Mozog je pre mňa ten najfascinujúcejší a najnepochopiteľnejší orgán
nášho tela. Často krát som sa zamýšľala, ako je možné, že len jeden orgán
dokáže ovládať takmer celé moje telo. Nikdy som tomu nedokázala porozumieť. Ako
to všetko funguje? A čo sny? Tie sa predsa tiež rodia v našom mozgu.
Ako sa to všetko deje? Kde sa nám v hlave zrodia často krát nezmyselné
myšlienky?
V chodbách mozgu sa odohráva neskutočné množstvo úžasných vecí.
Mozog nám umožňuje myslieť. To ma tiež fascinuje - myslenie. Ako sa
v hlave rodia myšlienky? Naše názory, naše rozhodnutia. Prečo sa rozhodnem
práve tak a nie inak? Čo sa vtedy odohráva v tých chodbičkách mozgu?
Každému človeku niečo iné. Tým sa odlišujeme jeden od druhého. V mozgu sa
ukrývajú aj tie naše najtajnejšie pocity, názory, nálady, jednoducho všetko
a môžeme to vidieť len my. Ak to nikomu nepovieme, nikto sa to nedozvie.
Pretože to navždy zostane stratené v labyrinte chodieb nášho mozgu. Bolo
by zaujímavé občas ostatným ľuďom nazrieť do myšlienok. Čo si práve v daný
okamih myslia, alebo cítia? Nikdy to o druhom nemôžeme vedieť na sto
percent. To vie len on sám. Možno sa niekto celý život usmieva, ale vnútri
plače. Jeho mozog a jeho myšlienky sú však také silné, že to nechajú
ukryté v jeho hlave. Keď sa teraz nad tým tak zamýšľam, zasa si
uvedomujem, že to nechápem. Môj rozum je na to krátky. Ako však bolo povedané
v mojej obľúbenej rozprávke: „Tam kde nepomôže vlastný rozum, poradí hlas
srdca.“ To si myslím, že je tiež veľmi dôležité. V podstate celý život je
súboj mozgu a srdca, rozumu a citu. Rozhodujeme sa len na základe
nich. Ak sme ľudia vášnivejší, vyhráva srdce. Ak umiernenejší, rozum. Teraz
premýšľam o tomto. Čím sa v živote riadim ja? Konám impulzívne, alebo
s chladnou hlavou? Ešte skôr ako som si túto otázku položila, poznala som
odpoveď. Rozmýšľam pozitívne, či práve naopak? Konám dobre, alebo nie? Robím
to, čo by som mala? Ako sa správam? Som dobrý človek? Mala by som niečo
v mojom živote robiť inak? Aká vlastne som? Viem, aká by som chcela byť.
Taká ako v mojich snoch. Aká som v nich zasa viem len ja, lebo sa to
odohráva v mojom mozgu a to nik nemôže vidieť. Akoto, že v nich som
presne taká, aká chcem byť a normálne nie? Ako to môj mozog dokáže, dať mi
aspoň na okamih takú ilúziu?
Teraz vlastne ani neviem, ako som sa k takýmto myšlienkam dostala.
Chcela som písať o tom, čo sa odohráva v chodbách mozgu ľudí. A teraz
tu sedím, zatvorená vo svojej izbe a píšem to, o čom práve premýšľam.
O mojom živote. A o tom, kto vlastne som. Ako som k tomu
prišla? Vlastne ani neviem. Ale jedno viem. Že sa to odohráva v chodbách
môjho mozgu.
Justína Fulierová, oktáva
