Víkend „na doskách“

Foto: Simona Turkovičová, 2.A

Aj tak by dal nazvať víkend 24.-25.3. , ktorý sme strávili, ako sa na divadelníkov, niekto by možno povedal komediantov, patrí. Sobota ako každá iná, len s tým rozdielom, že namiesto celý týždeň očakávaného a vysnívaného spánku zvonil budík, ako v ktorékoľvek iné ráno. Vstať, vyžehliť kostýmy, zbaliť rekvizity a líčidlá a môžeme vyraziť za hranice (všedných dní).
V sobotu, dňa 24.3. o 15:30 sa Divadelný spolok F.K. Veselého pri Gymnáziu F.V. Sasinka predstavil našim českým bratom v DK v Hodoníne ako čestný hosť na krajskom festivale HOBBLÍK & MUMRAJ, ktorý je v Hodoníne už akousi tradíciou. Usporiadateľom X. ročníka toho festivalu bolo domáce divadlo Svatopluk z Hodonína. Festival sa konal od 20.3 do 24.3. a počas týchto dní sa hodonínskemu publiku predstavilo štrnásť divadelných spolkov vrátane jedného nesúťažného, ktorý si každoročne pozývajú usporiadatelia zo zahraničia, ako hosťa festivalu. Tento rok oslovili práve nás. Neváhali sme ani minútu a pozvanie sme s radosťou prijali. Vystupovali sme ako spolok nesúťažný, no po zhliadnutí nášho predstavenia a po kladných ohlasoch z rád porotcov a publika nám bola udelená výnimka, boli sme zaradení do diváckej ankety a návštevníci festivalu mohli hlasovať aj za nás. Po sčítaní hlasov a vyhodnotení výsledkov sme zistili, že naše predstavenie sa väčšine divákov páčilo, čo bolo zrejmé aj z reakcií publika, ktoré nám vytvorilo skvelé podmienky a o to viac sme si predstavenie užívali aj my, herci. Domov sme si priniesli účastnícky diplom a krásnu sošku festivalu HOBBLÍK & MUMRAJ. Neskutočne unavení a vyčerpaní sme sa vo večerných hodinách dopravili domov a už sme sa nevedeli dočkať nedele.
Nasledujúceho dňa 25.3. opäť zaúradoval náš skvelý priateľ budík a oznamoval, že by nebolo na škodu vstať, keďže o 10:00 sme mali predstaviť divadelnú hru „Darujem svoju ženu!“ verejnosti na Scénickej žatve 2012 v Popudinských Močidľanoch. Prekvapivo, všetci členovia spolku sa do DK dostavili včas, živí a zdraví, takže nič nebránilo tomu, aby sme pokračovali v tom, čo sme včera začali. Publikum bolo síce skromné, no i napriek tomu sme si hru užívali a snažili sme sa podať čo najlepší výkon. Po skončení predstavenia sme naše pocity skonzultovali s p.p Špačkom, ktorý nás prišiel psychicky podporiť. Počas dňa sa nám predstavili ešte ďalšie tri spolky, ktoré boli, na rozdiel od nás, súťažné. Súčasťou Scénickej žatvy bol aj odborný seminár, na ktorom nás porota oboznámila s tým, čo sme podľa nich robili dobre a čo sa im naopak nepáčilo. Tento seminár bol veľmi poučný a do budúcna určite prospešný, rady porotcov sme si zobrali k srdcu a sľúbili sme, že budúci rok sa určite zasa uvidíme a taktiež, že sa pokúsime všetky nedostatky odstrániť.
Myslím, že hovorím za všetkých, keď poviem, že sme si tento víkend užili náležite a po divadelnícky, ako sa hovorí. Minimum spánku, more kávy, zaseknutá opona, autíčko, ktoré nám z publika vhodili na scénu divadelníci zo Senice, rozsadnutý klobúk, vyvrtnutý členok, roztrhnutá vesta, zlomené svokrine jazyky a kopec ďalších veľmi podobných zážitkov. Boli to síce neľahké, no predsa krásne dva dni. Tento divadelný víkend je už za nami a my si z neho odnášame nespočetne pekných spomienok, z ktorých budeme žiť až do budúcej žatvy. A ako by povedal klasik: „Co jsme si za celý rok naseli, to si napřezrok požnem!“ Dík decka, boli ste suproví!!

Alexandra Bolfová, 2.A

Na prahu sna (2.A)

Opičky v porote?

     Dnes som bola na olympiáde z francúzskeho jazyka. Krajské kolo, druhé miesto, pekné nie? Aj tak ma však premklo mierne rozčarovanie. Vlastne skôr veľké ako mierne. Preto som sa pôvodne chystala napísať o tom, že "gorily" sú nielen v našej vláde, ale stretáme ich dennodenne. Napríklad na olympiáde z cudzieho jazyka. 

     Chcela som vám povedať o tom, že neprávom vyhral chlapec, ktorého učiteľka francúzštiny bola čírou náhodou v komisii pre našu kategóriu. Mohla by som vám napísať, že spomínaný chlapec nenapísal sloh na dostatočný počet slov, presnejšie napísal asi päť riadkov ( a to zaokrúhľujem smerom nahor), a pri ústnej časti nepovedal okrem oui, non, bonjour alebo ehmmmm il y a beaucoup d´hotel skoro nič. Vlastne okrem toho naozaj nepovedal vôbec nič. Našťastie, ako som si náhodou nepozorovane všimla, pani profesorka z trnavskej univerzity, ktorá mala spravodlivo hodnotiť naše výkony a motivovať tak študentov k väčšej snahe a záujmu o cudzie jazyky, uviedla jeho neschopnosť vytvoriť súvislú vetu, pozostávajúcu z iných ako už spomínaných slov, na pravú mieru. Pošepky povedala prísediacej porotkyni, že "on normálne aj hovoriť vie, len má asi nejaký stres alebo čo..." Veď áno, chudák chlapec, to sa veru musí zohľadniť, to by mal veľkú nevýhodu oproti ostatným súťažiacim, ktorí stres nemajú. Mohla by som vám povedať aj to, že okrem tohto chlapca tam boli minimálne dvaja ďalší ľudia, ktorí toho povedali oveľa viac, aj keď pod stresom boli. 

     Mohla by som písať aj o tom, že chodíme protestovať proti korupcii vo vláde a pritom mnohí z našich profesorov, rodičov alebo známych sú príliš ambiciózni na to, aby spravodlivo priznali víťazstvo iným a dotlačia nás k nemu aj keď my sami na to častokrát nemáme. Veľa ľudí by toto mohlo demotivovať, sklamať, rozhodiť alebo nahnevať. 

     O tomto všetkom by som vám mohla napísať, no ja som sa rozhodla napísať skôr to, že to vlastne nemá význam. Na čo by sa nad tým človek stále rozčuľoval, keď to tu jednoducho tak funguje a nezmení sa to práve preto, lebo osemdesiat percent národa má v sebe "gorilu" zakorenenú príliš hlboko.

     Mojou motiváciou k štúdiu jazykov teda nie sú olympiády a získané prvé miesta alebo diplomy, ale vedomie, že mi to otvára cestu, po ktorej utečiem do zahraničia a nebudem sa musieť nikdy vrátiť. :-)

Adela Liščáková

Môj vzor

V živote každého z nás sa objaví niekto, kto nám náš život obohacuje a spríjemňuje peknými chvíľami. Ale občas doň vnáša aj smútok. Uvažovala som, či existuje niekto, koho by som mohla nazvať svojim vzorom. Vzorom môže byť pre mňa každý, pretože v každom človeku je niečo, v čom vyniká. Pre mladých ľudí je ich vzorom často krát slávna osobnosť. Chcú sa jej čo najviac podobať. Kopírujú ich štýl obliekania, účesy a veľa iných vecí.
Pre mňa je asi najväčším vzorom moja mama. Je to človek, ktorý ma priviedol na tento svet, a vďaka ktorému som tu. Nikdy ma nezradila, vždy sa mi snažila pomôcť, pochopiť ma a vedela, čo je pre mňa to najlepšie. Vždy, keď mi po tvári tečú slzy, príde ku mne a spýta sa, čo má trápi, aké mám problémy a vypočuje ma. Moja mama je dobrý človek. Je komunikatívna a priateľská. Obohacuje ma citom a láskou. S nadhľadom zvláda všetky problémy a nič si neberie príliš k srdcu. Je sebavedomá a vždy ide za svojim cieľom. Občas je však aj prísna a veľa vecí mi zakazuje. No zvyčajne sa ju snažím plne rešpektovať. Vie sa však aj poriadne nahnevať. Vtedy sa jej všetci stránime.
Moja mama je človekom, ktorého celý svoj život obdivujem a vážim. Porodila tri deti, ktorým dala kus zo svojho srdca. Pre mňa je najviac dôležitá a nevymenila by som ju za nič iné na svete. Mama je len jedna a som rada, že moja mama je moja.

Monika Rampáčková, 2.A

Ako každý jeden z vás...

Jedného dňa. Sľubujem. Prisahám. Natiahnuť ruku, pevný stisk, úsmev a teplo. Krásne teplo, ktoré sa vám rozleje celým telom v okamihu, keď pochopíte, že nech sa stane čokoľvek, nikdy nezostanete sami. A že vždy tu bude niečo, čoho sa môžete chytiť.
Príliš dlho som sa naháňala za pocitom pevného piliera. Oporného bodu. Pomyselného míľnika. Istoty. Niečoho, čoho by som sa pri páde mohla zachytiť a čo by mi dávalo zmysel života. Pocit života. A príliš dlho som ho nemohla nájsť. Príliš dlho mi trvalo otvoriť oči. Stále som lipla k veciam, ľuďom, momentom či mestám, len aby som sa mohla niečoho vo svojom živote chytiť. Aby som sa mohla niečoho chytiť v budúcnosti. Nech by to bola škola, zamestnanie, vzťah, mesto, v ktorom budem žiť, čokoľvek... Potrebovala som žiť s vedomím, že jedného dňa do toho bodu dospejem a v tej chvíli si budem môcť povedať, že som našla dokonalé šťastie. Perpetum mobile ľudského života. Môjho. Môjho života. Aké sebecké, však?
Keby ste sa ma opýtali pred pol rokom alebo pred mesiacom, presne by som vám ten okamih v živote vedela popísať. Vykresliť ho v tých najkrajších farbách aké kedy ľudské oko videlo. Do detailu by som vám opísala každého človeka, ktorý by bol svedkom tohto myšlienkového orgazmu. Dnes je však všetko inak.
Dnes do môjho života zasiahol osud. Zrejme. Osud. Alebo niekto iný, kto mi chcel ukázať správny smer. Dodnes som si myslela, že cesta, po ktorej kráčam je tá najsprávnejšia. A bola som spokojná. Pretože som si naivne myslela, že keď budem ďalej kráčať touto cestou, prídem k tomu bodu. Avšak behom sekundy sa mi všetko obrátilo. Môj kompas začal ukazovať iným smerom. Na cestu, na ktorú som sa toľko krát dívala. Bola blízko mojej. Paralelne bežali vedľa seba, však bez šance stretnúť sa...
V tej chvíli som pochopila, kde leží môj bod. Kde je ten moment. Kedy budem konečne šťastná. Toľko som o tom čítala ba aj sama písala, toľko som o tom počúvala a myslela si, že robím všetko správne. Aká som len bola úbohá. Celý ten zázrak je tu a teraz. Jediný oporný bod mojej minulosti, prítomnosti a budúcnosti som ja sama. Pretože kým bude môj život, budem aj ja. A chcem byť správnym bodom. Pevným a jasne viditeľným aj v tých najhorších hmlách môjho života. Kameňom v základoch veže, ktorá stúpa do najvyšších sfér tohto sveta. Ktorú si budujem. Tak ako každý jeden z vás...

D. Barbaričová, 2.A

Dopis (atymie)

Milá Jano! Nepsal jsem už strašně dlouho a měl jsem pro to důvod. Nechci Ti nic vyčítat. Myslím, že by to stejně nemělo cenu. Je to zbytečné. Byl jsem tam u nás, je tomu snad dva týdny. Těšil jsem se jako malé škvrně, na to, že Tě zas konečně uvidím. Nikdy bych neřekl, že se člověk dokáže v mžiku tak strašně změnit.
Když jsem Tě poprvé uviděl, Jano, byla jsi jako dítě. Čistá a tak krásně nevinná. Bál jsem se na Tebe vůbec podívat, abych Ti nějakým způsobem neublížil. Vždyť jsi byla tak neskutečně křehká. Jako porcelánová panenka s velkýma hlubokýma očima. Ty oči... Byla jsi úplně jiná. Možná právě proto, že jsi ještě neznala všechnu tu špínu doby a všechno to zlo a zkaženost. Ty jsi, milá Jano, asi nevěděla ještě vůbec nic. O životě. O světě. O lásce. Rozhlédala jsi se kolem, jako kdyby jsi někoho hledala. Byla jsi doslova jako Alenka v říši divů. A já jsem si uvědomil, že v té Tvé plachosti a strachu bylo tehdy něco roztomilého. Tehdy mi Tě bylo líto. Chtěl jsem Ti pomoci, ale nevěděl jsem jak. A dnes? Změnila jsi se. Ty oči. Už nehřejí jako tehdy. Už to není ta mladá věčně usmátá dívka, která jsi stála za svým. Už to není to porcelánově bílé dítko. Stala se z Tebe žena. Ale jaká! Nikdy jsem si to nepřál, ale teď si to přeji, přeji si to tak, jako jsem si nikdy nic nepřál. Chtěl bych vrátit čas. Chtěl bych, aby jsi byla zase taková, jako předtím. Zase ta šťastná a milá Jana. Ta Jana, kterou jsem měl rád. Jsi tak strašně zlá, Jano! Tak neskutečně zlá. Ty krásné hluboké oči jsou teď plny zloby a nenávisti. Teď se do nich bojím podívat rovněž. Jenomže ne proto, že bych se snad bál, že Ti ublížím, ale proto, že se bojím, aby jsi mně neprobodla pohledem, Jano, vždyť to není možné, aby jsi se tak změnila. Odvracíš se pohledem, nemluvíš, utíkáš přede mnou. Ten Tvůj pohled, který dříve hladil, nyní pálí. A co se to stalo s Tvým hlasem? Jak jsi cynická a zatrpklá. Jano, jestli to jen trochu jde, změň se! Aspoň kvůli mně. Chodíš jako tělo bez duše, mlčíš, když promluvíš, slova Ti šlehají z úst jako plameny. Jako kdyby skrze Tvá ústa promlouval satan. Proč jsi tak zlá? Jano znenáviděl jsem Tě za ta slova. Zranila jsi mé city, mou duši. Nenávidím Tě, Jano. To, co k Tobě cítím dnes je pouze lítost nad tím, jak hluboko jsi dokázala klesnout. Proboha, Jano, vždyť Ty se chováš, jako smyslů zbavená. Proč mi tolik ubližuješ? Za co mně tak strašně trestáš?
Nenávidím Tě, Jano! Nenávidím. Nechci Tě už nikdy vidět. Možná to tak bude pro oba lepší. Já už nepřijdu tam k nám. Už nikdy. Mám na Tebe takovou zlost, že kdybych mohl... Mám zlost za ta slova, která jako vodopád se lila z Tvých úst. Z těch stejných, která kdysi říkávala pravý opak. Přísahám Ti, při všem co je mi svaté, že kdybych... Ale ne, nikdy bych to nedokázal a ty to dobře víš. Víš, že bych raději zemřel, než-li bych mněl na Tebe stáhnout ruku. Na to Tě mám pořád až příliš rád. Možná právě proto jsi říkala tak tvrdá slova. Lhala jsi Jano, tehdy mně a teď lžeš sama sobě. Myslíš si, že jsem slaboch. Každý tomu říkáme jinak. Já se na Tebe nezlobím. Už ne. Protože vím, že i přes to všecko, co jsi mi pověděla, mně máš stále hrozně ráda. Vím to, protože slova jsou zrádná. Někdy jimi člověk poví i to, co nechtěl. Raní přitom všechny kolem a až posléze si uvědomí, co vlastně řekl. Slova.
Nechci od Tebe nic. Nemusíš psát. Nemusíš už se mnou nikdy promluvit. Nemusíš. Jenom Tě prosím, i na úkor toho, že už bych Tě nemněl nikdy vidět, buď zase taková jako předtím. Zahoď tu zlou masku, usměj se. Buď lepším člověkem, než jsme my všichni dohromady, buď zase sama sebou. Jano, prosím, udělej to kvůli mně. Vrať mi zpátky tu starou Janu, kterou jsem měl tolik rád. Udělej to především kvůli sobě a jestli můžeš, tak odpusť. Vím, že jsem tím vinen právě já. Máš pravdu, kdybych nebyl slaboch, nikdy by se nic z toho nestalo a Ty by jsi žila nadále v té krásné pohádce s růžovými brýlemi, které by jsi nemusela nikdy sundat. Odpusť. Miluji Tě, Jano.

Jan Čajka

Rozhrešenie

Temnou ulicou kráčali postavy odeté v dlhých čiernych plášťoch, ktoré splývali s tmou, len tu a tam sa vo svetle fakle objavil biely kríž vyšitý na plášťoch rádových bratov. Kríž, ktorý akokeby načas zažiaril a potom sa opäť stratil kdesi v tmách. Spolu s krížom blysli sa občas aj meče, aj keď už neraz okúsili krv nepriateľa nestratili svoj lesk. Meč bol ich najcennejším a zároveň ich jediným majetkom. Stal sa pre nich krížom, ale aj vykúpením. Celý tento sprievod mlčky mieril do blízkeho chrámu, ktorý sa vysoko týčil nad ostatnými budovami. To najcennejšie sa nachádzalo práve vnútri tohto chrámu, vďaka čomu sa stal cieľom pútnikov z rôznych kútov sveta. Cenné relikvie svätcov z východu, ale aj drevo z Kristovho kríža, ktoré získali na svojej výprave do Svätej zeme, kam sa pred niekoľkými rokmi vybrali oslobodiť sväté miesta a vytrhnúť ich z rúk neveriacich. Výprava pre nich skončila tragicky. Rád sa vrátil späť, do Európy, kde ho začali prenasledovať a obviňovať z neúspechu a zo straty najsvätejšieho Jeruzalema. Blížilo sa ráno. Keď prvé slnečné lúče vyšli nad obzor, celý sprievod sa rozpustil v rannej hmle. A ukryl sa v nej aj chrám, ktorý počas noci hrdo stál a kraľoval nad okolím. Rozsypal sa v ruiny. Ruiny, ktoré si ešte počas včerajšej noci vypočuli z úst komtúra žalmy i čítanie z knihy Kazateľ : Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť. Včera týmito slovami chladné múry pohrdli, neuverili im. Miesto toho, snažili sa narásť čoraz vyššie a pyšnejšie a dotknúť sa tak svojimi vežami samotných nebies. S dnešným ránom však poznali význam týchto slov. Z vrcholkov múrov padali drobné kamienky ako keby tieto chladné múry dávali najavo svoje city, ronili svoje kamenné slzy. Slzy ľútosti nad svojou pýchou. Včera mohol chrám výškou konkurovať Babylonskej veži a dnes ? Už len torzo, ktoré zub času vyformoval do podoby kľačiaceho kajúcnika. Len vysoký otvor s lomeným oblúkom pripomínal ruky zopäté k modlitbe, prosiace o odpustenie a o návrat dávnych čias zašlej slávy. V okolí už vyrástli nové dominanty, ale aj tak sa nikdy nemôžu vyrovnať ani len tomuto torzu. Komíny atómovej elektrárne, z ktorých stúpala para, do ktorej sa chceli skryť zahanbene pred okolným svetom. Hanbili sa za svoju ohyzdnosť. Ani vysoké mrakodrapy blízkeho mesta, slniace sa a odrážajúce lúče nevyrovnali sa tým ruinám, aj keď ho už dávno prevýšili svojou výškou. Vždy vám pri pohľade na tento kraj, ktorý už dávno stratil svoju malebnosť ulpel zrak práve na ňom, ktorý svojou neprehliadnuteľnosťou chcel snáď len odovzdať svoje posolstvo aj ostatným. Jeho snahy boli a sú márne. Vietor sľúbil ruinám, že správu o pyšnom chráme roznesie po celom svete, jeho ston však nikomu nič nehovoril, najmä ľuďom, ktorí už zabudli načúvať aj sebe samým. Dnes už len niektorí prídu na toto miesto a uprú svoj zrak na miesto, kde sa kedysi nachádzala vysoká klenba. Niektorým by sa mohlo zdať, že úcta k tomuto miestu sa stratila v každodennom zhone, niekde medzi regálmi supermarketov, výpredajmi, cenovkami... Pravdou však je, že klenbu z kameňa nahradila klenba úplne iná aká bola predchádzajúca a pominuteľná. Zároveň bola omnoho vyššia. Klenbou chrámu sa stali samotné nebesá. Možno práve toto bolo symbolickým odpustením a rozhrešením nad týmto miestom. Miesto, ktoré dnes leží pokorené v prachu svojich ruín a zároveň dotýkajúce sa nebies. Kiežby tak vedeli tieto kamene rozprávať, aby sa ich príbeh mohol stať inšpiráciou pre mnohých z nás.

Filip Ingr, 2.A