Zobudil
som sa práve vtedy, keď hodiny odbíjali polnoc. „Zvláštne“,
hovoril som si. Zažal som lampu, ktorá stávala už roky na stolíku
pri posteli a očami som započal blúdiť po stenách svojej
starostlivo upratanej izby, hľadajúc práve ony hodiny, ktoré mi
pred malou chvíľkou pretrhli niť opojného snenia. Avšak nech som
sa pozeral akokoľvek pozorne a presliedil pohľadom všetky
štyri steny, hodiny som nenašiel. Dokonca ani na písacom stole,
nikde. Po hodinách, ktorých prenikavý zvuk mi ešte stále znel
v ušiach, nebolo ani pamiatky. Vstal som preto, obliekol si
župan a vydal sa hľadať moje ničiteľky spánku. Vedel som,
že musím byť tichý ako myška, aby som nezobudil moju drahú
polovičku, ktorá mala rozhodne krehkejšie spanie než ja.
Kráčal
som tmavou chodbou bez okien, až som prišiel k ťažkým
dreveným dverám, chodba bola nezvyčajne dlhá, nepamätám si, že
by sme boli niekedy takú chodbu v našom dome mali. Vstúpil
som do prvej izby. Bola to pracovňa, v ktorej som strávil
väčšinu svojho života. Ach, knihy! Stovky, tisícky mojich
nežných mileniek, ku ktorým som sa utiekal vo chvíľach
najťažších i najkrajších, kedykoľvek, keď som nevedel
ako sa zachovať v ťažkých životných situáciách, vždy tu
pre mňa boli. Ako ma fascinovali a ešte vždy fascinujú,
nezameniteľná vôňa starých kníh, nesúcich na sebe odtlačky
rúk, tak krehkých, tak drsných...Obzeral som sa naokolo, opäť
nezameniteľný tikot hodín. V duchu som si predstavoval ako sa
ručičky pomaly posúvajú, ako nezadržiteľne mi život preteká
medzi prstami a ja ho nemôžem zastaviť. Hoci by som rád. A možno
ani nie, možno by som hodiny ešte viac popohnal a...zvláštne, že
keď som bol mladý, nikdy, skutočne nikdy mi nič také na um
nezišlo. Nepremýšľal som nad tým, vlastne som si nikdy
nepripúšťal, že by som niekedy mohol tento svet opustiť, zomrieť
azda, no teraz, keď sa sám k hrobu blížim, nerozmýšľam už
takmer nad ničím iným. A v ten okamih som chcel odísť.
Preč! Zodvihol som sa z kresla, a opäť som kráčal
tmavou chodbou nasávajúc všetkými pórmi svojho tela omamnú vôňu
starého dreva, ktoré po našom dome rozvoniavalo ešte predtým,
než sme boli zabývaní.
Vchodovými
dverami som vyšiel von, na záhradu. Miloval som ju rovnako ako
knihy. Vyžaroval z nej pokoj, ktorý som pri svojom povolaní
občas potreboval, ako učiteľ som veľa pokoja nemal, aspoň
v škole nie, doma už to bolo iné. Deti sme nikdy nemali
a preto som bol pod starosť vďačný, keď som smel ešte pár
rokov učiť, a v dôchodku aspoň na polovičný úväzok.
Deti ma nabíjali energiou, hovorí sa, že v ich prítomnosti
človek nestarne, lebo nemá čas starnúť. No teraz už som starý.
Až príliš, veľmi rýchlo som zostarel, veľmi prudký bol môj
pád, rýchly, nekontrolovateľne.
Prišiel
som až k starému altánu, ktorý som kedysi postavil pre svoju
manželku. Oprel som sa o starý spráchnivený trám a chvíľu
som len počúval šuchot spadnutého lístia, aká nostalgická
jeseň, smutná, až príliš. Už svitalo. Bolo chladno, no
i napriek tomu som si sadol k malému stolíku, na ktorom
bol položený starý, avšak funkčný budík. Tik-tak, tik-tak.
Zvuk nosiaci smrť. Nehybne a so zatajeným dychom som počúval,
ako sa môj život kráti, čakal som koniec, no ten neprichádzal.
Nad záhradou sa tiahol opar ako tajná pavučina mojich mladých
snov, krehká, no živá, neskutočne živá. Vtedy som začal
plakať, horúce slzy sa mi gúľali po studenej stareckej tvári.
Chcel som prestať, zastaviť ten príval sĺz, no nevládal som.
Jediné, čo som vtedy dokázal vnímať boli tikajúce hodiny
a listy padajúce zo stromov, ktorých ladnosť pádu v sebe
mala niečo poetické a nenávratne vzdialené.
Alexandra
Bolfová 4.A
