Len pár slov...

Dostala som skvelý podnet na zamyslenie sa. Celé sa to začalo 14. júna 1995 s prvým prívodom kyslíka do mojich pľúc. Bol to život, ktorý zmenil celú moju existenciu na tejto planéte. Najzásadnejšie som sa ním však začala zaoberať až na strednej škole, presnejšie v prvom ročníku, keď sa nás ako triedy profesorka biológie a zároveň aj triedna profesorka na prvej hodine opýtala: „Čo je to život?“ V tej chvíli nám to všetkým pripadalo náramne smiešne a neraz sme sa na tom zabávali ale dnes, takmer po dvoch rokoch sa to musím pýtať sama seba. Čo je vlastne život? Aký je jeho zmysel? A vedia vôbec ľudia žiť? Na prvú otázku odpovedať neviem a veľmi dlho ani vedieť nebudem. Tá druhá je ešte zákernejšia, tak ju preskočíme. Ale čo sa týka tretej, to mám jasno! Ľudia nevedia žiť. Oni len jednoducho... Existujú. Niečo vám poviem a nesnažte sa presvedčiť o opaku seba ani mňa ani kohokoľvek iného. Všetci chcú byť šťastní ale nevedia ako. A čakajú na vhodnú príležitosť. O týždeň. O mesiac. Cez prázdniny. V piatok. Keď sa ožením. Keď sa presťahujem od rodičov. Keď sa rozvediem. Keď... Už nebude príležitosť! Ľudia spamätajte sa! A začnite žiť... Skutočne, nie len tak naoko kvôli priateľom a piatkovým večerom, s ktorých si aj tak skoro nič nepamätáte. Žite pre ľudí, pre priateľov, pre samých seba, pre svoje sny, pre prítomný okamih. Keď využijete každý deň skutočne naplno, tak, že nebudete celý deň sedieť pri počítači, keď každý deň prekvapíte seba a ešte niekoho iného, keď dokážete čo i len jednému človeku zlepšiť deň, niečo nové sa naučíte a niečo nové skúsite, keď zo seba dáte čo najviac a nečakáte nič naspäť, vtedy zistíte, že ste šťastní...

PS: Nečakajte to, príde to samé od seba. Verte mi :)

2222

Je ráno. Slnko zasvietilo do izby cez slabo privreté žalúzie. Jeden lúč prerazil až k mojej tvári. Pošteklil ma a otvoril som oči. Kto ma to budí?  Môj robot to asi nie je. To by si nedovolil. Vie, že najprv potichučky zapne rádio a ja sám na zvuky známej melódie vstanem.
Vstávam.  Pozriem von cez oblok. Zrazu ma upúta čosi nezvyčajné. Na druhej strane chodníka stojí zaujímavý človiečik. Na hlave má veľký klobúk, zahalený je v čiernom plášti. Na to ako svieti slnko, je oblečený až dosť. Je malý, ale pohľad má upretý  smerom ku mne.  Oči mu svietia. Neodráža sa  od nich slnko. Má ich ako žeravé uhlíky. Keď sa  moje oči stretnú s jeho pohľadom, niečo v nich  prebleskne. Signál? Alebo len odraz slnka? Skryjem sa za záclonu a pozorujem ho len na jedno očko. Chce mi niečo povedať? Už pred pár dňami som dostal správu, že sa stane niečo neobvyklé. Žeby to bol deň „D“?  Natiahnem si šaty a váham, či vyjdem von. Stále stojí na tom isto mieste, nehybne, čaká. Keď sa priblížim na dosah,  zdvihne hlavu a vystrie ruku. Na dlani leží  nejaká vec, či skôr hmota.  Vyzerá to ako plastelína pre deti. Fosforeskuje. Pohyb jeho očí mi naznačí, aby som si ju zobral.  Váham.  Netuším, čo to môže urobiť. Je to teplé, studené, páli to? Ale moja zvedavosť zvíťazí nad opatrnosťou a dvomi prstami uchopím tú vec. V celom tele sa mi rozleje pocit uvoľnenosti. Žiadna bolesť, strach opadol. Zostal len pocit spokojnosti a trocha zvedavosti, čo bude ďalej. Človiečik stiahne svoju ruku, druhou mávne, pridrží si klobúk a jedným krokom je preč.  V hlave mi víria myšlienky, na čo to mi to bude? Čo s tým  mám robiť? Opatrne tú vec držím v ruke a vraciam sa domov. Keď otvorím dvere svojho bytu, čaká ma môj pomocník – robot. Napadne mi spásonosná myšlienka – položím tú vec do jeho ruky. On v okamihu začne s analýzou hmoty. Na monitore sa preháňajú, rôzne chemické vzorce, poučky, grafy. Veľmi tomu nerozumiem, ale vytrvalo čakám na výsledok. Čo to bude?  Po polhodine jeho vytrvalej  práce svieti na displeji nápis “LIEK“. Neverím vlastným očiam. Je to možné? Niekto vypočul moje tajné želania a priniesol niečo, čo pomôže mnohým ľuďom z môjho okolia? Je ťažké pozerať sa na niekoho, kto je chorý a nevedieť mu pomôcť. Celé dni, týždne, mesiace som hľadal, niekoho, niečo, sám neviem čo. Tajne som však dúfal, že sa mi to podarí. Neviem, prečo práve je som ten vyvolený, ktorý má  možnosť niekoho vrátiť do plnohodnotného života. 

Ondrej Nemec, 3.B  

Načo sú nám lampióny

Ako deti sme chodievali každé leto na prázdniny so svojimi rodičmi do vinohradu ku dedkovi a babke. Pamätám si, ako sme všetci spoločne púšťali každý rok lampióny. A každý rok som dávala otcovi jednu otázku: "Ocko a načo sú nám tie lampióny ? ". On sa na mňa pozrel, pousmial sa a povedal: "Tieto lampióny každý rok púšťame preto, aby sme svojej rodine a blízkym priateľom, ktorí tu už s nami nie sú odkázali, že na nich neustále myslíme a že v našich srdiečkach budú navždy. A toto som sa ho pýtala každý rok, pretože som úplne nepochopila, čo tým myslel. Ako plynuli roky a ja som rástla, tak som začala chápať, čo tým ocko myslel. A pamätám si to ako dnes, ten letný svieži večer, keď sme boli vo vinohrade a púšťali sme lampióny. Opäť som sa ho spýtala tú záludnú otázku a opäť mi na ňu odpovedal rovnako. Ja som sa pousmiala a odvrkla som: "Veď ja už to viem, ocko."Chytil si ma okolo ramien a pritisol k sebe. Bolo to nádherné sledovať ako letia lampióny hore k oblohe a nesú správy môjmu pradedkovi a prababke a vidieť, ako sa pomaly strácajú medzi hviezdami.Túto chvíľu som si chcela zapamätať navždy, no bojím sa, že zabudnem. To je moja najhoršia obava. No dnes zasa stojím na kopci vo vinohrade,v čerešňovom sade, a už šiesty rok tu stojím bez teba, pretože ty si už tam hore, môj blízky priateľ, môj ocko. Posielam ti tento lampión, aby si vedel, že ťa ľúbim a v mojom srdci máš čestné miesto.
Viete na čo sú nám lampióny? Lampión je svetlo, ktoré nám nedovolí zabudnúť .

Natália Steingrúberová, 2.A

Rozlúčka s maturantami a korunovácia nového kráľa školy

Dňa 18. Mája 2012, pred tým, ako sa odobrali k svojim písacím stolíkom, posteliam, záhradám alebo iným miestam vhodným na prípravu na maturitu, sa s nami rozlúčili tohtoroční maturanti. Nechýbal ani príhovor pani riaditeľky alebo ohadzovanie študentov balónikmi a sáčkami naplnenými vodou. Jednou z najdôležitejších vecí bolo tradičné korunovanie kráľa školy pre nasledujúci školský rok. Po pre hlasivky všetkých zúčastených namáhavom rozhodovaní, bývalý kráľ školy Tibor Kocák položil už legendárnu korunu na hlavu Denisovi Markovi, okrem iného členovi Divadelného spolku F.K.Veselého. Nedalo mi to a obrátila som sa na Denisa s prosbou o interview, s ktorou ochotne súhlasil. Tak ho teda pripájam (pod fotkami).

Š: Čakal si to? (Úprimne!)

D: Úprimne ma to vôbec nenapadlo, a keď Tibor povedal, že kráľom bude Robo, tak som tlieskal s ostatnými. Bol som prekvapený, keď povedal dve mená. Čo teraz ? :-D

Š: Aké boli tvoje prvé dojmy po oficálnej korunovácii?

D: Bolo úžasné počuť ten krik, keď sa hlasovalo. Jednoducho neopísateľné. Vidieť takmer celú školu ako kričí v môj prospech. Ohromná podpora a veľmi si to vážim. Fakt.

Š: Plánuješ nejakým spôsobom „zneužívať“ toto tvoje postavenie?

D: Akože predbiehať sa na obede a podobne ? :-D Haha, to som robil aj doteraz a nehodlám to meniť. S korunou alebo bez, som hladný rovnako a ani autobusy kvôli mne čakať nebudú.

Š: Aká bola reakcia tvojich spolužiakov?

D: Spolužiaci boli radi, myslím. Robili si zo mňa srandu, otvárali mi dvere a tak. Hrozil som im, že začnem vyberať dane ale ani to nepomohlo :-D.

Š: Registruješ aj nejaké negatívne ohlasy?

D: Ako sa to vezme. Je to síce pekné, že na mňa niekto zavolá „hej králu“, ale keď to počujete už tridsiaty krát za deň, tak to vie naštvať.

Š: Oslávil si? (Ak áno, ako, kde a s kým?)

D: Tak jasné, že som to oslávil. Po škole som išiel za bývalým kráľom a ostatnými maturantmi. Bola to paráda. Ešte večer pokračovali oslavy so spolužiakmi.

Š: Čo ti na korunováciu (aj oslavu) povedali doma?

D: Doma? Mama že: „To co máš proboha na tej hlavje?“  Haha, musel som jej vysvetliť, ako to na gympli chodí. Upozornila ma, že to nemám s tou oslavou prehnať a to bolo všetko. :-D

Š: Kam si odložil korunu po príchode domov? Ostane tam?

D: Korunu som dal hore na skriňu a tam aj ostane. Len nech sa na ňu práši, ďalší rok navyše ju nezabije, keď už si toho pretrpela toľko. Koniec koncov, nech si zvyká. Ešte ju čaká rok na to aby mi slúžila.

Š: Máš/hladáš/chceš aj kráľovnú alebo budeš „vládnuť" sám?

D: Kráľovná by sa hodila v každom prípade. Využijem túto otázku a spravím si tu inzerát? Jednu mám vyhliadnutú, ale neviem či sa tejto úlohy zhostí. Přeci jenom je to taký nespoutaný živel ta má kytka masožravá :-D

Š: A na koniec, viem, že je ešte skoro, ale čo by mal/mohol spraviť ten, ktorý by sa chcel stať tvojim následovníkom?

D: Mohol by mi prísť povysávať, vyniesť kôš, umyť dlážku, riad, poutierať prach a možno aj vymalovať a potom o tom začnem premýšlať. :-D Aby som pravdu povedal, ešte vôbec nerozmýšlam nad tým koho by som zvolil budúci rok. To je ešte ďaleko.

Tak Denisovi ďakujem pekne za rozhovor a prajem mu veľa úspechov :)

 

Text Donny

Foto Simona Turkovičová

Indiánsky deň

Dňa 16. Mája 2012 sa žiaci niektorých tried nášho gymnázia zúčastnili Indiánskeho dňa vo Františkánskej záhrade v Skalici, ktorý bol súčasťou envirotýždňa. Všetci zúčastnení sa mohli pokochať pohľadom na malú ukážku dravcov sokoliarne na Červenom kameni alebo si vyskúšať lakros, vlastnoručne si upliesť náramky alebo nahliadnuť do indiánskeho típí, či si prezrieť nástroje, oblečenie alebo dokonca písmo pôvodných obyvateľov amerického kontinentu. Možné bolo tiež vidieť ukážku boja a zajatie belocha. Ja osobne som sa pristavila pri náčelníkovi, od ktorého som sa dozvedela veľa nových a skutočne zaujímavých vecí a tiež sa vo mne prebudila vášeň pre sokoliarstvo. Dúfam, že nie som jediná, komu sa páčilo... 

text Donny

foto Simona Turkovičová

Dopis (rekviem)

Drahá Jano! Nepsal jsem strašně dlouho a nevěděl jsem zda-li mám ještě psát, no nevím co to bylo, avšak něco mne přinutilo usednout za psací stůl a napsat Ti tento dopis. Už to není jako dříve. Tehdy jsem byl opravdu šťastný a chtělo se mi skládat básně, dnes mohu psát jedině žalmy.
Je asi zbytečné se pořád víc a víc trápit a přitom vědět, že se stejně nic nezmění a já už nemohu dál. Chtěl bych vystoupit z toho ukrutného kolotoče, jenže on ne a ne zastavit. Pořád se točím dokola v tom samém. Bože, vždyť to je k zbláznění! To snad ani nemůže zdravý člověk vydržet. I když nechci, každým dnem musím si na Tebe vzpomnět. Myslil jsem, že práce mi bude lékem na bolest, kterou si nosím v srdci všude, kam se jenom hnu. Táhne se za mnou jako temný hřích, jako tmavý stín, který nemizí ani za bílého dne.

Tak se podívej, drahá Jano, kam až jsme to dopracovali. Tak velká byla naše láska, až se z nás stali trosky prahnoucí po troše toho lidského tepla, po pohlazení, kterého mají jiní přebytek. Když vidím ty mladé lidi, tisknoucí se jeden k druhému a nejlépe každý týden k druhému, je mi z toho smutno. Sám sebe se ptám, jestli je to pravá láska. Jestli se dokáže člověk tak rychle zamilovat a jestli ta láska dokáže taky tak strašně rychle skončit. Možná, sám nevím. Nevím ani, jestli to, co k Tobě cítím je vlastně láska. Láska by přece měla člověka naplnit a povznést a ne za živa pochovat. Lepí se na sebe s falešnými předsudky, že jeden druhého šíleně milují a přitom lžou sami sobě. Veřejně se podvádí a klamou jeden druhého, lež jsou blahořečení. Z jakého důvodu? Lháři, kterým bylo za ty lži a klamy dopřáno to, o čem může bez pochyby naše čistá láska jenom snít. Já jsem si vždycky přál mít rád. Ještě jako děcko. Strašně jsem chtěl milovat. Já jsem ale neuměl mít rád. Dokud jsi nepřišla Ty. Jenomže pak už bylo na lásku asi pozdě.

Odjíždím, no ještě nevím kam. Píši Ti poslední dopis. Všechny obálky i dopisní papíry dnes večer spálím a slibuji, ale tentokráte už doopravdy, že Ti už nikdy nenapíšu. Odcházím, ne proto, že bych musel, i když, vlastně ano. Zítra nastoupím na loď a ještě naposled pohlédnu na nábřeží, po kterém jsem chodíval s hlavou v oblacích, myslíc pouze na Tebe.  Musím odejít, abych zapomněl. Hodně daleko od lidí, chci konečně najít ten ostrov, jenž skrývá vůni zašlých dnů. Proto se chci s Tebou rozloučit a popřát Ti hodné zdaru a aby jsi konečně našla pravou lásku, která se naplní. Tu plnohodnotnou, za kterou se nebudeš muset cítit vinna. Omlouvám se za to, že jsem Ti způsobil šrám na srdci, mrzí mne to. Sama však musíš uznat, že takto to dále nejde. Nejsme ničím jiným, než objeti doby a především společnosti, ve které žijeme. Snad se, Jano, ještě někdy potkáme. Možná v příštím životě. Nic bych si nepřál víc. Oba budeme volní jako ptáci, čistí a nezkažení.

Víš, Jano, přál bych si, aby jsi byla konečně šťastna. Ale doopravdy šťastna. Zapomeň, prosím! Začni žít od začátku a užívej života, dokud to jde. Nežij jen vzpomínkami, nejde to. Žij přítomností a přijímej věci tak, jak přijdou. Já věřím, že se tam někde setkáme a pak už nás nikdo nikdy nerozdělí. Budu čekat. Jano, děkuji Ti za to, že jsi mne naučila co to je mít rád. Sbohem. Totiž, nashledanou. Nashledanou v lepších časech. Miluji Tě, Jano!

Jan Čajka

Ružové okuliare

Poznáte ten moment, keď malému dieťaťu dáte novú hračku. V okamihu je šťastné a má tú povestnú iskru v oku. Som rovnaká. Ani nepotrebujem nič nové. Ani hračku. Snažím sa byť skromná. Vie ma potešiť kde aká hlúposť, hoc aj májový dáždik. Som pomerne veľký optimista, často však k problémom pristupujem flegmaticky. Nie som lenivá, skôr beriem veci s nadhľadom. Niekedy asi s príliš veľkým nadhľadom. Často tým ľuďom ubližujem. Najmä blízkym a priateľom . Myslia si že si ich nevážim, nemám ich rada a nezáleží mi na nich. No to nie je pravda. Len jednoducho nedokážem svoje pocity prejavovať tak, ako to robí väčšina ľudí v mojom veku. Nie som ľahkomyseľná a myslím, že ani nie úplne hlúpa.
Kedysi mi jeden pán povedal, že priveľa rozprávam a plytvám slovami. Z časti mal pravdu, niektoré slová dnes ozaj strácajú svoj význam. Ale z väčšej časti je to hlúposť. Ja si nemyslím, že slovami sa dá plytvať a aj keby, od toho tu sú, aby sa používali. Taktiež mi povedal, že na svet vraj hľadím cez ružové okuliare. Možno mal pravdu. No ja nemienim mrhať už tak dosť krátkym časom, ktorý tu môžem stráviť, tým, že sa budem trápiť pre to, čo nemám, čo by som mohla mať alebo tým, že budem iným závidieť.
Môj obľúbený výrok znie: Nebojím sa, že zomriem, bojím sa, že prestanem žiť. Ani ja nie som stále šťastná a nevyhovuje mi všetko čo sa okolo mňa deje, no ľudí a ich činy nezmením, preto ich radšej beriem takých akí sú. Možno aj preto, že od nich očakávam to isté. Snažím sa každý deň smiať aspoň 2 hodiny čistého času. Nie len pre to, že to vraj predlžuje život, ale najmä preto, aby sa smiali aj ostatní. Veď uznajte, že deprimovaní a smutní ľudia nevytvárajú veľmi príjemnú atmosféru.
Myslím, že každý deň má svoje klady aj zápory. V každom dni sa nájde nejaký lampión, ktorý nám ho celý rozjasní. Stačí len chcieť.

Lucie Hotařová, 2.A