Na čo sú nám lampióny alebo Manželstvo na úver

Okná v jedálni boli dokorán otvorené a ich biele rámy zľahka udierali o drevené obloženie na stenách. Bola noc a záhradná slávnosť už bola dávno ukončená. Nezostalo po nej ani stopy. Možno len svietiace lampióny zavesené v korunách mohutných javorov signalizovali, že práve tento deň nepatril medzi tie všedné. Tanec, hudba, spev. Pod náporom dvíhajúceho sa vetra sa hompáľali zo strany na stranu, ako kyvadlo v starých secesných hodinách, ktoré viseli v hale a vždy vzbudzovali vo všetkých obyvateľoch domu veľký rešpekt. Okolie domu bolo zahalené tajomným rúchom tmy, ktorá sa deň čo deň prikrádala spoza kamenného múru na konci záhrady, aby objala dom a skryla ho pod svoje ochranné krídla, aby skryla všetky slabosti a prehrešky domácich.
Služobníctvo už spalo po namáhavom dni, a tak vyzeral dom ako po vymretí. Túto mŕtvolnú symbiózu narúšala oslnivá žiara, ktorá prestupovala cez otvorené okná do tmavej noci, aby ju oslepila. V záhrade pri altáne stála mužská silueta. Nehybne, ako kamenná socha, ktorá jednou rukou stískala spráchnivený trám altánu a druhú ruku si tisla na horúce ustarostené čelo. Muž tak stál chvíľu bez pohnutia, a potom sa otočil a kráčal smerom k domu. Aký bol honosný a krásny ten dom. V tejto tmavej noci vyzeral ešte tajomnejší ako vo dne. Chladná opacha..
V jedálni sa ešte stále svietilo. Cez otvorené okná prenikal von chrapľavý a nezrozumiteľný zvuk, vychádzajúci z rádioprijímača, ktorý stával pri klavíri. Uprostred izby stál hnedý masívny jedálenský stôl, u ktorého sedela akási žena v pyžame. Veľkými tmavými očami hľadela neprítomne pred seba. Muž vstúpil do jedálne, no ona to nezbadala. Až keď pristúpil k rádioprijímaču a vypol ho, ona sebou trhla ako zo sna a rýchlo vstala, ale jediné, na čo sa zmohla, bol len bezbranný vzlykot. Sklopila oči a jej štíhle telo sa ešte viac skrútilo od fyzickej bolesti. Chvíľu na ňu pozeral a ešte väčšmi zneistel. Stáli oproti sebe. Muž a žena. Manžel a manželka. Spojený zväzkom manželským, v ktorom si pred tvárou Boha sľúbili lásku a vernosť v bohatstve aj v chudobe, v zdraví aj v chorobe. Vernosť! Tiež ju sľubovala a sľuby sú tu predsa od toho, aby sa dodržiavali! Boli si tak strašne blízki a pritom tak strašne ďalekí. Bývali v spoločnom dome, jedli pri spoločnom stole, spávali v spoločnej posteli a pritom vedeli, že sa zo dňa na deň čoraz viac jeden druhému navzájom odcudzujú. Stáli tam ako dvaja ľudia, ktorý sa práve stretli na ulici, takí, akých denne stretneme desiatky, práve takí, ktorí nám nestoja ani za pozdrav, takí, ktorí nám nestoja ani za to, aby sme zodvihli zrak a pozreli im do tváre. Opovrhoval ňou, ona ho ľutovala. Nezniesol ani jej pohľad, ona znenávidela jeho hlas. Nevediac ako sa dostať z tejto neriešiteľnej situácie znervóznel. Začal pochodovať z jednej strany izby na druhú a pritom sa snažil tváriť vyrovnane ako vždy. Poznali jeden druhého až príliš dlho. Náhle však zastal a pozeral von oknom, ktoré bolo ešte vždy otvorené, čím upútal jej pozornosť. Pristúpila preto bližšie k obloku, aby zistila, čo ho tak veľmi zaujalo. Vonku viseli krvavočervené lampióny, ktoré sa ešte vždy hompáľali zo strany na stranu. Pod lampiónmi ležala na zemi lopta a drevený domček pre bábiky. „Zasa si neupratala svoje veci,“ povedal muž „to má po tebe.“ Na to sa žena len milo usmiala a odvetila: „Je to možné, mne včera rozstrihala tú novú blúzku, to má zasa po tebe.“ Pozreli sa na seba a v tvárach sa im zračil úsmev.
Ešte chvíľu nehybne stáli pri okne, držali sa za ruky a pozorovali ako sa dvíha vietor a lampióny jeden po druhom pomaly zhasínali. Hompáľali sa zo strany na stranu v rytme hodín, ktoré práve odbili polnoc. Zatvorili všetky okná a keď prechádzali halou popri starých hodinách, padol obidvom zrak na obraz malého hnedookého dievčatka v ružových šatách. Muž stisol ženinu ruku ešte pevnejšie, ako kedykoľvek predtým a ona tento stisk opätovala. Toto prosté gesto pre nich znamenalo viac, než more zbytočných a prázdnych slov, ktorých už boli presýtení. Krvavočervené lampióny sa ešte stále kývali sem a ta, dokým vietor neustal.

Alexandra Bolfová, 2.A

Koláž 2.B a 2.C

Ďaleko či blízko?

Určite každý z nás občas premýšľa nad minulosťou alebo budúcnosťou. Niektorí viac, niektorí menej, no každý sa raz za čas pozastaví, zabudne na prítomnosť a takpovediac cestuje v čase. Aj keď by sme mali žiť prítomnosťou a nezaoberať sa tým, čo sa stalo a čo už nezmeníme alebo tým, čo bude alebo by mohlo byť. Týmto spôsobom by sme ani nežili svoj život. Ak by sme zanevreli na prítomnosť, život by nám len pretiekol pomedzi prsty. Aj napriek tomu všetkému sa však nemôžeme ubrániť spomienkam. Ako by sme aj mohli? Spomienky sú v podstate všade. Sú v nás, v našich mysliach, srdciach, na fotkách, v našich veciach, v piesňach. Koľko ľudí sa nájde v jednej piesni. Nemusíme byť autormi týchto piesní, a predsa vieme, o čom sú. Predsa v nich vidíme a počujeme veci nám tak známe. S každou piesňou sa spája iná spomienka, iný zážitok, iní ľudia. Mnoho spomienok je nepríjemných, smutných, takých, že by sme na ne najradšej úplne zabudli. No tie krásne, úsmevné spomienky, ktoré si chceme zapamätať navždy. Kto by na ne rád nespomínal? Veď spomínanie nám umožňuje znovu prežívať veci, ktoré sme zažili. Občas nám nezostáva nič iné, než práve spomienky. Tie sú totiž dôkazom, že určité veci sa naozaj stali.
Nielen spomienky však zamestnávajú našu myseľ. Často sa oddávame túžbam a cieľom, ktoré máme a ktoré by sme v budúcnosti chceli dosiahnuť. Premýšľame nad tým, čo nás čaká, akí budeme, akí budú ostatní, koho budeme mať okolo seba, či aký vôbec bude svet okolo nás. Tak či onak, vždy nám ostáva len jediné, a to vrátiť sa do prítomnosti a žiť.
Ja sama často premýšľam nad tým, čo bude o pár rokov. Zdá sa to ako krátka chvíľa, no môže sa stať tak veľa vecí a tak veľa vecí sa môže zmeniť. Je to ďaleko či blízko? Neviem odpovedať. Čas je dosť nevyspytateľný. Aj keď navonok sa tvári, že ubieha stále rovnako, v skutočnosti je to celkom inak. Raz beží ako o život a inokedy sa zase vlečie tak, že každá sekunda sa zdá byť večnosťou. Keď premýšľam o tom, čo bude trebárs o päť rokov, musím využiť spomienky a zamyslieť sa, čo bolo pre piatimi rokmi. Mala som takmer dvanásť rokov, chodila na základnú školu, bývala v inom byte než dnes. Tak veľa vecí sa zmenilo... No aj napriek tomu sa mi zdá, že to bolo len nedávno. Na kopu vecí si pamätám, akoby sa stali len včera. Neviem to vysvetliť. Je to zvláštne, ale mám pocit, že všetko, čo sa stalo počas môjho života bolo strašne dávno, no zároveň tak blízko. Zrejme to závisí od toho, z akého uhla pohľadu na vec pozerám.
Každopádne sa asi vždy budem čudovať tomu, čo s nami dokáže urobiť čas a nikdy si neprestanem klásť otázku: „Ďaleko či blízko?“

Lujza Valúšková, 2.A

31.03.2012 - Hodina Zeme alebo Život bez elektriny

V dnešnom uponáhľanom svete si málokto vie predstaviť život bez elektrickej energie. Veď uznajte sami, dnes všetko so všetkým súvisí. Určite nemožno považovať za prekvapenie že ak sa niečo stane hoci aj v USA o pár sekúnd o tom vie celý svet. Ale ako to bolo v minulosti ? Pozrime sa do doby než sa Nikola Tesla stal svojho času najslávnejším vynálezcom v USA.
Jediné spoľahlivé masmédium cez ktoré sa ľudia dozvedali o živote vo svete bola tlač. Ak to porovnáme s dnešnými prostriedkami na šírenie informácií , zistíme že rozdiel je priam enormný.
No skúsme sa pozrieť ďaleko , veľmi ďaleko do čias pánov ako Sokrates či jeho žiakov Aristotela alebo Platóna. Ako títo prinajmenšom veľmi rozumní muži dokázali toľko veľa nám tak prospešných vecí bez elektriny, ktorá je pre nás tak nevyhnutná každý deň? Určite to nie je náhoda, dnešný svet totižto zlenivel. Každý chce vedieť to, čo potrebuje a to presne a okamžite. A veď to poznáte sami ... Toľko krát sa chodieva s otázkou na Google až kým sa nezájde na Seznam. Koľko účtov na sociálnych sieťach máš , toľko krát si človekom. A takto by som mohol pokračovať ale to je zbytočné, chcel som len poukázať na to, že svet internetu dokonca nahrádza aj frazeologizmy. Touto súvislosťou by som rád upozornil, že keby nebola elektrina tak by nebol ani internet a koľkí z nás dnes nemajú emailovú adresu ? Elektrina je prostriedkom ktorý pomáha aspoň trochu skonkretizovať tak abstraktný pojem zvaný internet. Ako by to vyzeralo bez elektriny ? No predstavme si svet absolútne neosvetlený, pochmúrny a tmavý. Svet bez disco klubov a hocakého nočného života, ktorý je tak obľúbený najmä u mladých ľudí. Domovy, ktoré by svietili len sviečkami a počas pochmúrnych dní zívali nudou. Nuž avšak treba podotknúť, že medzi nami žijú, aj pre mňa osobne, dosť odvážni ľudia, pre niektorých možno extrémisti. Reč je o ľuďoch, ktorí či chcú alebo musia, žijú bez elektrickej energie. Mňa však skôr zaujali tí, ktorí mali tú guráž a rozhodli sa žiť tak odlišne ako zvyšok sveta. Nie že tí druhí by boli menej zaujímaví či dokonca menej cenní ale nejako zvlášť vyberať si nemôžu. Dočítal som sa o jednej rodine v USA, bez elektriny žijú takmer 5 rokov a dokážu sa zaobísť bez všetkých elektrických pomocníkov v domácnosti. Avizujú, že ušetria mesačne dosť peňazí, sú šťastní a zdraví a najväčšiu útechu nachádzajú v knihách.
Nech je to tak či onak, nikto z nás nevie, čo bude zajtra nie to ešte o pár rokov. Preto žime náš život v tomto "uponáhľanom" svete tak, aby sme v prípade potreby nepotratili rozum.

Kevin Richter, 2.A