V priebehu pár dní som sa o nej dozvedela veľa vecí a veľmi sme sa spriatelili.

Týždeň pred jej odchodom sa ma spýtala, či nechcem ísť do Londýna s ňou. Vraj som v angličtine dosť dobrá a mohla by som skúsiť vysokú školu tam. Bolo to ako pád do sna, do krásneho sna. Bolo to niečo neuveriteľné a zároveň tak reálne, mala som to všetko na dosah ruky. Celú noc som nespala a premýšľala nad tým, čo urobiť. Nakoniec som sa rozhodla to risknúť. Možno to bolo dosť hlúpe, dať zrazu výpoveď, rozlúčiť sa s rodinou a kamarátmi, zbaliť sa a odísť, ale ja som to proste chcela skúsiť. A vyplatilo sa.

Vzali ma na londýnsku univerzitu. Vyštudovala som ekonómiu a našla si aj prácu. Zo začiatku som bývala u Emmy a potom som si našla vlastný byt. Párkrát som prišla na Slovensko, ale stálo to dosť peňazí a popravde som bola tak veľmi zvyknutá na ruch veľkomesta, že doma bolo na mňa priveľké ticho. Tak som zostala v Londýne, vydala sa za Emminho mladšieho brata, s ktorým sme boli už dlho kamaráti a užívala si život ako nikdy predtým.

Teraz odkladám papier z ruky a vraciam ho späť do škatule s nápisom Stredná škola. Smutne sa usmievam nad tým, akým spôsobom som rozmýšľala asi pred pätnástimi rokmi. Takýchto slohových prác mám v tej škatuli veľa, no tento mám zo všetkých najradšej. Sú v ňom totiž všetky moje predstavy, želania a nesplnené sny z mladosti. Dnes mám už inú prácu, po roku som totiž opustila svet oblečenia a topánok a znovu vyskúšala ísť na vysokú a podarilo sa. Mám pekný byt, muža a dve deti a som spokojná, aj keď nie som v Londýne. Ale viete čo? Občas je veľmi oslobodzujúce prestať myslieť a padnúť do sna...

Lujza Valúšková, 3.A

Čakáreň alebo Kam sa vlieva slza

Veľká čierna izba. Dvoje dverí oproti sebe, žiadne okná, žiadne svetlo, len odkiaľsi zvrchu dopadá na dlážku plnú pokrčených novín tenučký prúžok tmavomodrého svetla. Sedem. Sedem smrteľných hriechov sedí na siedmich drevených stoličkách uprostred izby. Pochmúrne svetlo im dopadá na hlavy a nenútene skĺzlo aj na ramená. Nižšie už nie. Nemožno. Sedia a mlčia. Krvavočervené rety svietiace na bledých smutných tvárach majú kŕčovito zovreté. Chcela by som vidieť ich oči. Nemožno. Oči, zrkadlo duše, to jediné, prostredníctvom čoho možno nahliadnuť na samé dno ľudskej duše, do hlbín zabudnutia, do kamennej priepasti hriechov. Oči každého z nich sú zakryté čiernou zamatovou škraboškou. Nehýbu sa, nerozprávajú, nedýchajú, nežijú. Sťa porcelánové sochy sedia bez pohnutia hodiny, dni, týždne, mesiace, roky. Vnímajú. Sporo odetí v tenkých priesvitných pyžamách. Zo studených tiel im sála chlad. Ľadoví, tak strašne ľadoví. Čakajú. Ktohovie na čo.

Tmou počuť kroky. Dve osoby, dva páry topánok , dvoje nôh. Sú dvaja.

Prvými dverami vojde on. Pripomína mi čerstvo napadnutý sneh. Jeho výzor nemožno popísať slovami, možno jedným jediným. Čistý. Pomalým, no vôbec nie váhavým krokom obchádza sedem sôch, sedem stoličiek. Ozaj, sú krásni. Tak krásne mladí a neušpinení. Neporušené čisté telesné schránky. Jemný úsmev v kútiku úst a nič viac. Zastane uprostred izby. Neprítomným pohľadom hľadí pred seba a mlčí.

Do izby vojde ona. Ako oheň, búrka, peklo, víchrica, žena v červených šatách. S nepríčetným smiechom obchádza sedem drevených stoličiek. Pozorne si obzerá každého z nich. Tvár sa jej odrazu skriví do akejsi podivnej grimasy. Odporní, sú tak neskutočne odporní. Brudné duše, čakajúce na vykúpenie. Nechutný odpad. Kričí, kričí čo jej len hrdlo stačí. Kmáše a trhá im vlasy, šklbe pyžamy, škriabe na tváre. Teraz už prerývaný plač striedajú výčitky. Pomätená, povedal by nezasvätený. Zlá, hovorím ja.

A oni necítia nič z toho. Necítia, ale počujú. Veľká čierna izba akoby bola z minúty na minútu menšia a menšia.

Žena v červených šatách pristúpi k mužovi stojacemu uprostred izby. Zapáli si cigaretu a provokatívne mu fúkne dym do tváre. Muž stále nehybný a zahĺbený do seba stojí nevnímajúc, čo sa deje navôkol. Je to ako partia šachu, niečo medzi nebom a zemou. Niečo len medzi ňou a ním. Čakáreň. Čierna, priestranná a v nej sedem stoličiek pre sedem smrteľných hriechov. Sedia, stále mlčanliví. Len tu a tam možno pod škraboškou  zbadať malú, lesklú a celkom nenápadnú slzu. Slzu plnú horkosti a pravdy. Neviem odkiaľ sa tam vzala a neviem ani kam sa vlieva. Neviem. Nechcem vedieť. Len zasvätení čakajúci vedia. Ja vedieť nechcem...

Alexandra Bolfová, 3.A

O Babe Jage

Jedného krásneho slnečného rána sa Kubko vybral na prechádzku do lesa, ktorý bol od jeho domu vzdialený asi 5 kilometrov. Kubko bol malý ušatý teenager. Lesu, do ktorého sa vybral, sa deti vyhýbali -  panovali reči, že je začarovaný. Vraj v ňom žije zlá Baba Jaga, ktorá deti zatvára do chlieviku a potom si ich pečie na prepálenom oleji  v obrovskom krbe. Kubko  sa však do tohto lesa  odvážil vstúpiť. Les nevyzeral nijako strašidelne, ba práve naopak. V korunách stromov bolo počuť  štebotať vtáčiky, veveričky pobehovali po konároch a zlatisté slnečné lúče dopadali na machom zarastenú zem. Kubko bol ohúrený krásou tohto lesa, zároveň bol zaskočený prečo niečo tak krásne deti považovali za strašidelné. Chcel vidieť viac, preto kráčal stále rýchlejšie a rýchlejšie, vnáral sa do  očarujúcich hlbín lesa, ktoré ho nakoniec úplne pohltili. Zastal až na lúke, ktorá sa pred ním z ničoho nič vynorila. Bola to krásna malá lúka plná kvitnúcich voňavých kvetov. Na kraji lúky Kubko zbadal malý potôčik s priezračnou vodou a pretože bol po tak náročnej ceste unavený a smädný napil sa z neho.  Potom sa oprel o peň spráchniveného stromu a tuho zaspal. Zobudili ho až bolestivé údery do celého tela a spievajúci škriekavý hlas, ktorý  akoby patril víťazovi hviezdnej pechoty v Superstár. Keď otvoril oči a nič nevidel, uvedomil si, že je zviazaný v mechu a niekto ho niekam odnáša. Hneď mu napadlo, že je to určite Baba Jaga, ktorá ho teraz zatvorí do chlieva a potom si ho upečie ako ošklbané kurča. Snažil sa z mechu dostať, no ruky aj nohy mal tak pevno zviazané, že to nebolo možné a tak mu neostávalo nič, ako čakať. Po asi polhodinovom pochode Kubka niekto vytrepal z mechu do chlieva. Teraz už si bol istý, určite ho uniesla tá bláznivá Baba Jaga. Aj keď nevidel jej tvár, bol si istý, že je to ona. Podľa toho čo počul, by mala mať asi tak 243 rokov, 13 krát šťastne rozvedená, povrchná a  žiarlivá. Mala by byť zhrbená  do výšky  približne barovej stoličky, šedivé vlasy aj s tvárou prikryté špinavým závojom z poslednej svadby. No než sa Kubko spamätal, jeho únosca už bol preč. Cesty z chlievu nebolo a tak zaspal. Ďalšie ráno presne ako očakával sa začalo  vykrmovanie. Každé 2 hodiny dostával  7 plných tanierov jedla a zákuskov. Nič z toho však nezjedol. Všetko schovával do diery v dlážke. Vedel že príde deň, kedy ho Baba Jaga bude chcieť zjesť, preto si intuitívne svoje oblečenie vypchával slamou aby vyzeral tučný a šťavnatý. Netrvalo dlho a bol ako  gymnastická nafukovacia lopta.  Nastal deň, kedy sa mal jeho život skončiť príšernou bolestivou smrťou. Dvierka chlieviku sa samé otvorili a Kubko sa vygúľal von. Vtedy po prvý raz zbadal tvár Baby Jagy. Vyzerala oveľa staršia ako 243 rokov. Bola nepredstaviteľne škaredá, celá zvráskavená a mala nezdravú zelenú farbu ako ropucha. Obočie mala bujaro zrastené do jedného tak, že jej malé, krvou zaliate oči si človek len ťažko všimol. Jej dlhý nos by jej mohol závidieť aj Pinokio. Na tomto dlhočiznom nose mala obrovskú bradavicu a na tej bradavici dlhý čierny chlp. Fuj, pomyslel si Kubko. Pomyslel si to však príliš nahlas. Babou Jagou to šklblo, no nedala na sebe poznať, že ju táto pripomienka ranila a zachovala si pohľad masového vraha. Schmatla Kubka a ťahala ho až k rozpálenému krbu. Vytiahla obrovskú panvicu, naliala na ňu Raciol olej a pichla do krbu aby sa poriadne rozpálil. Kubko sa snažil vymyslieť nejaký plán ako by unikol z tejto zradnej situácie, no nič mu nenapadalo. Baba Jaga vytiahla panvicu a nedočkavo pobádala Kubka, aby do nej skočil. Kubko pozrel na bublajúci olej potom na babu, napätie rýchlo stúpalo, opäť pozrel na olej, na babu, na olej, na babu ... ,,Čo si, do toho ja nevleziem,“ povedal napokon Jage. Tá sa začala chrochtavo smiať a vravieť: ,,Ále vlezieš chlapče, chro, chro, ále vlezieš.“ V tej chvíli sa stalo niečo, čo by nikto nečakal. Jage sa uvoľnila zubná protéza a s rachotom sa zrútila priamo ku Kubkovým nohám. Ten neváhal a využil situácie. Schmatol zuby a rafol s nimi Jagu priamo do tej obrovskej bradavice na nose. Jaga zhíkla a Kubko vzal nohy na plecia a bežal. Bežal hodinu, dve, tri... Keď už si myslel že je dostatočne ďaleko, zvalil sa na zem. Hlava sa mu zatočila a následne omdlel. Keď ho zobudili ostré slnečné lúče ležal pri potôčiku na krásnej sviežej lúke.

Lucie Hotařová, 3.A
obrázok: Lucia Lacinová