Imatrikulácia

Piatok, 27.9. sa uskutočnila imatrikulácia našich prvákov. Tohtoročná imatrikulácia sa vrátila do obdobia ČSR. Maturanti boli vo vojenských uniformách.  Po tradičnom pečietkovaní, sa prváci odlíšili od ostatných študentov. O 10 hodine sme sa zhromaždili pred školou a začal sa pochod, kde prváci kričali známe heslá: ,,My sme bažanti. Maturanti naši páni.“ Potom sme sa presunuli na školský dvor, kde sa oficiálne začala imatrikulácia.

Súbežne s imatrikuláciou prvákov sa v aule našej školy konala ešte jedna imatrikulácia. Imatrikulácia našich najmladších študentov, primánov. Keďže je teraz populárna reality show Farma, tak sa kvartáni rozhodli spraviť imatrikuláciu v tomto duchu.

Všetci to zvládli na 1*. Aj maturanti, aj prváci. Prvákom tento deň zostane v pamäti a budú naň spomínať ešte dlho. Dúfajme, že v dobrom.

Exkurzia

          Dňa 25.9.2013 sa konala literárno – geografická exkurzia  sa do Hlbokého  a Uhrovca pre študentov 2.B, 2.A a sexty. Len tak na okraj, kto to boli J. M. Hurban, Ľ .Štúr a A. Dubček.

V Hlbokom pôsobil Jozef Miloslav Hurban ako evanjelický kňaz. Oženil sa s Aničkou Jurkovičovou, s ktorou mal 9 detí. Spolu s Ľudovítom Štúrom, ktorý na neho osobne vplýval, sa stal najaktívnejším členom Spoločnosti česko-slovanskej a neskôr po jej zrušení i Ústavu reči a literatúry československej.

                 V Uhrovci sme navštívili rodný dom Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka. Ľudovít Štúr bol najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života a vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia, kodifikátor slovenského spisovného jazyka.

                Alexander Dubček sa Narodil sa roku 1921 v tom istom dome ako Ľudovít Štúr, v budove miestnej školy. Od roku 1962 obsadil miesto vedúceho tajomníka Krajského výboru KSS v Bratislave Po Nežnej revolúcii sa do politiky vrátil. Koncom roka 1989 sa o ňom uvažovalo ako o možnom prezidentovi Česko-Slovenska

V tom dome ukazovali všetky hodiny iný čas

Zobudil som sa práve vtedy, keď hodiny odbíjali polnoc. „Zvláštne“, hovoril som si. Zažal som lampu, ktorá stávala už roky na stolíku pri posteli a očami som započal blúdiť po stenách svojej starostlivo upratanej izby, hľadajúc práve ony hodiny, ktoré mi pred malou chvíľkou pretrhli niť opojného snenia. Avšak nech som sa pozeral akokoľvek pozorne a presliedil pohľadom všetky štyri steny, hodiny som nenašiel. Dokonca ani na písacom stole, nikde. Po hodinách, ktorých prenikavý zvuk mi ešte stále znel v ušiach, nebolo ani pamiatky. Vstal som preto, obliekol si župan a vydal sa hľadať moje ničiteľky spánku. Vedel som, že musím byť tichý ako myška, aby som nezobudil moju drahú polovičku, ktorá mala rozhodne krehkejšie spanie než ja.

Kráčal som tmavou chodbou bez okien, až som prišiel k ťažkým dreveným dverám, chodba bola nezvyčajne dlhá, nepamätám si, že by sme boli niekedy takú chodbu v našom dome mali. Vstúpil som do prvej izby. Bola to pracovňa, v ktorej som strávil väčšinu svojho života. Ach, knihy! Stovky, tisícky mojich nežných mileniek, ku ktorým som sa utiekal vo chvíľach najťažších i najkrajších, kedykoľvek, keď som nevedel ako sa zachovať v ťažkých životných situáciách, vždy tu pre mňa boli. Ako ma fascinovali a ešte vždy fascinujú, nezameniteľná vôňa starých kníh, nesúcich na sebe odtlačky rúk, tak krehkých, tak drsných...Obzeral som sa naokolo, opäť nezameniteľný tikot hodín. V duchu som si predstavoval ako sa ručičky pomaly posúvajú, ako nezadržiteľne mi život preteká medzi prstami a ja ho nemôžem zastaviť. Hoci by som rád. A možno ani nie, možno by som hodiny ešte viac popohnal a...zvláštne, že keď som bol mladý, nikdy, skutočne nikdy mi nič také na um nezišlo. Nepremýšľal som nad tým, vlastne som si nikdy nepripúšťal, že by som niekedy mohol tento svet opustiť, zomrieť azda, no teraz, keď sa sám k hrobu blížim, nerozmýšľam už takmer nad ničím iným. A v ten okamih som chcel odísť. Preč! Zodvihol som sa z kresla, a opäť som kráčal tmavou chodbou nasávajúc všetkými pórmi svojho tela omamnú vôňu starého dreva, ktoré po našom dome rozvoniavalo ešte predtým, než sme boli zabývaní.

Vchodovými dverami som vyšiel von, na záhradu. Miloval som ju rovnako ako knihy. Vyžaroval z nej pokoj, ktorý som pri svojom povolaní občas potreboval, ako učiteľ som veľa pokoja nemal, aspoň v škole nie, doma už to bolo iné. Deti sme nikdy nemali a preto som bol pod starosť vďačný, keď som smel ešte pár rokov učiť, a v dôchodku aspoň na polovičný úväzok. Deti ma nabíjali energiou, hovorí sa, že v ich prítomnosti človek nestarne, lebo nemá čas starnúť. No teraz už som starý. Až príliš, veľmi rýchlo som zostarel, veľmi prudký bol môj pád, rýchly, nekontrolovateľne.

Prišiel som až k starému altánu, ktorý som kedysi postavil pre svoju manželku. Oprel som sa o starý spráchnivený trám a chvíľu som len počúval šuchot spadnutého lístia, aká nostalgická jeseň, smutná, až príliš. Už svitalo. Bolo chladno, no i napriek tomu som si sadol k malému stolíku, na ktorom bol položený starý, avšak funkčný budík. Tik-tak, tik-tak. Zvuk nosiaci smrť. Nehybne a so zatajeným dychom som počúval, ako sa môj život kráti, čakal som koniec, no ten neprichádzal. Nad záhradou sa tiahol opar ako tajná pavučina mojich mladých snov, krehká, no živá, neskutočne živá. Vtedy som začal plakať, horúce slzy sa mi gúľali po studenej stareckej tvári. Chcel som prestať, zastaviť ten príval sĺz, no nevládal som. Jediné, čo som vtedy dokázal vnímať boli tikajúce hodiny a listy padajúce zo stromov, ktorých ladnosť pádu v sebe mala niečo poetické a nenávratne vzdialené.

Alexandra Bolfová 4.A

Dlho očakávaná premiéra „Čakárne“

Dňa 27.6. 2013 sa v DK v Skalici uskutočnila premiéra divadelnej hry Čakáreň alebo Dobrý človek ešte žije. Táto hra bola v poradí už treťou hrou, ktorú naštudoval Divadelný spolok F.K. Veselého pri Gymnáziu F.V. Sasinka v Skalici. Hra mala veľký úspech, čo dokazuje najmä skutočnosť, že veľká sála domu kultúry bola, ako aj v prípade hry predchádzajúcej, úplne plná.

Dej tejto divadelnej hry, ako aj deje hier minulých, sa odohrával opäť v 30. rokoch minulého storočia. Avšak je dôležité povedať, že tentoraz nebola hra výlučne realistická, no dejovú líniu autorka tentoraz posunula do roviny symbolizmu, ktorú bolo možné badať od začiatku až do úplného konca. Toto zaujímavé spracovanie, v ktorom nechýbal ani scénický tanec, zapôsobilo na divákov veľmi pozitívne.

Ako už bolo vyššie spomenuté, dej sa odohráva v roku 1937. Celá hra je situovaná do „čakárne“, no nie hocijakej, je to čakáreň, ktorú trvalo obývajú Dobro a Zlo. V čakárni sa deň, čo deň hromadia duše mŕtvych, ktoré si potom medzi sebou Dobro a Zlo rozdelia. Jedného dňa medzi nimi dôjde ku konfliktu, výsledkom čoho je stávka. Stavia sa o to, či ešte existuje dobrý človek, osoba, ktorá by nebola poznačená žiadnym hriechom. Jedného dňa sa v čakárni objaví sedem mŕtvych, sedem duší, ktoré si medzi seba majú Dobro a Zlo rozdeliť. Vysvitne však, že Zlo týchto sedem mŕtvych pozná, pretože u nich kedysi pracovalo. Dobro je dušami  nadšené a hneď by si najradšej všetkých 7 duší zobralo do neba. Opäť dôjde ku konfliktu, ktorý vyústi do situácie, kedy postupne začnú všetky duše odkrývať masky dokonalosti a ukážu divákom svoju pravú tvár.

Je dôležité podotknúť, že spolok sa od minulého roka rozrástol. Aj tento rok sa však členovia spolku veľmi dobre popasovali s jednotlivými charaktermi, ktoré mali predstavovať. Hneď v úvode hry sa nám predstavil Viktor Hlúpik, ktorý stvárnil Dobro a spolu s ním Alexandra Bolfová, ako jeho protiklad, Zlo. Novými členkami súboru sú Klára Dermeková, ktorá sa nám predstavila v úlohe mladej a vypočítavej manekýnky a Klaudia Bohunická, ktorá si zahrala jednu z dcér. Taktiež nováčikom bol Ľubomír Gorbatenkov, ktorý stvárnil postavu bojazlivého a neskúseného profesora. V úlohe matky sa nám predstavila Miriam Límová, otca stvárnil Anton Mihál, záhradníka Denis Marek, chyžnú Mária Balážová a druhú dcéru Silvia Biskupičová.

Ako bolo povedané už na začiatku, „Čakáreň“ sa od minulých hier v mnohom líšila. Či už to boli kostýmy, ktoré boli jednoduché, avšak vystihovali podstatu a istú  uniformitu, ktorá je na onom svete a na ktorú chcela autorka poukázať. Taktiež hudobný repertoár bol  mierne pozmenený a obohatený o klasickú hudbu, mohli sme počuť skladby velikánov akými sú napr. Ravel, Šostakovič, Gershwin, Čajkovský a pod. Posmrtnú atmosféru, či ako to nazvať, ešte viac podtrhovalo nasvietenie javiska, o ktoré sa postaral Tomáš Ujhelyi. Samozrejme, nesmieme zabúdať ani na šepkárku Nikolu Regáskovú, ktorá musela byť stále v strehu.

Na záver predstavenia bolo možné vidieť dvojitý standing ovation. Jeden patril našim divadelníkom a ten druhý p.p. Jozefovi Špačkovi, ktorý bol gestorom Divadelného spolku F.K. Veselého a ktorý už predtým avizoval, že školský rok 2012/2013 je posledným rokom jeho pôsobenia v našom gymnáziu. Preto sa členovia spolku rozhodli, že toto divadelné predstavenie odohrajú na jeho počesť a venujú mu ho. Myslím, že hovorím za  všetkých, keď poviem, že na seba môžu byť všetci členovia spolku právom hrdí, pretože odviedli kus tvrdej a poctivej práce, ktorú diváci ocenili. My zároveň dúfame, že to nebolo posledné predstavenie „Čakárne“ a že sa môžeme v nasledujúcich mesiacoch tešiť na reprízu.

Romana Fondrková

GPR

               Ako už na našej škole býva zvykom, vždy v júni sa naši študenti zapájajú do podujatia Gympel Proti Rakovine(GPR). Z každej triedy sa zúčastnili niekoľkí žiaci ktorí spievali alebo tancovali. 14.6. sa Dom kultúry zaplnil najprv našimi študentmi, potom žiakmi zo skalických základných škôl. Večer sa dvere Domu kultúry otvorili verejnosti. Výťažok z dobrovoľného vstupného pôjde na detskú onkológiu v Bratislave.

             V mene redakcie Štafety sa chceme poďakovať všetkým účinkujúcim, najmä triede septima, ktorá mala na akcii najväčší organizačný podiel.