Pilulka nesmrteľnosti

Len za tmavej noci sa ti zjaví,
čo zatratená bola navždy.
Keď do noci tmavej vtrhne dážď, prichádza na pomoc pocestným a tulákom,
lebo ona bola zatratená či prekliata jednou malou pilulkou.
Priala si byť nesmrteľnou a preto pilulku, čo večný život, jej ponúkol sám diabol. Či hriešne pomyslieť len na to ?!
Toľko nocí upršaných preplakala,
sama nevedela, že týmto skutkom svoj život si vzala.
Svedomie, len kúsok z neho ostalo.
Tá pilulka nesmrteľnosti, ten skutok, tá sebeckosť, to je, čo ju preklialo.

Za tmavej noci, keď už hviezdy nezhliadneš, keď posledné svetielko z oblohy vytratí sa,

pustou nocou putuje zatratená, čo svoj život stavila.
Je len dušou v tele nevládnom, čo lapá po dychu ale nadýchnuť sa nemôže, bledá sťa mesačný svit a telo v ktorom krv už dávno neprúdi, len v jej mysli jedna spomienka nešťastná, ako pilulku nesmrteľnosti si do úst vkladá.
Len za tmavej noci upršanej, či tulák a či pocestný, možno ju aj ty raz zazrieš, ako im chce pomôcť aby svoju dušu spasila, dušu,  ktorú v stávke s diablom stratila

Natália Steingrúberová, 2.A

Načo sú nám lampióny?

Volám sa Denisa, mám 21 rokov a som bez práce. Po ukončení strednej školy na gymnáziu môj život pokračoval celkom bezvýznamne. Frajer sa somnou rozišiel, vraj už neznesie moje hysterické výkyvy nálad. Naši netrpezlivo čakajú, čo bude so mnou ďalej - kedy sa konečne odsťahujem, nájdem si vôbec prácu, alebo u nich zostanem ešte takých 5, 10, alebo 20 rokov? Začínajú byť akísi zúfalí. To je trápne, veď sa o seba dokážem postarať aj sama! No dobre, niekedy trošku pozabudnem na ostatné povinnosti, ale uznajte, tá nová kolekcia lodičiek Gucci bola neodolateľná, jednoducho som musela ísť namiesto nejakých príjmačiek na totálne nezaujímavú univerzitu nakupovať. Aj tak mi tá škola bude na nič, vraj sociálne práce. Kto už môže ísť študovať sociálne práce? A vôbec, komu by sa chcelo donekonečna študovať, veď stredná mi stačí.
Chcela som ale našim dokázať, že nie som už malé decko, že sa o seba dokážem postarať aj sama bez ich pomoci. Ale ako? Čo bude treba urobiť, aby som im uľahčila život? Kúpiť si vlastný byt, zohnať prácu, osamostatniť sa. To bude chceť kopu peňazí, ale kde ich zohnať?..Á, už viem, prihlásim sa do Hotela Paradise!
Tu sa začalo moje šialené obdobie. Vyplnila som prihlášku a poslala ju. O dva týždne neskôr mi prišla pozvánka na konkurz, ktorý sa mal konať v Bratislave. Našim som o tom nepovedala. Bude to úžasné prekvapenie, pomyslela som si. A tak som išla na konkurz. Keď sa ma otec spýtal, kam zasa idem, povedala som, že nakupovať. Pochopiteľne, skočili mi na to, aj keď, pravdu povediac, v pár butikoch som sa zastavila a obrala moju kreditku o pár stoviek eur. Potom už bol čas ísť na konkurz. Toto som premeškať nemohla. 
Počas konkurzu som vyplňovala nejaké dotazníky, urobila pár rozhovorov, fotení a to bolo všetko. Celkom jednoduché. Dúfala som, že sa im zapáčim. Veď som pekná, aj v hlave niečo mám, no nie som až tak na zahodenie. Dokonca som na konkurze narazila na nejakého fešáka. V hale som len tak kráčala tam a naspäť, keď v tom ma ktosi trafil pokrčeným kusom papiera. Obzrela som sa za účelom zistiť, kto mi kazí môj perfektný účes, no keď som sa otočila, stálo za mnou veľa ľudí, ktorí sa taktiež uchádzali, nevedela som, kto to bol. ,,Idiot“, zahundrala som si popod nos. Ale potom už som sa tým nezaoberala. Oprela som sa o najbližší stĺpik a čakala, čo bude s nami ďalej. Zahľadela som sa na ten papierik. Bolo tam niečo napísané. Tak som ho teda zdvihla a narovnala. Stálo v ňom: ,,Naše lampióny lásky vzlietnu v Hoteli, teším sa na teba. P.S.: Dúfam, že si ma vyberieš na izbu." Papierik som zahodila na miesto, odkiaľ som ho predtým zdvihla a odišla som domov. Popravde, celú cestu som dumala nad tým, kto mohol byť autor toho odkazu. Robil si niekdo zo mňa srandu, alebo sa niekomu páčim? Je pekný, bohatý? No, veď v Hoteli to zistím.  
Po 5 týždňoch prišiel rad na mňa. Konečne prišiel môj čas nastúpiť do Hotela Paradise. Po príchode tam som sa s každým zoznámila, dievčatá boli fajn, len jedna sa mi prišla akási arogantná a nepríjemná. Tuším, že sa volala Nela. Ale tým som sa nezaoberala. Prišiel rad na chlapcov. Mala som sa s každým zoznámiť osobne a rozhodnúť sa pre jedného z nich, s ktorým budem zdieľat izbu. Prvý. Nezaujímavý. Volal sa Rocky a stále mi rozprával o tom, akí sú tam všetci falošní. Druhý nebol na zahodenie. Volal sa Leo, ale popravde, asi by som si s ním nemala čo povedať. No ten ďalší, ten bol o inom. Volal sa Niko, mal krásne čierne vlasy, záhadné hnedé oči, z ktorých vyžarovala vášeň. A to telo, mal nádherné obrysy a bol veľký ako Herkules. Rozprávali sme sa celú večnosť, smiali sa a vzájomne sme sa zblížili. Potom už bol na rade ďalší chlapec, tak sme sa museli na chvíľu rozlúčiť. Pobozkal ma na líčko a pošepkal:,,A prepáč mi to s tým účesom. Dúfam, že tie lampióny platia." Zarazila som sa. Čo tým myslel? Keď som sa rozprávala s ďalšími chlapcami, dozvedela som sa, že sa Nikovi páčim.Vraj si ma pamätal už z konkurzu. A v tom som si všetko uvedomila. Konkurz! Bol to Niko, kto po mne hodil ten papierik. Neskôr za mnou prišiel aj Niko. Vtedy som už vedela, kto bude tú izbu so mnou zdieľať. Bol to Niko.
Celý náš pobyt v Hoteli Paradise som strávila s Nikom. Ani jeden z nás síce nevyhral, ale po skončení tejto šou sme sa aj naďalej stretávali. Mimochodom, naši so mnou doteraz nekomunikujú.

Adriana Cintulová, 2.A

Interview s... Alexandrou Bolfovou

Blíži sa nám koniec školského roka, začnú sa prázdniny a všetci budeme oddychovať ako sa len bude dať. Avšak nájdu sa aj výnimky, ktoré ešte niekoľko dní po poslednom zvonení tohto školského roku budú tvrdo pracovať. Reč je o Divadelnom spolku F.K. Veselého, ktorý funguje na našom gymnáziu a ktorý finišuje prípravy na premiéru novej hry, ktorú predstavia na premiére už v júli. Pri tejto príležitosti som si dovolila poprosiť zakladateľku, režisérku a skvelú herečku Alexandru Bolfovú o interview.

Š: Na začiatok tak zľahka, je možné vás ešte niekde vidieť s hrou Darujem svoju ženu?

A: Teraz už nie, pretože pripravujeme novú hru a je potrebné, aby sme sa dostatočne venovali jej, lebo je o niečo náročnejšia na texty. Posledné predstavenie „ženy“, ako jej hovoríme, sme odohrali myslím v marci a potom sme už intenzívne nabehli na nácvik „šviháka“, pretože ako som už hovorila, textu je veľa a ľahko by sa mohlo stať, že by sa nám texty, nedajbože, poplietli. I keď, ktovie, možno by to bolo zaujímavé...

Š: Boli po predstaveniach nejaké výnimočné ohlasy? Dobré alebo zlé?

A: Ja si myslím, že celkom dobré. Dovolím si povedať, že to asi málokto čakal, že by sme boli schopní dať dokopy divadelný ansámbel a nacvičiť hru, pretože popri školských povinnostiach je to dosť časovo náročné, ale o to väčšia bola naša radosť, keď už sme to mali za sebou a videli sme, že tá naša snaha nebola márna. Ohlasy boli ozaj dobré, až som z toho bola, úprimne povedané, prekvapená. Samozrejme, našli sa aj zlé jazyky, ale tak to je pochopiteľné, pretože nikdy nevyhoviete všetkým, čo sa týka či už žánru, alebo „hereckého obsadenia“. Ako sa hovorí, sto ľudí, sto chutí.

Š: Pociťuješ ty osobne nejakú spätnú väzbu?

A: Tak určite. Či už to bolo v škole po tom, čo sme odohrali dve predstavenia počas Župných dní, alebo raz sa mi dokonca stalo, že ma oslovila jedna pani na ulici a pýtala sa či som to ja, tá, čo hrala tú protivnú Češku. Ja by som sa vtedy najradšej nevidela, vzhľadom na charakter postavy, ktorú som si tam zahrala, ale čo som chcela, to mám, dobre mi tak. Zasa si hovorím, že keby to naše entré nebolo také aké bolo, nenaskytla by sa nám možnosť odohrať novú hru v rámci ARTleta a taktiež by si nás nepozvali na divadelný festival HOBBLÍK & MUMRAJ ako hosťa festivalu. Takže v konečnom dôsledku sme s výsledkom všetci spokojní.   

Š: Máš pocit, že hranie divadla nejako výrazne ovplyvnilo tvoj život?

A: Predovšetkým mám oveľa menej voľného času, ale na druhej strane si hovorím, že aspoň nemám čas na hlúposti a nikdy sa nenudím, stále je totiž čo vylepšovať. Pre mňa je momentálne divadlo všetko, naučila som sa za ten rok veľa vecí, získala som úžasnú skúsenosť, skvelých priateľov a vytýčila som si smer, ktorým sa chcem v budúcnosti uberať.

Š: Ako vnímajú tvoje úspechy rodičia, priatelia alebo poprípade profesori?

Neviem. To by si sa musela spýtať ich. Rodičia ma vo všetkom veľmi podporujú, za čo som im neskonale vďačná a za čo ich obdivujem. Občas je to so mnou doma totiž na nevydržanie. Ale nie preto, že by mi snáď stúpla sláva do hlavy, ako som už počula od pár ľudí. Mám takú povahu, akú mám a kto ma dobre pozná, tak vie, že som sa nezmenila. Priatelia ma berú stále rovnako, neviem, prečo by sa na tom malo niečo meniť. Ani by som to nechcela, aby ma začali vnímať inak ako doteraz.

Š: A ako pokračujú nácviky novej hry? Už finišujete alebo je ešte veľa na čom pracovať?

A: (Smiech) Ehm, tak super. Ale teraz vážne, ja myslím, že je to fajn. Samozrejme, ako už som povedala, stále je čo vylepšovať, ale to do 7. júla stihneme. V podstate, ako hovoríš, finišujeme. Hudbu mám prichystanú pomaly už od januára, posledná rekvizita prišla poštou minulý týždeň a kostýmy sú tiež takmer kompletné. Teraz už zostáva všetko len a len na hercoch. Ale ja si myslím, resp. dúfam, že to dopadne dobre.

Š: Si spokojná s hercami? Neflákajú to? Chodia poctivo na skúšky?

A: Maximálne spokojná. Ja si myslím, že je to dokonca lepšie, než to bolo minulý rok. Za tú dobu sme sa veľmi dobre spoznali a ja osobne som neskutočne rada, že sme sa takto zišli a vytvorili takú skvelú partiu. Decká to neberú ako povinnosť a baví ich to (teda aspoň v to dúfam). My si skúšky užívame.

Š: Čo očakávaš od premiéry? Máš strach alebo sa tešíš?

A: Ja by som si priala, aby na nej bola aspoň taká atmosféra ako bola na tej minulej a aby tá nová hra bola aspoň tak dobrá ako tá predošlá. Síce je to možno skoro, ale už teraz stresujem. Prirodzene, že mám strach a veľký. Dokonca ešte väčší než pri „žene“. Zároveň sa však hrozne teším, že si opäť zahrám. Je totiž veľký rozdiel, keď to hráte len tak „na nečisto“ ,na skúške, a keď stojíte na pódiu a viete, že keď sa pomýlite, tak nemôžete povedať: „Ešte ráz, tu sem sa zakoktala.“ Je to neopísateľný pocit. Fajn pocit.

Š: A ako sú na tom ostatní?

A: Vzhľadom na to, že ma neustále uisťujú o tom, že ani tentoraz do nás nebudú diváci hádzať zhnité paradajky, tak asi dobre. Sú celkom vyrovnaní a tiež sa tešia. Či majú strach, neviem. I keď možno majú, nedajú to na sebe znať. Aspoň ja som si to nikdy nevšimla. Lepšie povedané, nikdy nerobili to, čo robievam ja, keď som nervózna.

Š: A na záver, môžeš aspoň naznačiť, čo môžeme od Luhačovického šviháka očakávať?

A: Samozrejme. Opäť sa aspoň na chvíľočku prenesieme do 40. rokov minulého storočia, do nájomného bytu, v ktorom bývajú tri mladé priateľky. Slečny z bohatých rodín, ktoré sa rozhodli osamostatniť, no to im nejako nevyšlo a tak sa po dlhšom váhaní rozhodnú riešiť svoje finančné problémy trocha „neobvyklým“ spôsobom. Ale ako to dopadne, a či problémy vyriešia, Vám už neprezradím. To uvidíte až 7. júla o 19,30 hodine v DK v Skalici, kde Vás všetkých, v mene celého spolku, srdečne pozývam!

Tak my ďakujeme Alexandre za pozvanie, na premiéru sa veľmi tešíme prajeme jej a samozrejme aj celému spoku veľa úspechov.

Text Donny
Foto Petr Omelka, Simona Turkovičová

Načo sú nám lampióny?

Bolo to krásne obdobie. Obdobie, do ktorého sa vo svojich spomienkach vraciam veľmi často. Hlavne keď som sama a hlavou mi lietajú tisíce myšlienok. Vždy sa v nich objavia aj zážitky z tohto leta. Leta, ktoré pre mňa znamenalo tak veľa. Každá jedna sekunda bola pre mňa výnimočná. A to vďaka nemu. Mala som pocit, že celý svet sa točí len okolo nás. Všetko bolo zrazu také jednoduché a krásne. Tie chvíle strávené v spoločnosti milovanej osoby, čas strávený čakaním na chvíľu s ním, čas kedy som bola s ním a čas potom, keď už som sa nemohla dočkať, že ho zase uvidím. Hodiny, dni, týždne, to všetko mi absolútne nič nehovorilo, pretože keď sme boli spolu, celý svet zastal. Všetko stíchlo a boli sme tu len MY. My a naše bláznivé laškovanie, dlhé rozhovory do neskorej noci, spoločné ničnerobenie, ktoré zrazu dostalo zmysel. Teda aspoň pre mňa. Každý deň bol iný, jedinečný. Boli to časy, keď som si myslela, že mám všetko, boli to časy, keď som sa cítila ako ešte nikdy. Boli. Minulý čas.
A teraz už viem, že nič netrvá večne. A tak ako s príchodom jesene odchádzalo slnko a jeho žiara pomaly ustupovala, odchádzal aj ON. Tak ako padalo lístie zo stromov, začali padať slzy. Pri prechádzke lipovou alejou mi lístie len tak šuchotalo pod nohami. Pri pohľade na pestrofarebné lístky sa mi vybavilo to obdobie, kedy boli ešte zelené a plné života. Spomienky na obdobie, kedy to bolo dokonalé sú v nedohľadne, no my ideme ďalej. Ešte stále MY. Cítila som sa však inak. Veď viete, taký ten pocit, keď si už nie ste ničím istí. Bolo to veľmi zvláštne obdobie. Obdobie neistoty a strachu. Vedela som, že musí prísť niečo, čo tento stav vyrieši. Nanešťastie to však nebolo práve dobrým smerom. Vedela som, že sa to raz skončí, ale netušila som, že to príde tak rýchlo. A tak ako rýchlo fúkal vietor krajinou, tak rýchlo ON odišiel za inou. Pocity z tej doby sú neopísateľné. V takýchto chvíľach sa človek ešte viac naviaže na niekoho blízkeho. Bolo pri mne veľa ľudí, ktorí mi pomáhali. Vďaka nim som to vydržala až do dlhých zimných večerov. Tie krásne zimné zasnežené rána ma však dostali najviac.
Prenádherné, keď sa ráno zobudíte, pozriete von oknom a vidíte krajinu zahalenú do bieleho závoja. Tak ako padali vločky na snehovú prikrývku, tak padali a rozlievali sa moje slzy. Už zase. Vlastne ešte stále. Len tak som sedávala pri obloku, prikrytá len dekou, pozerajúc na belobu vonku. Vtedy som sa ubíjala, vtedy som rozmýšľala nad množstvom nezodpovedaných otázok a odpovedí. Teraz si to vyčítam. Ten premárnený čas, vďaka ktorému sa zo mňa stala živá bábka. Len figúra sediaca pri okne. Môj žiaľ sa však rozplýval spolu so snehom. Prichádzala jar a ja som znova začala pociťovať šťastie. Všetko kvitlo, voňalo jarou, všetko sa znova prebúdzalo. Myslím, že aj ja som sa zobudila. Jar ako nový začiatok, teda aspoň pre mňa. Rozhodla som sa začať od nuly. Chcela som len odstrániť z hlavy tie odporné spomienky. Priateľky mi darovali lampiónik. Taký malý, ružový. Vraj problémy odletia s ním. Pošleme ich ku hviezdam spolu s prosbou o návrat v podobe šťastia. A tak sa aj stalo. Neviem ani opísať tú eufóriu, ktorá ma ovládla keď vzlietol. Môj smútok, bolesť, pretrpené chvíle, obavy, to všetko som vložila do toho malého ružového lampiónika. Neverili by ste, aké oslobodzujúce to môže byť. Vypúšťanie problémov do vetra. V žiari toho lampióna som zazrela iskričku nádeje. Nádeje, ktorá zomiera posledná. Nádeje na lepšie začiatky a na lepšie konce. V jeho svetle som pocítila silu, ktorú pre svoje znovuzrodenie budem určite potrebovať. Lampiónik zmizol aj s mojimi starosťami. Niekde v diaľke sa s ním hrajú hviezdy. A ja? Ja si vychutnávam jar, podľa mňa najkrajšie obdobie. Obdobie, kedy sa znovu postavím na nohy a začnem opäť žiť. A budem tu stáť, celkom nová, silnejšia, skúsenejšia, odolnejšia, teda celkom nová, ale hlavne – šťastná. Pretože boli časy, keď som si myslela, že všetko mám, boli časy, keď som si myslela, že som všetko stratila a o všetko som prišla. Možno nie som ničím výnimočná a nič v skutočnosti neviem, ale viem, že toto je moje znovuzrodenie.

Silvia Biskupičová, 2.A

Ďaleko, či blízko ?

 Takúto otázku si z času na čas istotne kladie každý z nás, avšak každý svojím vlastným spôsobom.  Je to ďaleko, či blízko to zrejme počuli nie jedny rodičia, keď svojím ratolestiam odpovedajú na kade aké otázky počnúc cestou do škôlky a končiac prázdninami. Podobnú otázku si však určite pokladajú aj mladí zaľúbení, bojujúci o priazeň svojich vyvolených. Dozaista sa rozplývajú nad tým, ako si vedú. Sú ďaleko, či blízko k získaniu srdca, ktoré utíši ten preveľký smäd nazývaný láska. Dilema z nevedomosti  ďaleka či blízka nás často vkladá do situácií, v ktorých nás mrzia slová, ktoré sme povedali pod vplyvom emócií, ale ešte väčšmi nás mrzia slová, ktoré sme povedať mohli, no neurobili sme tak.
„Je to ďaleko, či blízko?“ - táto otázka zrejme víri hlavou zúfalým ľudom, ktorí čakajú na smrteľný ortieľ vychádzajúci z úst lekára.  No ako to vlastne celé je? Počas celého života pred niečim utekáme, niečo naopak vyhľadávame, ale má to vôbec zmysel? Nech je to tak či onak, najlepším a najúčinnejším liekom na našu otázku je produkt zvaný trpezlivosť, ktorý je  vyrábaný spoločnosťou čas S.R.O. , tá je však pridrahá a môžeme si ju dovoliť iba s veľkými ťažkosťami.

Nepýtajme sa ďaleko či blízko, pretože nevedomosť a strach zo zistenia nás môžu ovplyvniť.
Opýtajme sa či vôbec?  To, čo sa stať má, to sa aj stane. Je jedno či v ďalekej alebo blízkej budúcnosti, pretože každý z nás je strojcom svojho vlastného šťastia.

Kevin Richter, 2.A

Extrémna fyzika v aule

V stredu 22. Mája sa v aule školy uskutočnila prednáška na tému Extrémna fyzika. Po „nepatrnom“ meškaní dorazili hlavní aktéri z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Najprv sa konala prednáška, ktorá nie všetkých zaujala ale dalo sa v nej nájsť veľa poučného a zamysleniahodného. Potom nasledovalo to zaujímavejšie - pokusy. Najväčší úspech medzi študentami mala levitácia pomocou tekutého dusíka. A aj keď na začiatku nastali „menšie“ komplikácie, vďaka pomoci pani riaditeľky sa ich podarilo vyriešiť a bola aj sľúbená, tak veľmi očakávaná zmrzlina. 

Text Donny

Foto Simona Turkovičová