pondelok 24. decembra 2012

Pridaj sa k nám – staň sa dobrovoľníkom!

IUVENTA – Slovenský inštitút mládeže, ktorý sme predstavili v predošlom článku, sa ako jediná štátna inštitúcia v našej krajine venuje práci s mládežou. Do širokého spektra aktivít IUVENTY patrí aj program Mládež v akcii, ktorý  je určený mládeži od 13 – 30 rokov. Tento program zastrešuje niekoľko akcií, no v tomto čísle sa budeme podrobnejšie venovať hlavne Európskej dobrovoľníckej službe.

Európska dobrovoľnícka služba (EDS) poskytuje mladým ľuďom:
-  príležitosť, ako stráviť v zahraničí až jeden rok vo všetkých krajinách EÚ, krajinách EZVO (Island, Lichtenštajnsko a Nórsko), programových krajinách a ostatných krajinách sveta,
-  urobiť niečo pre seba,
-  pomôcť druhým,
-  spoznať inú krajinu, kultúru a pri tom sa niečo naučiť.

 
Pobyt dobrovoľníka v zahraničí sa financuje z prostriedkov Európskej únie, dobrovoľník pôsobí v neziskovej organizácii a vykonáva činnosti v prospech miestneho spoločenstva. Viac o tom, ako to celé funguje, sa dozviete na nasledujúcich riadkoch.
Vďaka Európskej dobrovoľníckej službe a jej vzdelávaciemu rozmeru tak môžu dobrovoľníci:
-  objaviť svoj osobný potenciál,
-  získať schopnosti a zručnosti, ktoré potom môžu využiť v praxi,
-  nadobudnúť nové kompetencie do života,
-  vybudovať si postoje, ktoré im pomáhajú presadiť sa v pracovnom živote,
-  formovať svoju osobnosťpostoj k svetu okolo.

 
Všetky nadobudnuté skúsenosti v závere svojej dobrovoľníckej služby zhodnotia a zahrnú do osvedčenia - Youthpass, ktoré je potvrdením výsledkov neformálneho vzdelávania počas dobrovoľníckej služby  a má dobrovoľníkom poslúžiť v ich ďalšom živote, napríklad pri žiadosti o prijatie na štúdium alebo pri hľadaní si zamestnania.

Dobrovoľníci Európskej dobrovoľníckej služby sú zároveň akýmisi neformálnymi „veľvyslancami“ Slovenska v zahraničí. Často sa dostanú do takých kútov sveta, kde obyvatelia o Slovensku sotva počuli. Pre dobrovoľníka je to vždy príležitosť, aby predstavil svoju krajinu. Európska dobrovoľnícka služba zásadným spôsobom obohatila životy tisícok mladých ľudí a vy máte možnosť sa k nim pridať. 






štvrtok 13. decembra 2012

Bolo raz jedno výročie


            Bol už večer a mňa vám to mátalo čoraz viacej na spánok. Sedel som v hale a počúval nočné správy z rádioprijímača, jednak preto, lebo situácia v celej Európe už nebola vôbec tak ružová, ako by si mnohý myslel no a jednak preto, lebo som bol doma celkom sám a to som nemal vôbec rád. Dom bol veľký a ešte k tomu všetkému postavený na bývalom cintoríne. Nikdy som tu síce žiadneho ducha nestretol, ale poviem vám, že to nie je bohvieaký pocit, keď viete, že pod vami ležia úplne cudzí ľudia. Nech si tam pre mňa za mňa ležia o to pokoj, ale keby som aspoň vedel, čo sú zač? V noci, keď si tak ľahnem do postele a čakám na manželku, ktorá ešte stále nie je doma, nemôžem zaspať a rozmýšľam nad tými našimi mŕtvymi. Zvláštne čo? Ja si ale nemôžem pomôcť, stále mi behajú po rozume. Moja drahá manželka a mŕtvoly.
            Tento dom nemáme príliš dlho. Pravdupovediac, dostali sme sa k nemu úplnou náhodou. Do Berlína sme išli pozrieť manželkinu priateľku zo štúdií. Nechal som manželku, aby viedla automobil, avšak jej orientačný zmysel, ako obyčajne, zlyhal a tak sme ocitli v akejsi štvrti na okraji Berlína. A tam ho uvidela. Dom jej snov. Zastavila auto a zízala na tú starú ruinu ako zmyslov zbavená, čosi som jej hovoril, no mal som pocit, že ma vôbec nevnímala. Vystúpil som preto z auta, aby som jej mohol otvoriť dvere. Chcel som zachovať vznešenosť tejto chvíle, preto som dvere od automobilu otváral pomaly, aby som situácii dodal ešte väčšiu vážnosť, na to sa však moja drahá polovička napajedila, a ako tak sedela z celej sily do dvier kopla, pričom ma odsotila na zem a aby toho nebolo málo, ešte mi aj vynadala. Zavesila sa na bránu od domu a povedala, že odtiaľ neodíde, pokým nebude mať čierne na bielom, že je ten dom náš. Našťastie jej to vydržalo len dve hodiny, potom mi oznámila, že je hladná, vynadala mi do grobianov a necitov a tým bol náš celodenný výlet zakončený.
            Bola tým domom ako posadnutá. Nevedel som, čo sa s ňou v tom čase dialo. Bola ako vymenená. Ako by sa jej mal stať ten dom osudným. Dom som jej daroval k tretiemu výročiu nášho sobáša, no bol celkom zanedbaný, a preto bolo potrebných pár stavebných a aj iných úprav. Vtedy sa prišlo na to, že dom stojí na starom pohrebisku. Táto správa ma pochopiteľne veľmi znepokojila, ale čo by som pre svoju drahú neurobil. V tej dobe ešte áno.
             Do domu sme sa presťahovali na jeseň roku 1933. Manželka sa starala o domácnosť a ja som bol konečne spokojný. Tu sa s ňou však začali diať divné veci. Vždy bola zvláštna a originálna, nespútaný živel, avšak od tej doby, čo sme sa natrvalo nasťahovali to tohto domu, začala sa chovať ešte čudnejšie ako predtým, ba mal som pocit, ako keby sme sa jeden druhému navzájom odcudzili. Čoraz intenzívnejšie som rozmýšľal nad tým, či bola kúpa toho domu ozaj správnou voľbou.
            Bolo to asi minulý rok, čo manželka, ako každý utorok, odišla do golfového klubu. Mal som už dávnejšie podozrenie, že ma klame s iným mužom, avšak nemal som žiaden dôkaz. Mal som ju stále veľmi rád, a preto som chcel, aby sa táto vec vyriešila, bol som ochotný všetko jej odpustiť a na všetko zabudnúť, len keby ona chcela. Prehľadal som všetko, no nič som nenašiel. Žiaden list či fotografia. Nič, čo by ju mohlo usvedčiť. Bol som priam šialený, pretože som už nevedel ako ďalej, no v tú noc sa všetko vyriešilo. V tú noc, kedy som sedel v hale a ako každý utorok na ňu čakal. Avšak tento utorok nebol len taký obyčajný utorok, práve v ten deň sme mali výročie svadby a ja som s darčekom čakal na moju drahú polovičku, aby som ju prekvapil.
            Bolo pár minút pred polnocou, keď som začul v predsieni kroky. Vypol som rádioprijímač a v tom kroky stíchli. Nie, že by som sa bál, ale nie som ten typ, čo by sa strmhlav vrhal do nebezpečenstva, keď nemusí. Myslel som, že to bude zlodej, či iná nepovolaná osoba a keďže slúžka mala práve v ten deň voľno, inak by som tam samozrejme poslal ju,  musel som sa odhodlať k odvážnemu činu. Vyzul som si topánky, zobral som kutáč, ktorý bol položený pri kozube,  a išiel som do predsiene. Pomalými váhavými krokmi som prešiel až do obývačky, kde som v tme uvidel obrys postavy, neváhal som ani minútu, poriadne som sa napriahol a z celej sily udrel dotyčného po hlave. Postava sa zvalila na zem a zostala nehybne ležať. Utekal som ku stene za zažal svetlo, avšak to čo som uvidel, si neviem dodnes vysvetliť. Na zemi ležalo bezvládne telo mojej manželky a hlavu mala v kaluži krvi. Neviem čo sa to so mnou vtedy stalo, ale nepocítil som absolútne žiadnu ľútosť. Nič. Ako keby som videl na zemi ležať úplne cudzieho človeka, ale ani nie úplne cudzieho, toho by mi prišlo ľúto a poľutoval by som ho, ale keď som videl ju...Jednoducho nič. Žiadne výčitky, no ani žiadna snaha pomôcť jej. Ani neviem, na čo som vtedy myslel. Len som ticho stál a pozeral na ňu. Bol som pokojný ako nikdy v živote, bolo to ako keby mi zo srdca padol obrovský kameň, ktorý predstavovala práve ona.
             Nebudem vám detailne popisovať, čo som vtedy robil, lebo si to sám dobre nepamätám. Pripadal som si ako keby som sedel na kolotoči, ktorý sa nie a nie zastaviť, všetko naokolo sa krútilo, a ja som si predstavoval, čo všetko bude nasledovať. Jediné, čo ma na tom všetkom zarážalo, bolo to, že som nepociťoval žiadnu vinu. Zvláštne. Ako keby som ani nemal svedomie.
            O prítomných a zosnulých len v dobrom, nebola zlá. Možno jediné, čo mi na nej vadilo, bola jej prehnaná averzia voči mojej drahej matke, ku ktorej ma neustále prirovnávala, alebo možno zástupy jej milencov, o ktorých vedeli všetci len ja nie, alebo to bolo jej povrchné správanie nielen voči mne. Možno, možno....
            Ešte v tú noc som kontaktoval četníkov a oznámil im, že sa manželka doposiaľ nevrátila a že mám o ňu strach. Prípad sa doposiaľ nepodarilo objasniť, vzhľadom na to, že sa nenašiel ani jeden svedok, ktorý by vedel, kde v tú noc bola a s kým. Podľa záznamov bolo zistené, že golfový klub nikdy nenavštevovala. Ach, tie ženy. Sú to ale tajnostkárky.
            Ja jej to však nevyčítam, aspoň som konečne zistil, na čo je dobré mať pri dome pohrebisko.

Alexandra Bolfová, 3.A