V živote
človeka občas nastane situácia, kedy je úplne bezradný a to v pravom
slova zmysle. Ocitne sa pred nejakým, dajme tomu, závažným rozhodnutím, ktoré
môže ovplyvniť celý jeho budúci život. Uveďme ako príklad svetoznámu
hamletovskú vetu. „Byť, či nebyť?“, priraďovacie súvetie, vylučovacie. Práve to
neškodné a celkom nenápadné slovko vylučovacie bude zrejme kameňom úrazu
celého nášho príbehu. A možno ani kameň úrazu nie je dobré označenie, či
pomenovanie. Každopádne už od detstva som toto slovo nenávidel. Prečo asi, to
hádam nemusím vysvetľovať. I keď, možno radšej áno. Je známa vec, že práve
toto slovo jednu možnosť pripúšťa, naopak tú druhú rezolútne zamieta. Žiaden
kompromis, žiadna zlatá stredná cesta. Už od útleho detstva som sa ocital na
rôznych rázcestiach, pričom vždy bolo potrebné vybrať jednu z ciest alebo
cestičiek. Ako uvážlivý a zodpovedný človek, vybral som vždy tú, ktorá
bola v úplnom súlade s morálkou vtedajšej doby, ktorá by nijakým
spôsobom nemohla uškodiť dobrému menu našej rodiny a ktorá by sa nebúrila
proti konvenciám nášho malého mestečka. Nikdy som neľutoval svojich rozhodnutí,
nemal som výčitky svedomia, spával som spánkom spravodlivých, len čo je pravda.
Samozrejme, do istej doby. Vtedy som sa opäť ocitol, možno riadením akejsi
vyššej moci a možno osudu, na rázcestí. Keď si to spätne premietnem zdá sa mi,
že tá príhoda, ak ju tak možno nazvať, bola jedno veľké divadlo. Nevydarené
divadlo s jednou krásnou hlavnou hrdinkou a hlúpym prvým milovníkom.
Divadlo, ktoré mi odcudzilo spánok. Divadlo, ktoré zostalo nedohraté.
Mával som rád
letné večery, kedy sme sa stretávali s celou rodinou v našej veľkej
jedálni a hoci sa každý z nás venoval svojej činnosti, boli sme
všetci v kútiku duše šťastní, pretože sme vedeli, že sme spolu. Sestra ako obyčajne
hrala na klavíri, mama plietla sveter, teta Klára driemala v prútenom kresle, teta
Pavlína čítala pri zažatej lampe v kúte izby modlitebnú knihu a brat hral
v nejakom pochybnom podniku v karty. Na jednej strane som ho chápal.
Pochádzali sme všetci z učiteľskej rodiny a preto sa stalo, že
i my všetci sme sa nakoniec dali na učiteľovanie. Učili sme všetci v našom
meste v meštianskej škole. Vlastne až do vojny, kedy sa stalo bratovi to nešťastie.
Potom už učiť nemohol.
Vonku bolo
ešte vždy horúco, no múry nášho starého domu boli hrubé a tak bolo v
izbách príjemne, ba niekedy až chladno. Vždy sme preto nechávali v jedálni
otvorený jeden oblok. V ten podvečer som práve čítal noviny, keď vtom po
mňa prišli kamaráti a tak som im prisľúbil, že večer prídem na partiu
šachu do miestneho klubu. Toho večera som však do klubu nedorazil.
Išiel som
jednou z tých ulíc, ktoré boli známe, ako sa hovorí, ľahšími ženami. Keď
som prechádzal cez cestu, za rohom domu sa ozvalo hlasné zakašľanie. Napriek
svojej vôli, otočil som sa. Uvidel som tmavovlasú štíhlu a pomerne vysokú
ženu, no podľa tváre som súdil, že nemohla mať viac ako dvadsať rokov. Tvár.
Jej tvár mi kohosi pripomínala. Ako keby som ju už niekedy videl. Bolo to
zvláštne. Tak strašne som sa zľakol, až mi prebehol mráz po chrbte. Podľa jej
správania som usúdil, že bola na takej „ceste“ po prvý raz. Keby ste ju len
videli. Chvíľu som tam len tak stál a pozeral na ňu. Nikdy nezabudnem na
ten strach a tú plachosť v jej očiach. Neváhal som ďalej už ani
minútu. Podišiel som k nej a ponúkol som jej rameno. Srdce sa mi
vtedy rozbúšilo a už-už išlo vyskočiť z hrude. Bol som ako vo sne,
myslím, že som nerozmýšľal nad tým, čo robím a aké to všetko môže mať následky,
jednoducho som konal bez rozmyslu a inštinktívne. Po prvý raz
v živote. Dievča sa do mňa opatrne zavesilo. Kráčali sme pozdĺž tmavou
ulicou osvietenou žiarou pouličných lámp až sme prišli do parku pri rieke. V tej
chvíli som nemyslel vôbec na nič. Len som kráčal s tvárou uprenou k nebeským
výšinám. Dievča bolo očividne veľmi
ustaté a vyčerpané. Pri pohľade na jej usúženú tvár, prišlo mi jej
nesmierne ľúto a tu som pocítil v hrudi akoby železné zovretie, ktoré
nie a nie povoliť. Takmer prepadla tomu najstrašlivejšiemu osudu, ktorý
môže ženu postihnúť. V tej chvíli by som bol najradšej skropil jej bledú šiju
tými najvrúcnejšími slzami ľútosti a pochopenia. Vedel som
o skazenosti našej spoločnosti, o ženách, ktoré sú na predaj, no
nikdy som sa nad tým nijako hlbšie nezamýšľal. V ten večer som si uvedomil, ako sme
veľmi málo informovaní o tom, čo privádza takéto ženy na rázcestie. No
a vtedy mi napadla taká vec. Chcel som na tomto prípade zistiť, či skazené
telo strháva so sebou aj dušu a naopak či skazená duša strháva do záhuby
aj telo. Rozhodol som sa preto, že ju zoberiem ku nám domov.
Bola už tma,
niečo po polnoci. Dievča mi zaspalo na pleci už po ceste domov. Nevedel som o nej
nič, no mne to prišlo, ako keby som ju poznal odjakživa. Uložil som ju do
hosťovskej izby a ja som odišiel spať hore na poschodie. Keď som si ľahol
do postele, uvedomil som si, že neviem ani ako sa volá. Vedel som, že to
všetko, čo som práve urobil bolo v rozpore s mojimi zásadami, no
i napriek tejto skutočnosti, nepociťoval som žiadne výčitky svedomia, ba
naopak, kútiky úst mi poihrávali ľahkým a nenúteným úsmevom.
Ráno, hneď ako
som vstal, šiel som do jedálne na raňajky. Všetci mali veľmi dobrú náladu
a tak som toho šikovne využil a rozpovedal im príbeh, ktorý som si
cez noc vymyslel, o tom, ako som našiel v parku blúdiť dcéru môjho
bývalého spolužiaka z fakulty a ako sa, chúďa, ocitla celkom bez
príjmov a tiež, že mi moja vrodená empatia nedovolí, aby som ju nechal
niekde na ulici. Myslím, že nie som dobrý herec a viem, že väčšinu svojich
rodinných príslušníkov som nepresvedčil o pravdivosti mojej výpovede, no
súhlasili s tým, že na ulici to dievča zostať nemôže. Mal som vyhraté. Môj
experiment sa mohol začať.
Keď som vošiel
do hosťovskej izby, dievča už stálo pri obloku. Keď som ju zbadal a pozrel
jej do tváre, zarazil som sa. Bola iná než včera v noci. Krajšia. „Nič
to“, povedal som si v duchu, „tým lepšie.“ Dievča už na tom bolo očividne
lepšie, pretože sa už aj usmievalo. Stále však mala v očiach tú hroznú
plachosť a bojazlivosť. Presedel som u nej celé doobedie. Rozpovedala
mi svoj životný príbeh, o tom ako ju vychovávala teta a keď už neboli
peniaze na živobytie nezostávalo jej nič iné, než ulica. Vraj som bol prvý na
koho narazila. Nemal som dôvod neveriť jej. Keby ste len videli tie oči! Určite
som bol červený od hanby, keď mi to všetko rozprávala. Bol som si totiž vedomý
toho, že to nemala v živote ľahké a uvedomil som si, že ja som ju
prichýlil len preto, aby som ju využil pre vedecké účely, ak sa to tak dá
povedať; no bol tu môj experiment. Dohodli sme sa, že u nás zostane bývať,
že nikomu nič nepovieme a na jej tajomstvo a temnú minulosť
jednoducho zabudneme. Od tej chvíle z nej bola dcéra môjho bývalého
spolužiaka, ktorý pred nedávnom zomrel. Pochopila to a možno z pocitu
vďačnosti hrala som mnou túto hru.
Nemyslite si,
že som mal s tým dievčaťom postranné úmysly, to ani náhodou. Môj cieľ bol
čisto vedeckého charakteru. Už vtedy mi tiahlo na štyridsať a uvážte sami,
že to dievča by mi mohlo byť skorej dcérou, než milenkou. A vôbec, vtedy
som na nič také ani len vo sne nepomyslel. Bol tu predsa môj experiment
a ten bol prvoradý.
Aby ste vedeli
v čom ten môj experiment spočíval. Júlia, tak sa to dievča volalo,
u nás zostala bývať. Ako som už hovoril, chcel som na jej prípade zistiť,
či skazené telo a skazená duša so sebou dajako súvisia a či majú
vplyv jeden na druhého. Júlia bola veľmi pekná, a tak som sa rozhodol, že
experiment budem realizovať nasledovne. Bývala u nás niekoľko týždňov
a počas tej doby som ju vodieval zámerne do mužskej spoločnosti, aby som
zistil, či je ozaj tak nevinná, ak to tak možno nazvať, ako mi ona sama
tvrdila. Predstavil som ju ako svoju sesternicu a ako to tak na malom
meste chodieva, na druhý deň to už vedeli úplne všetci, lekárnikom počnúc
a predavačkou v trafike končiac. Na môj veru, musím povedať, že
i keď ona sama v spoločnosti vzbudzovala záujem, jej bola táto
spoločnosť protivná. Po niekoľkých takto strávených večeroch som si uvedomil,
že nemá cenu ďalej ju vystavovať na obdiv, pretože som videl, že i jej je
to krajne nepríjemné. Od tej doby sme voľné večery trávievali doma,
v rodinnom kruhu. Chodievali sme na prechádzky, rozprávali sme sa. Učil
som ju hrať na klavíri a veľmi sa spriatelili aj s mojou sestrou,
čomu som však príliš rád nebol. Bál som sa, aby sa na našu rodinu nijako zvlášť
neupla. Predsa len, môj experiment bol prvoradý. A tak sa stalo to, čoho
som sa najväčšmi obával. Celá rodina si ju zakrátko nesmierne obľúbila pre jej
srdečnú povahu a roztomilosť a to som nemohol a nechcel
dopustiť. Preto bolo potrebné konať rýchlo dokým bol ešte čas a aspoň malá
iskierka nádeje, že nič ešte nie je celkom stratené.
V tej
dobe sme spolu trávili veľa času. Rozprávali sme sa celé hodiny. Chcel som o nej
vedieť všetko, pretože aj najmenšia maličkosť mohla zohrať v mojom
experimente dôležitú, ba možno aj rozhodujúcu úlohu. Čím viac som ju však
spoznával, tým väčšou záhadou pre mňa Júlia bola. Mala zvláštnu povahu. Júlia
mala dar, aký má len málokto, dokázala v človeku vyvolať pocit radosti,
neskonalej a živelnej túžby po živote. Už len tým, že ona sama milovala
život a ako o ňom dokázala hovoriť... Človek si až v tej chvíli
uvedomil, ako veľmi málo si všíma vecí okolo seba. Žasol som nad tým
z akých maličkostí sa dokázala radovať. Naopak boli chvíle, kedy prepadla
pocitu bezmocnosti. Chcel som pochopiť jej dušu rozpitvať ju na milióny kúskov
a dopodrobna ju preskúmať. Chcel som pochopiť jej správanie, poznať jej
minulosť, detstvo, sny, plány do budúcna. Chcel som konečne doviesť svoj
experiment ku zdarnému koncu.
Dni plynuli
a mne sa zdalo, že je Júlia zo dňa
na deň krajšia. Zistil som dokonca, že
aj okolo mňa sa začali diať akési podivné veci. Júlia za mnou chodila ako tieň.
Keď som dával kondície, stále si hľadala príčiny k tomu, aby mohla
vstupovať do izby vždy s nejakým zámerom. Mal som pocit, že môj experiment
sa dostal do podivuhodného štádia. Uvedomil som si, že ma asi má rada. No mne
v tej dobe nič také ani vo sne nenapadlo, bral som ju skorej ako člena
rodiny. Pravdupovediac, ani to nie je dobré prirovnanie. Iste, že to bolo
určité pokušenie. Tak krásne a mladé dievča v dome. No ja som myslel na
začiatku len a len na svoj experiment. Prisahal som na všetko, čo je mi
sväté, že tomu dievčaťu nijako neublížim, potreboval som ho len pre svoju
vedeckú prácu.
Jedného dňa
som na svojej posteli objavil obálku s listom. Bol od Júlie. Ja som naň však nijako nereagoval a bez
váhania som ho vyhodil, čo Júliu zrejme rozrušilo, možno nahnevalo. V ten
večer odišla na prechádzku a priviedli ju až žandári neskoro v noci.
Nikdy predtým som sa o nikoho tak nebál, ako v ten večer
o Júliu. Nevedel som sa na nič sústrediť. Stále som musel myslieť na ňu
a na to či je v poriadku. Keď sa vrátila nezmohol som sa na nič iné,
ako vynadať jej. Od tej chvíle som vedel, že Júlia musí ísť z domu, uvedomil
som si totiž, že ani ona mne už nie je ľahostajná a bál som sa toho. Neveril
som, že jej cit ku mne by mohol byť tak hlboký. Lepšie povedané, nechcel som
v to veriť. Ja som v tej dobe bol vôbec akoby nejako vnútorne
rozpoltený. Robil som všetko pre to, aby bola čo najskôr preč z domu
a pritom som jasne vedel, že rozlúčenie s ňou bude najbolestnejším
okamihom môjho života. Úpenlivo som prosil Boha, aby mi pohol dostať sa
z tej bezvýchodiskovej situácie.
Tak vidíte,
a tu som sa opäť ocitol na rázcestí. Tentoraz svojou vlastnou vinou. Vtedy
som chodil ako vo sne. Celé dni aj noci som rozmýšľal ako vyriešiť túto
neriešiteľnú situáciu. Bál som sa toho vzťahu, bola až príliš mladá, mala celý
život pred sebou a ja, starý
mládenec, mal som už najlepšie roky života tam, odkiaľ niet návratu. Bola ako
anjel, ktorý mi padol z čistého neba, ale vedel som, že keby som ju
k sebe pripútal a donútil žiť život aký žijem, pristihol by som jej
krídla a ona by bola len nešťastná. Júlia chcela žiť, užívať si. A potom,
bol tu ešte iný problém, verejná mienka.
Leto sa už
pomaly blížilo ku koncu a ja som stále nebol rozhodnutý, ako vyriešiť ten
hlavolam. Už dávno to nebol experiment, už dávno nie. Teraz už to bola len hra
medzi nami dvomi. Hra, ktorú som chcel ukončiť a zároveň som v duchu
dúfal, že sa nikdy neskončí.
V posledný
augustový týždeň išla celá rodina do mesta na dožinkové slávnosti. Júlia sa
necítila dobre a poprosila matku, či by nemohla zostať doma. Tu som sa ponúkol,
že zostanem s ňou, aby nám vo dvojici to čakanie rýchlejšie ubehlo. Júlia
si čítala v kresle knihu a ja som sedel pri obloku na svojom obvyklom
mieste a pil som kávu, keď vtom sa postavila a chcela knihu odložiť
opäť do knižnice. Či náhodou, alebo zámerne, to neviem, no kniha jej vypadla
z rúk. Pohotovo som priskočil, že jej knihu zodvihnem, no medzitým sa ona
pričupila, aby knihu zodvihla. Vtedy som sa dotkol jej porcelánovobielej ruky,
naše pohľady sa stretli a ja som pocítil na srdci strašnú ťažobu. Bolesť,
akú som dovtedy nepoznal. Zadíval som do jej tmavých hlbokých očí, pohľadom som
sa vpíjal do všetkých pórov jej duše. Stáli sme tam oproti sebe a ja som
si uvedomil, akí sme si blízki a zároveň tak neskutočne ďalekí. Medzi nami
stál obrovský múr. Bol to mohutný múr času. Bariéra, ktorá tu bola, je
a bude. Všetko pominie len ona zostane. Večná mučiteľka. Nesmrteľná ako
hriech. Chladná stena rešpektujúca len svoje vlastné zákony určované
spoločnosťou. Ľadový kameň ubíjajúci cit. Zákon. Zákon stojaci nad zákonmi.
Porušiť zákon, to znamená vzbúriť sa proti všedným dňom plným monotónnosti
a okúsiť to dosiaľ nepoznané. Ja som ale nemal silu vzbúriť sa. Už nie.
Asi týždeň na
to som sa rozhodol definitívne. S Júliou sme sa pozhovárali a dohodli
sme sa, že v hlavnom meste doštuduje. Krásne kreslila a ja som si
povedal, že by bola škoda zahodiť tak veľký talent. Súhlasila.
V stredu
ráno som ju odprevadil na vlak. Kráčali sme vedľa seba a zborovo sme
mlčali. Báli sme sa prehovoriť. Vlak sa
už z diaľky približoval a ako sme tak stáli na peróne, zrazu Júlia
prehovorila: „Viete čo by som si priala?
Vedieť tak koľko poschodí má nebo! „Prečo?“, spýtal som sa. „Aby sme sa
mohli dohodnúť, na ktorom poschodí sa stretneme.“ Nastúpila do vlaku a ja
som ju od tej doby už nikdy nevidel.
A.B.
