Vojna - z tohto slova mi vždy prebehne mráz po chrbte. A práve tento film je o vojne. Ukazuje nám jej pravú tvár. Rozpráva skutočný príbeh – príbeh veľmi talentovaného hudobníka – Wladyslawa Szpilmana počas 2.svetovej vojny. Popravde, tento príbeh mnou otriasol a musím povedať, že všetko, čo som si o vojne doteraz myslela, bola len slabá šálka kávy.

                Niekto si možno povie: „Bol to len film.“ – ale, bohužiaľ, podľa skutočnej udalosti. Keby si len takto ľahkovážne indivíduá skúsili uvedomiť, aké hrôzy vtedy ľudia – hlavne Židia – zažívali. A toto všetko len „vďaka“ jednému narušenému človeku, ktorému bol pojem „náboženská rovnosť“ evidentne cudzí.

                Myslím, že každý, kto toto prežil, si zaslúži rešpekt a obdiv, vrátane pána Szpilmana. Obdivujem ho nielen ako fascinujúco nadaného klaviristu – z ktorého talentu mi rozum zožiera otázka: „Ako on mohol byť taký brilantný pianista a ja som také kopyto?!“ – ale aj ako vnútorne veľmi silného človeka, ktorý nestráca svoj elán do života ani počas tohto pochmúrneho obdobia vojen.

                Medzi ľudí, ktorí zažili vojnu na vlastnej koži, patrí i moja stará mama. Narodila sa v roku 1938 a ešte len ako batoľa sa so svojimi súrodencami musela skrývať na povale pred vojakmi. Vojna vzala jej rodine všetko – zásoby jedla na celú zimu, sliepky, prasce ba aj chudáka starého koňa, ktorého zapriahli len v krajných prípadoch. Nechali im len jednu starú kravu, ktorá dávala len dva litre mlieka denne, čo pre štyri deti a dvoch dospelých v tej dobe nebolo bohviečo.

                V zime ich vojaci vyjedali, „okupovali“ ich príbytky, zničili, čo sa dalo a verbovali mužov do boja. Vzali aj otca mojej starej mamy. Našťastie, vrátil sa živý a zdravý.

                V lete zasa nemali čo zasiať, keďže im nezostalo nič. Boli teda nútení k radikálnym riešeniam. Hlad núti ľudí jesť veci, ktoré by ste ani nepovedali, že sa dajú jesť. Muži narezali kožené opasky na malé kúsky a tie potom uvarili a zjedli.

                Tento film vo mne vyvolal spomienky práve na rozprávanie mojej starej mamy a môj úsudok doplnil o ďalšie fakty. A rozum ma privádza k jedinej myšlienke – nikdy nechcem zažiť vojnu! Jeden človek raz povedal: „Každá vojna končí vyjednávaním. Prečo nevyjednávať hneď?“

                Tohto citátu by sa mali držať všetci, čo sa chcú bezhlavo vrhnúť do boja. Nejde predsa len o ich životy. Ide najmä o životy ľudí, ktorí sú „tam vonku“, vraždia sa navzájom len kvôli tomu, že si niekto povie.

                Ak je toto zmyslom vojny, tak mi stále uniká pointa ...

Veronika Dermíšková, kvarta

Film Pianista

Prišli sme, videli sme, hodnotíme alebo Študenti recenzujú

                                                                                        Film Pianista

Drsný a pravdivý príbeh nás dokáže zaujať nielen hereckými výkonmi, ale aj výborným zobrazením prostredia, v ktorom boli ľudia nútení žiť a umierať. Niektorí by povedali, že film má aj svoje slabšie miesta, no ja si myslím, že diváka dokáže vtiahnuť do deja v takej miere, že len pozerá na obrazovku a čaká, aká hrôza ešte príde.

Písal sa rok 1939, kedy  mal hlavný hrdina – WladyslawSzpilman – 28 rokov. Poľsko napadli nemecké vojská, ktoré rýchlo prenikli aj do Varšavy, kde Wladyslaw žil.

Pochádzal z pomerne početnej židovskej rodiny. Pôsobil na mňa veľmi dobrým dojmom. Bol vzdelaný, rozumný, slušne vychovaný, milý, skromný... Najväčšiu záľubu  mal v hudbe a v hre na klavír. Bol veľmi talentovaný a práve jeho talent a úzky vzťah k hudbe mu pomohli prežiť v neľudských podmienkach.

     Po vpáde Nemcov do Poľska sa situácia neustále stupňovala a zhoršovala. Najskôr mali židia zakázaný vstup do obchodov a reštaurácií, mali povolené mať obmedzené množstvo peňazí, museli nosiť na odevoch Dávidovu hviezdu, nemohli chodiť po chodníku... Neskôr židov – starých i mladých, zdravých i chorých – zavreli do Varšavského geta a využívali ich na prácu.

     Mali minimálny prísun potravín, boli slabí a vyčerpaní, no napriek tomu museli pod prísnym dohľadom Nemcov tvrdo pracovať v krutej zime aj v horúcom lete. Boli v takej núdzi, že sa ponížili aj sami pred sebou len kvôli malému špinavému kúsku chleba hodeného niekde na ceste.

Wladyslaw  ukázal svoju odvahu tým, že tajne utiekol z Varšavského geta a skrýval sa pred ľuďmi tiež v hrozných podmienkach. Vďaka svojim známym si mohol dovoliť mäkkú posteľ, viac jedla a úkryt pred zimou a Nemcami, čo vtedy pre neho bol veľký komfort. Je tu výborne vidieť, čoho bol schopný a ako veľmi sa dokázal ponížiť, aby prežil.

     Mal veľmi pevnú vôľu, ktorú vďaka jeho statočnosti nestrácal a snažil sa robiť všetko preto, aby žil aspoň dovtedy, kým Nemci nebudú porazení. Človek sa môže len čudovať, že niekto prežil neprežiteľné. Veď kto by v takých fyzicky i psychicky otrasných podmienkach mohol prežiť napríklad žltačku?

     Počas povstania proti Nemcom vo Varšave sa Wladyslaw stále viac a viac osamostatňoval, až neskôr zostal úplne sám, skrývajúc sa, kde sa dalo. Čím viac chcel prežiť, tým viac neľudsky sa musel správať. V scénach, kedy sám utekal z bytov a skrýval sa v opustenej nemocnici na mňa preto občas pôsobil ako šialený. V skutočnosti od zbláznenia sa asi nemal ďaleko, no bolo na ňom vidieť, že jeho boj a útek ešte nekončí a bude bojovať až do konca. A to aj spravil.

     Nachádzal sa v polorozpadnutom dome na povale s plechovkou uhoriek, ktorej sa nemohol vzdať. Bolo to jediné jedlo, ktoré mal a vedel, že bez neho by  zomrel od hladu. Jediným jeho únikom z krutej reality bola predstava hry na jeho virtuálnom piane,  ktoré ho ešte stále držalo nad vodou.

     Práve v tejto situácii ho našiel neznámy Nemec, ktorý ho nezabil – naopak mu pomohol prežiť a dodal mu aj jedlo, ktoré tak dlho a tak veľmi potreboval. Tento čin Nemca ma trochu zmiatol, možno to je  aj tým, že som nerozumela slovám, čo po nemecky hovoril. Dá sa však povedať, že bol okrem Rusov Wladyslawovou záchranou.

     Myslím, že je ťažké hodnotiť film, ktorý hovorí o takejto citlivej téme. Od mnohých ľudí získal kritiku, no podľa môjho názoru je to dokonale prerozprávaný silný príbeh  odvážneho muža.  Niektorí hovoria, že neukazuje nič, čo by v iných filmoch o druhej svetovej vojne už nevideli. Na jednej strane je pravdou, že filmov o tomto období je veľké množstvo, na druhej strane však poukazuje na hrôzy druhej svetovej vojny a na to, ako veľmi dokážu byť ľudia hlúpi a schopní ubližovať druhým – sebe- rovným.

     Režisér takisto vedel, o čom hovorí. Nemci mu totiž vyvraždili rodinu. Preto si myslím, že tento film, do ktorého sú zahrnuté pocity obidvoch mužov – pianistu WladyslawaSzpilmana a režiséra Romana Polanského – dokáže divákov viesť k zamysleniu sa aj nad hrôzami vojny, aj nad samotným človekom a jeho hodnotou.

Eva Bartošková, kvarta

Zvláštne...

Zvláštne. Dnes ráno som sa po dlhej dobe zobudil bez strachu. Stáva sa mi to celkom často. Som už raz taký. Zaspávam s pocitom strachu, budím sa so strachom a v podstate celý deň sa bojím. Ani možno nežijem...asi len prežívam. To je zo všetkého najhoršie. Môžete žiť kdekoľvek, s kýmkoľvek, v chudobe, v bohatstve, chorobou poznačení, ale môžete prestať prežívať a začať žiť. Stačí len chcieť (to hovoria novodobí vizionári a filozofi).
Neviem, teda, nechápem, prečo som sa dnes ráno nebál. Celkom som si zvykol na strach. Čudujte sa, ale je to tak so mnou od detstva. Ale komu sa chce vykladať ten klišé príbeh ako na vás rodičia akoby zabudnú a vy sa uzatvárate do seba  a skrátka neviete, čo robiť, ako reagovať a potom vám vynadajú. Vyhrešia vás za to, že ste niečo spravili zle. A potom sa úzkosť premení v strach. A strach prerastá do enormných veľkostí, pretože nik vám nepodá pomocnú ruku. Asi takto to so mnou začalo. Takže som skrátil môj suchársky príbeh.
Hneď  ráno, po prebudení, sa bojím, že sa mi niečo cez deň stane. Že ma zrazí auto, pri lekárskej prehliadke mi objavia nádor...Hej, zabudol som poznamenať, že môj strach prerástol v obrovskú paranoju. Čo už.

Ale ...

Ako to, že som sa dnes ráno nebál? Vlastne, ani teraz sa nebojím. Že stratím všetko to, čo mám, aj keď toho nie je veľa.
Včera večer som konečne dočítal knihu od J. D. Salingera.Bože,  ako ja ho zbožňujem. Je skrátka iný. Možno ako ja. Veľa čítam. Nie je to relax, ale snažím sa prísť na odpovede na moje príliš zložité otázky.
Asi začnem čitať opäť všetky jeho knihy. To ma fakt baví.No a keď som dočital Saliho (tak som si ho pomenoval, teda skrátil jeho meno), tak som sa zamyslel nad jeho slovami.
     „Čo ma ale vážne nadchne je taká kniha, ktorú človek dočíta, ani čo  by si želal, aby bol s autorom, čo ju napísal, ohromný  kamarát a mohol mu zatelefonovať, kedy sa mu zachce.“

Celkom ako ja so všetkými jeho knihami. V tom momente, keď som sa tak zamýšľal nad jeho slovami, som si uvedomil, že som v niečom ako on. Iný. Viac než druhí ľudia. A bojím sa. Iní sa neboja. A ja chcem byť ako oni. Len v niečom. Ako tí ľudia, čo žijú. Neprežívajú.
Tak som sa rozhodol. Kriste, konečne som sa rozhodol. Že budem žiť. Nie prežívať. A s tmavou nocou akoby všetok strach pominul. A prišlo ráno. Hej,to preto som sa dnes ráno nebál. Ani teraz.

Možno to znie ako klišé. Nejaké osvietenecké prebudenie, ale skrátka, je to tak. Zobudil som sa. Zo strachu. Z detstva.

Karin Huťťová, septima