Dieťa a Človek alebo Ako noc medzi očami...

Na lavičke v altáne, na ktorej roky nikto nesedával, sedel toho dňa mladý človek. Sedel a mlčal. O chvíľu sa vedľa neho objavilo malé plavovlasé dieťa. Chvíľu len tak poskakovalo naokolo nápadne si obzerajúc človeka zo všetkých strán. Po chvíli si so zvedavým výrazom tváre sadlo veľa a tu sa začal ich rozhovor.

Dieťa: Žijete?

Človek: Neviem. Myslím, že ešte dýcham, srdce pumpuje pravidelne, no mám pocit ako keby sa zo mňa vytrácal život.

Dieťa: Ako ste na to prišli? Myslím to o tom živote.

Človek: Pristúpil som ku koľajniciam a čakal na vlak. Ten stále neprichádzal a ja som odrazu pocítil akúsi ťažobu na srdci. Oťaželi mi všetky končatiny a ja som nevedel urobiť krok.

Dieťa: A či ste dlho žili?

Človek: Dlho, pridlho, hádam takých 25 rokov.

Dieťa: A prečo sa poberáte tak odrazu preč?

Človek: Neviem, myslím, že som dozaista stratil cieľ. Spisovatelia tomu hovoria zmysel bytia.

Dieťa: A kto je to ten spisovateľ?

Človek: To je pán, ktorý píše knihy.

Dieťa: Ozaj a či ten pán spisovateľ má svoj cieľ?

Človek: Samozrejme, každý človek na tejto zemi by mal mať svoj cieľ.

Dieťa: A prečo vy ho nemáte?

Človek: Hádam som ho stratil kdesi cestou medzi dvadsiatym štvrtým a dvadsiatym piatym  rokom života. Možno mi vypadol z vrecka na kabáte.

Dieťa: A či ciele ľudia nosia len tak po vreckách?

Človek: Tí hlúpi veru hej.

Dieťa: Vy ste teda hlúpy?

Človek: Myslím, že áno. Každý hlúpy, kto šťastie hľadá.

Dieťa: I vy ste hľadali?

Človek: Dávno tomu je, snáď celá večnosť...

Dieťa: Koľko rokov?

Človek: Tri mesiace.

Dieťa: A prečo už nehľadáte?

Človek: Zranil som sa. Na smrť dokaličil. Zostarel som. Stratil som sa a teraz umieram.

Dieťa: Ako to?

Človek: Nevidím. Už tri mesiace nevidím svetlo. Iba tmu. Noc, ktorá mi visí medzi očami a ja hoc ich neustále zatváram a otváram, jednostaj vidím to isté. Šaliem!

Dieťa: Prečo nemáte rád noc?

Človek: Pretože ma páli spomienka na dobu, kedy bývala mojím spojencom, vo chvíľach, keď som prekračoval hranice vlastných hodnôt a nechával sa unášať, nebúriac sa proti konvenciám spoločnosti.

Dieťa: Teraz ľutujete azda?

Človek: Nie. Myslím, že človek by mal ľutovať len tých rozhodnutí, ktoré chcel, no nestihol urobiť. A nikdy nie tých, ktoré urobil.

Dieťa: Prečo tu sedíte taký opustený?

Človek: Už niekoľko týždňov som nikoho nestretol. Nestretol som človeka, len bezduché figuríny chaoticky pobehujúce sem a ta.

Dieťa: Aký majú dôvod na to, aby sa správali tak ako sa správajú?

Človek: Hádam žiaden, žiaden človek nepotreboval nikdy žiaden pádny dôvod na to, čo robil, alebo na to ako sa správal.

Dieťa: Vám nevadí, ako sa správajú?

Človek: Nie. Zomrú a všetko s nimi späté zomrie tiež, o pár dní sa na nich nikto nespomenie. Ani na to, čo za svojho života vykonali, či už to bolo dobré, alebo zlé.

Dieťa: To po nich nezostane vôbec nič?

Človek: Spomienka. Možno.

Dieťa: A čo vy?

Človek: Správne, zomriem tiež. Možno skorej než oni. Cítim to.

Dieťa: Čo sa vám stalo, ak sa smiem spýtať?

Človek: Ľúbil som.

Dieťa: A teraz? Už neľúbite?

Človek: Už nie. (smutne sa usmeje)

Dieťa: A čo to znamená ľúbiť?

Človek: Žiť a zomierať pre druhého.

Dieťa: Hm...Tak predsa ľúbite.

Človek: Ako to...?

Než stihol položiť svoju otázku, dieťa zoskočilo z lavičky a zmizlo v závejoch jesenného lístia. Človek zostal sedieť. Po chvíli, počúvajúc nikdy neutíchajúcu pieseň stromov, skamenel v bozku.

Alexandra Bolfová, 3.A

Tradičná rozlúčka s maturantmi

          Pred tým, ako si naši maturanti sadli posledný raz do školských lavíc sa rozlúčili so svojou školou. Dňa 10.Mája sa na školskom dvore poďakovali profesorom a so študentmi sa rozlúčili tradičným spôsobom: ohadzovaním balónikov naplnených vodou. Po príhovore kráľa školy Denisa Marka, sa prihovorila pani riaditeľka a popriala maturantom veľa úspechov pri maturite a v živote.  Potom nastala chvíľa na odovzdanie koruny. Novou kráľovnou školy je Martina Božková.

Bola si prekvapená, keď Denis povedal tvoje meno?

Áno, bola som prekvapená, pretože nikto nevedel, kto bude tento rok zvolený, len viem, že sa šírilo to, že bude tento rok kráľovná, ale ani som nepredpokladala, že to budem ja.

Čo ti na to povedali spolužiaci?

Spolužiaci si zo mňa robia srandu a keď  prechádzam okolo nich, hovoria - pozor, ide kráľovná, pustite ju, ale inak to zobrali asi normálne, veď to nejako veľa neznamená, ale som tým poctená.

A doma? Boli prekvapení?

Boli prekvapení a mama mi povedala, že keď som teda tá kráľovná, tak nemusím nič upratovať, ale nedávali tomu nejaký dôraz.

Čo plánuješ ako kráľovná zmeniť?

Teraz je ešte skoro o tom hovoriť,  uvidíme v priebehu roka, či mi niečo napadne, ale myslím, že meniť nebudem nič, kebyže náhodou, tak len nejaké maličkosti.

Budeš ,,vládnuť´´ sama, alebo budeš mať aj nejakého kráľa?

Budem vládnuť sama, keďže Denis vymenoval len mňa a nerozhodovalo sa medzi viacerými,  tak si myslím, že nemám tu právomoc  voliť nejakého kráľa, to právo budem mať vtedy, až keď sa budeme lúčiť ako maturanti na ďalší rok.

Kniha je sekerou na ľad zamrznutého mora našich duší

Kniha. Praobyčajná, prachom zapadaná kniha. Zväzok niekoľkých strán s dejom a pointou, ktorý je určený na prečítanie, avšak v tomto hektickom a uponáhľanom svete väčšinou len na letmé prelistovanie. Je však kniha len knihou alebo naopak sa v tejto väzbe papierov ukrývajú aj iné tajomstvá? Sú knihy naozaj už len minulosťou pre nás všetkých, najmä pre študentov?

     Kniha bola, je a vždy zostane knihou. Kniha ako taká, by sa dala rozdeliť do viacerých kategórií, avšak myslím si, že kniha by mala byť pohladenie na duši. Určitá forma relaxu, pretože po stresujúcom a náročnom dni nie je nič lepšie, ako sa odreagovať a ,,ponoriť“ do tajov napísaných príbehov či detektívok, pri ktorých čítaní vôbec nevnímame okolitý svet a zabúdame na čas.

Niektorí z nás však radi porovnávajú knihu s filmom, iní nedajú dopustiť na svojho favorita či už knihu alebo film spracovaný podľa knižnej predlohy. Avšak môžeme skutočne porovnávať knihu s filmom? Myslím si, že nie a to z dôvodov, ako je napríklad obsah. V knihe je napísané a všetko rozpísané tak dopodrobna, že sa čitateľ vie ľahko a reálne stotožniť s postavami a samotným dejom. Na druhej strane je čítanie knihy určite o mnoho náročnejšie na čas, takže možno aj toto je jeden z dôvodov, prečo mladí ľudia a hlavne študenti, prestali tieto nádherné diela- knihy využívať. Na miesto toho je samozrejme lepší internet či sociálne siete na ktorých sa podľa slov študentov dozvieme ,,vždy všetko“. Ale predsa len, dá sa kniha skutočne nahradiť nejakým filmom, či nebodaj internetom?

     Kniha je nádherné dielo, aj keď si to ani len neuvedomujeme. Neuvedomujeme si, koľko namáhavej práce autor vynaložil na to, aby mohlo vzniknúť niečo tak pekné a dokonalé, ako je kniha. Tí, ktorí o tomto premýšľajú si vedia lepšie ,,užiť“ čítanie knihy ako tí, pre ktorých je kniha len obyčajným zväzkom papiera.

Katarína Ondrušová, oktáva

Viacej byť, ako sa zdať

Každý deň stretávame veľa ľudí, kamarátov, rodinu či ľudí, ktorých by sme azda ani stretávať nechceli. Ľudia, ktorých by sme najradšej nikdy nevideli sa predsa v našich očiach nenarodili ako zlí či nesympatickí. Toto všetko, tá zlosť a nenávisť, ktorú k týmto ľuďom cítime sa postupne vyvíjala, no podľa mňa je toto všetko hlavne o tom, že sa niekto hrá na niečo, čo v skutočnosti ani zďaleka nie je. Môžeme veriť každému koho stretneme? Sú ľudia v skutočnosti takí, akí sa nám zdajú, že sú? Nie je v tom nejaká pretvárka?

     Ako už som spomínala, svet okolo nás nie je vždy pekný, usmievavý, bezstarostný a radostný. Svet okolo nás je takisto plný zla, závisti a intríg. V súčasnosti sa ľudia dokážu pretvarovať tak dokonale, že na nich ani len nespoznáte, že Vám váš chrbát odkrývajú namiesto toho, aby Vám ho kryli. Avšak cítia sa ľudia lepšie, ak im ostatní lichotia hoci vôbec nerozprávajú pravdu? Alebo v prípade, ak človek na rovinu povie, čo si myslí a čo v skutočnosti pravda je?

     Myslím si, že hoci je na tomto dnešnom svete veľmi veľa falošných ľudí, ešte stále sa však nájdu aj tí čestní, spravodliví, no hlavne tí, ktorí nám do očí neklamú a povedia nám pravdu.

Ak sa niekto hrá vo svojom živote na anjelika s tým že je realita úplne iná, skôr či neskôr sa toto divadlo prevalí a dotyčná osoba bude viac než sklamaná, pretože sa k nej obrátia chrbtom tí, ktorí si mysleli, že je v skutočnosti taká, akou sa zdá byť. Preto si myslím, že je v živote dôležitejšie viacej byť, ako sa zdať.

Katarína Ondrušová, oktáva

Koľko poschodí má nebo?

            Nebo a peklo. Často skloňované slová v rôznom pojatí. Sústreďme sa však na to pozitívnejšie, ktoré nám navodzuje akúsi nádej a určitým spôsobom nám jeho význam navodzuje pocit zmierenia. Najmä, keď nás opustí niekto, kto nám bol bližší, ako len blízky.
            Každý sa so stratou milovaného človeka vyrovnáva inak. Niekto ľahšie, niekto oveľa ťažšie. Každý na takýto odchod reaguje inak, svojsky. Vždy je to ale veľmi ťažké. Či už to ten, ktorý tu ostal sám, dá najavo viac alebo menej.
            Vždy veríme, že práve ten "náš" človek sa dostane do bieleho raja plného kvetov a úsmevov. Kde už ho nič netýra a neobmedzuje, kde dospeje k samotnému šťastiu. Odkiaľ sa už nechce nikam dostať, kde začína žiť svoj ďalší život. O tom, ako tento život vyzerá, sa my nedozvieme, preto môžeme len veriť a dúfať, že sa má lepšie, ako sa mal tu.
            Ktovie, či rovnako ako na Zemi, aj v nebi existuje veľa priestorov, poschodí, mnoho útočísk, či ho tam každý má. Ja si myslím, že na poschodia neba sa treba pozerať z absolútne abstraktného hľadiska. Vnímať ich ako poschodia ľudskej mysle, či mysle ducha. Záleží od duše, ktorá je do neba dopravená, na ktoré až vyjde, kam až sa dostane a čo tam bude konať.
            Táto téma je až príliš hodná filozofovania, pretože nám nič iné ani neostáva. Je to hlboká teória z toho dôvodu, že nik z nás tam skutočne nebol a tento život neprežil. Preto môžeme len uvažovať a rozmýšľať, bádať vo vlastnej mysli v zmysle tejto otázky. Môžeme si našich blízkych predstavovať a veriť, ako tam stúpajú k výšinám s úsmevom na perách a šťastím v duši. Možno obrovskou nostalgiou pri spomienke na nás, tých, ktorých tu nechali, tých, ktorých opustili, no určite nie s takou veľkou, akú v sebe nosíme my.
            Vždy je lepšie človeku, ktorý odchádza na nové miesto, zatiaľ nepoznané, ako tomu, ktorý tu ostáva. Ten odchádzajúci totiž ide niečo objavovať. Spoznávať. No my ostávame na svojich pôvodných stanoviskách a do očí sa nám tisnú slzy. Často túžime po stroji času, ktorý by nás preniesol tam, kde naši milovaní stáli ešte pri nás a my by sme im toho toľko chceli povedať...
            Ale namiesto toho sa nikam neprenášame. Ostávame tu a modlíme sa zato, aby sa dostali do toho krásneho raja. Na jeho najvyššie poschodie.

Kristína Tychlerová, 4.B