Bol
už večer a mňa vám to mátalo čoraz viacej na spánok. Sedel som v hale
a počúval nočné správy z rádioprijímača, jednak preto, lebo situácia
v celej Európe už nebola vôbec tak ružová, ako by si mnohý myslel no
a jednak preto, lebo som bol doma celkom sám a to som nemal vôbec
rád. Dom bol veľký a ešte k tomu všetkému postavený na bývalom
cintoríne. Nikdy som tu síce žiadneho ducha nestretol, ale poviem vám, že to
nie je bohvieaký pocit, keď viete, že pod vami ležia úplne cudzí ľudia. Nech si
tam pre mňa za mňa ležia o to pokoj, ale keby som aspoň vedel, čo sú zač?
V noci, keď si tak ľahnem do postele a čakám na manželku, ktorá ešte
stále nie je doma, nemôžem zaspať a rozmýšľam nad tými našimi mŕtvymi.
Zvláštne čo? Ja si ale nemôžem pomôcť, stále mi behajú po rozume. Moja drahá
manželka a mŕtvoly.
Tento
dom nemáme príliš dlho. Pravdupovediac, dostali sme sa k nemu úplnou
náhodou. Do Berlína sme išli pozrieť manželkinu priateľku zo štúdií. Nechal som
manželku, aby viedla automobil, avšak jej orientačný zmysel, ako obyčajne,
zlyhal a tak sme ocitli v akejsi štvrti na okraji Berlína. A tam
ho uvidela. Dom jej snov. Zastavila auto a zízala na tú starú ruinu ako
zmyslov zbavená, čosi som jej hovoril, no mal som pocit, že ma vôbec nevnímala.
Vystúpil som preto z auta, aby som jej mohol otvoriť dvere. Chcel som
zachovať vznešenosť tejto chvíle, preto som dvere od automobilu otváral
pomaly, aby som situácii dodal ešte väčšiu vážnosť, na to sa však moja drahá
polovička napajedila, a ako tak sedela z celej sily do dvier kopla,
pričom ma odsotila na zem a aby toho nebolo málo, ešte mi aj
vynadala. Zavesila sa na bránu od domu a povedala, že odtiaľ neodíde,
pokým nebude mať čierne na bielom, že je ten dom náš. Našťastie jej to vydržalo
len dve hodiny, potom mi oznámila, že je hladná, vynadala mi do grobianov
a necitov a tým bol náš celodenný výlet zakončený.
Bola
tým domom ako posadnutá. Nevedel som, čo sa s ňou v tom čase dialo.
Bola ako vymenená. Ako by sa jej mal stať ten dom osudným. Dom som jej daroval
k tretiemu výročiu nášho sobáša, no bol celkom zanedbaný, a preto
bolo potrebných pár stavebných a aj iných úprav. Vtedy sa prišlo na to, že
dom stojí na starom pohrebisku. Táto správa ma pochopiteľne veľmi znepokojila,
ale čo by som pre svoju drahú neurobil. V tej dobe ešte áno.
Do domu sme sa presťahovali na jeseň roku
1933. Manželka sa starala o domácnosť a ja som bol konečne spokojný.
Tu sa s ňou však začali diať divné veci. Vždy bola zvláštna
a originálna, nespútaný živel, avšak od tej doby, čo sme sa natrvalo
nasťahovali to tohto domu, začala sa chovať ešte čudnejšie ako predtým, ba mal
som pocit, ako keby sme sa jeden druhému navzájom odcudzili. Čoraz
intenzívnejšie som rozmýšľal nad tým, či bola kúpa toho domu ozaj správnou
voľbou.
Bolo
to asi minulý rok, čo manželka, ako každý utorok, odišla do golfového klubu.
Mal som už dávnejšie podozrenie, že ma klame s iným mužom, avšak nemal som
žiaden dôkaz. Mal som ju stále veľmi rád, a preto som chcel, aby sa táto
vec vyriešila, bol som ochotný všetko jej odpustiť a na všetko zabudnúť,
len keby ona chcela. Prehľadal som všetko, no nič som nenašiel. Žiaden list či
fotografia. Nič, čo by ju mohlo usvedčiť. Bol som priam šialený, pretože som už
nevedel ako ďalej, no v tú noc sa všetko vyriešilo. V tú noc, kedy
som sedel v hale a ako každý utorok na ňu čakal. Avšak tento utorok
nebol len taký obyčajný utorok, práve v ten deň sme mali výročie svadby
a ja som s darčekom čakal na moju drahú polovičku, aby som ju prekvapil.
Bolo
pár minút pred polnocou, keď som začul v predsieni kroky. Vypol som
rádioprijímač a v tom kroky stíchli. Nie, že by som sa bál, ale nie
som ten typ, čo by sa strmhlav vrhal do nebezpečenstva, keď nemusí. Myslel som,
že to bude zlodej, či iná nepovolaná osoba a keďže slúžka mala práve
v ten deň voľno, inak by som tam samozrejme poslal ju, musel som sa odhodlať k odvážnemu činu.
Vyzul som si topánky, zobral som kutáč, ktorý bol položený pri kozube, a išiel som do predsiene. Pomalými
váhavými krokmi som prešiel až do obývačky, kde som v tme uvidel obrys
postavy, neváhal som ani minútu, poriadne som sa napriahol a z celej
sily udrel dotyčného po hlave. Postava sa zvalila na zem a zostala nehybne
ležať. Utekal som ku stene za zažal svetlo, avšak to čo som uvidel, si neviem
dodnes vysvetliť. Na zemi ležalo bezvládne telo mojej manželky a hlavu mala
v kaluži krvi. Neviem čo sa to so mnou vtedy stalo, ale nepocítil som
absolútne žiadnu ľútosť. Nič. Ako keby som videl na zemi ležať úplne cudzieho
človeka, ale ani nie úplne cudzieho, toho by mi prišlo ľúto a poľutoval by
som ho, ale keď som videl ju...Jednoducho nič. Žiadne výčitky, no ani žiadna
snaha pomôcť jej. Ani neviem, na čo som vtedy myslel. Len som ticho stál
a pozeral na ňu. Bol som pokojný ako nikdy v živote, bolo to ako keby
mi zo srdca padol obrovský kameň, ktorý predstavovala práve ona.
Nebudem vám detailne popisovať, čo som vtedy
robil, lebo si to sám dobre nepamätám. Pripadal som si ako keby som sedel na
kolotoči, ktorý sa nie a nie zastaviť, všetko naokolo sa krútilo,
a ja som si predstavoval, čo všetko bude nasledovať. Jediné, čo ma na tom
všetkom zarážalo, bolo to, že som nepociťoval žiadnu vinu. Zvláštne. Ako keby
som ani nemal svedomie.
O prítomných
a zosnulých len v dobrom, nebola zlá. Možno jediné, čo mi na nej
vadilo, bola jej prehnaná averzia voči mojej drahej matke, ku ktorej ma
neustále prirovnávala, alebo možno zástupy jej milencov, o ktorých vedeli
všetci len ja nie, alebo to bolo jej povrchné správanie nielen voči mne. Možno,
možno....
Ešte
v tú noc som kontaktoval četníkov a oznámil im, že sa manželka doposiaľ
nevrátila a že mám o ňu strach. Prípad sa doposiaľ nepodarilo
objasniť, vzhľadom na to, že sa nenašiel ani jeden svedok, ktorý by vedel, kde
v tú noc bola a s kým. Podľa záznamov bolo zistené, že golfový klub
nikdy nenavštevovala. Ach, tie ženy. Sú to ale tajnostkárky.
Ja
jej to však nevyčítam, aspoň som konečne zistil, na čo je dobré mať pri dome
pohrebisko.
Alexandra Bolfová, 3.A
