Tomáš bol ešte donedávna usilovný
a dobrý syn. Narodil sa do bohatej rodiny. Otec bol
podnikateľ a firma mu dobre
vynášala, takže jeho mama nemusela pracovať a mohla sa
Tomášovi plne venovať. Nemal
žiadnych súrodencov, takže o maminu lásku sa nemusel deliť
s nikým iným.
Odmalička bolo vidieť, že Tomáš
je usilovný a múdry. Mal navyše veľa fantázie a bol
zvedavý, takže mama mu často
musela odpovedať na jeho otázky, ako napríklad kam
chodieva slnko spávať a kde je
koniec dúhy. Hrával sa najradšej sám, nemával mnoho
priateľov.
Jar bola jeho najobľúbenejším
ročným obdobím. Chodieval úplne sám hlboko do lesov
za domom, kde si predstavoval
víly. Mama o neho mávala strach, pretože sa často len tak
vyparil a jej o tom nič nepovedal.
No jeho volala príroda a on nemal čas hovoriť niečo mame.
Večer dostala podrobný opis
všetkého, čo v lese robil. Jeho mama však nezdieľala jeho
radostné pocity a preto mu
zakazovala chodiť do lesa. Každá rozumná mama by na jej mieste
urobila to isté. Tomáš chodieval
domov mokrý alebo zablatený od hlavy až po päty. On však
vysvetľoval, že víly ho volali,
lebo mu chceli niečo ukázať a cesta viedla práve cez kaluže.
Inak mal mamu veľmi rád, no ešte
väčšmi mal rád starú mamu. Chodieval k nej na prázdniny.
Bývala na dedine v malom domčeku.
Mala sliepočky a ošípané a dokonca aj kravy. Tie mával
najradšej a chodieval ich každý
deň kŕmiť. V ich maštaľke bolo vždy teplúčko a voňalo to tam
slobodou.
So starou mamou chodieval na
lúku, kde ho naučila rozoznávať rôzne rastlinky. Tomáš
odvtedy už vždy vedel, ktorá je
liečivá a ktorú majú kravičky najradšej. Navyše stará mama
bola vynikajúca kuchárka. Po
dlhom dni mu vždy vytrávilo a preto keď mu naložila plný
tanier jedla, vždy všetko zjedol.
Potom začal chodiť do školy a
jeho potulky sa skončili, pretože sa musel hrbiť nad knihami
a mama ho už vôbec nepúšťala von.
Na začiatku z toho bol nešťastný, no potom si školu
obľúbil a chodil do nej rád. Bol
pracovitý a na konci roka mal samé jednotky a navyše pár
diplomov zo súťaží.
A rodičia ho na konci roka
príjemne prekvapili. Oznámili mu, že bude mať sestričku! Po
tejto správe radostne vyskočil a
objal maminu. Potom pozeral, ako sa jej zväčšuje bruško
a večer čítal svojmu ešte
nenarodenému súrodencovi rozprávky. S ocom zasa nakupoval kočík
a postieľku. Táto príprava sa mu
zdala nádherná a naplňovala ho radosťou.
O deväť mesiacov už držal v
náručí svoju malú sestričku. Keď boli mamu navštíviť
v nemocnici, mohol si ju
pochovať. Pekne spinkala a cmúľala si prstík. Aká bola nádherná!
Pomenovali ju Veronika. Tomáš to
sám navrhol a rodičia s tým súhlasili.
Po pár dňoch ich Tomáš privítal
doma. Veroniku držal v náručí a ona na neho pozerala
s jasnomodrými očami. On ju
zatiaľ hladil po červenom líčku a rozprával jej o škole.
No jeho nadšenie z Veroniky
začalo vyprchávať. Celé noci preplakala, takže sa nemohol
poriadne vyspať. Aj v škole stále
počul jej plač, a preto sa nedobre sústredil. Ale to nebolo to
najhoršie čo sa zmenilo príchodom
Veroniky. Zistil totiž, že jeho mama ho už vôbec nemá
rada, dokonca že ho zanedbáva.
Predtým, keď prišiel domov zo
školy, mama ho vítala jemným pohladením a s úsmevom na
tvári. Pýtala sa ho, čo bolo v
škole nové a akú dostal známku. No teraz, keď prišiel domov,
mama bola s Veronikou. Buď ju
hojdala v náručí, alebo jej zohrievala mliečko. Ledva ho
pozdravila a často si ho ani len
nevšimla.
Začal trucovať a prestal jesť. A
mama zasa nič. Preto pritvrdil a prestal sa učiť. Samozrejme
že z toho boli následky, a keď
Tomáš dostal prvé dve pätorky, dostal zo školy upomienku.
Mama si ju prečítala a mierne ho
pokarhala. Inak nič.
Táto ľahostajnosť sa ako škodlivý
vírus šírila celým domom až sa dostala aj k otcovi. Bola to
ľahostajnosť voči Tomášovi a otec
tomuto vírusu úplne podľahol. Už sa o neho nezaujímal,
odkedy Veronike začali rásť prvé
zúbky. To bolo v dome plno Veronikinho náreku a rodičia
sa o ňu neustále strachovali. A
Tomáš ju nenávidel. Áno, nenávidel ju, pretože mu odlúdila
jeho rodičov.
Ďalšou osobou, ktorá bola
ľahostajnosťou voči nemu nakazená, bola stará mama. Tomáš si
myslel, že si prikloní babku na
svoju stranu, no nemohol sa viac mýliť. Len čo vstúpila do
bytu, pýtala sa na Veroniku a na
Tomáša sa ani len nepozrela. Potom otvorila tašku a Tomáš
sa tešil, že stará mama mu zasa
priniesla niečo dobré pod zub. Ale opäť sa mýlil. Tašku mala
plnú hračiek pre Veroniku.
To bolo na Tomáša priveľa, a
preto sa nenápadne vytratil z domu. Nikto si to vôbec nevšimol,
pretože všetci poletovali okolo
Veroniky. Tomáš zamieril priamo k lesu. Keď do neho vstúpil,
naplnil ho úplný pokoj. Bolo tam
ticho, nikde žiaden Veronikin plač. Rozbehol sa po známej
cestičke, po ktorej už dávno
nešiel, lebo mu to mama zakázala. No teraz bolo všetko inak. Už
nechcel poslúchať mamine rozkazy,
už sa domov nechcel nikdy vrátiť. Chcel len utekať stále
ďalej a ďalej za vílami.
Myslel si, že ak utečie z domu,
bude šťastný. No jeho hruď bola naplnená vzlykmi a po tvári
sa mu kotúľali slzy. Myslel na
to, že rodičia sa ani len nestrachujú o to, kde je, je im to úplne
jedno. Bol na svete úplne sám.
Tomáš si ľahol pod veľký dub a od
únavy sa mu zatvárali oči. Aj keď všade naokolo bola
zima, jemu bolo príjemne teplo.
Tomáš sa zobudil v neznámej
miestnosti. Vedľa neho však sedel otec. Pod očami mal tmavé
kruhy a znepokojene na neho
pozeral. Len čo sa pohol, jeho tvár sa rozžiarila.
„Konečne si sa zobudil,“ povedal
radostne.
„Kde to som?“ spýtal sa Tomáš
zmätene.
„Si v nemocnici. Našiel som ťa v
lese úplne zmrznutého a hneď som ťa odviezol do
nemocnice. Tomáš, čo si nám to
urobil? Mohol si predsa zmrznúť!“
„Odišiel som preto, lebo ste ma
úplne ignorovali,“ odpovedal Tomáš nahnevane.
Otec sa nachvíľu zamyslel, no ja
on pokračoval ďalej.
„Vôbec ste sa o mňa nestarali!
Zaujímala vás len Veronika! Mohol som urobiť hocičo, vám to
bolo jedno!“
Otec bol ticho a na jeho tvári sa
usadil smutný výraz.
„Asi máš pravdu. Správali sme sa
k tebe hrozne, bol som k tebe úplne ľahostajný,“ priznal
napokon.
Potom sa naklonil k Tomášovi a
chytil ho za ruku.
„Pomôž mi teda, aby ma tento
škodlivý vírus už nikdy nenakazil.“
Tomáš mu opätoval stisk a na
súhlas prikývol.
Mária Ngová
