nedeľa 12. decembra 2010

Dobrovoľnícka práca v Keni

Keňa je krajina ležiaca vo východnej Afrike. Je to pravé srdce Afriky, kde môžete obdivovať Safari, chytať brozn na krásnych plážach a vychutnávať chvíle exotiky mnohými ďalšími spôsobmi.  

Toto je však len jedna tvár tejto krásne krajiny. Na tej druhej strane je chudoba, hlad, bieda, kriminalita, či detská prostitúcia. Veci, ktoré sú veľmi známe a všetkým jasné, no veľa ľudí pred nimi zatvára oči. Je to však náš spoločný problém a aj my, mladí ľudia, môžeme obyvateľom tejto krajiny pomôcť.

Organizácia KERIC ponúka možnosti dobrovoľníckej práce v rôznych krajinách sveta, taktiež v Keni. Dobrovoľníci tu pracujú s deťmi, oboznamujú ich s problémom pohlavných chorôb (hlavne AIDS), učia ich a pomáhajú im zlepšiť životné podmienky. Taktiež je možné vypomáhať v centri pre siroty, starať sa o ich celodenný program, učiť ich kresliť, písať a tak ďalej.

Ak sa chcete dozvedieť viac, pozrite si stránku tejto organizácie.
Podrobnosti o projektoch v Afrike, ale napríklad aj na Jamajke alebo v Mexiku, mi budú známe na konci decembra, takže ak niekto má záujem, rada sa o ne podelím.
Nezabúdajte na to, že toto sa týka všetkých....

...a súťažíme

V pondelok, 6.12., na Mikuláša, sa na našej škole konala olympiáda z anglického jazyka. Účasť bola pomerne vysoká, zúčastnilo sa 54 študentov. Súťažilo sa v piatich kategóriách, a ako vždy, v každej kategórii sa mohli len traja, „tí“ najlepší umiestniť. Umiestnili sa následovne:


V kategórii 1A:
1.miesto Marek Gajda - I.trieda
2.miesto Patrik Blažovský - I.trieda
3.miesto Matej Kuňák - I.trieda

V kategórii 1B:
1.miesto Michaela Štepanovská - IV.trieda
2. miesto Pavol Martinkovič- IV.trieda
3.miesto Simona Klementisová- IV.trieda

V kategórii 2A:
1.miesto Denis Marek - VI.trieda
2.miesto Lucia Balážová - VI.trieda
3.miesto nebolo udelené

V kategórii 2B:
1.miesto Zuzana Pavlíková - VIII.trieda
2.miesto Michaela Privrelová - 3.A. a Matúš Bella - VII.trieda
4.miesto Lukáš Rűckschlos - VIII.trieda

V kategórii 2C2:
1.miesto Adam Studenič - 4.A.
2.miesto Emil Šulc - VII.trieda
3.miesto nebolo udelené

O deň nato,7.12., sa uskutočnila olympiáda z francúzskeho jazyka, študentov bolo 10 a súťažilo sa v dvoch kategóriách: 2A a 2B.

V kategórii 2A:
1.miesto Aneta Buchová - 2.A.
2.miesto Lucia Balážová - VI.trieda
3.miesto Denis Marek - VI.trieda

V kategórii 2B:
1.miesto Pavlína Černáková - 4.A.
2.miesto Adela Liščáková - 3.A.
3.miesto Veronika Sobotová - 3.A.

Víťazom gratulujeme! 

(Martina Štepanovská)

streda 1. decembra 2010

Samá biela...Vianoce sa blížia

U nás v meste celý deň sneží. Keď je to takto, ani  mi to veľmi nevadí, no zima je moje najneobľubenejšie ročné obdobie. Všetko vyzerá veľmi pekne, celá krajina je pohltená bielou a vyzerá úplne nevinne, no toto ,predsa len, radšej sledujem na obrázku.
Keď sa ráno zobudím a vidím, že sneží predstavím si, ako mi fúka za krk, moje premočené topánky a omrznuté hánky a následne to, ako sa o dva dni, keď sa tento nádherný sniežik roztopí, budeme všetci brodiť tou nemožnou, neodvrátiteľnou čľapkanicou.  Samozrejme, nezabudnem si pripomenúť, ani to ako to tu bude vyzerať, keď tá brečka v noci zamrzne. Všetky tie polámané ruky a nohy, nehody na cestách a ostatné veci, ktoré s tým súvisia...

A je tu aj ďalšia vec, na ktorú pri pohľade na sneh myslím. Zima je tu, o tom niet žiadnych pochýb a to znamená jednu vec - blížia sa Vianoce. Všetkými milované sviatky plné radosti, pokoja a sladkostí. To mi pripomína, že ak si chcem Vianoce aspoň trochu užiť, mala by som nasadiť drastickú predvianočnú diétu a hlavne, panebože, hlavne nakúpiť všetky darčeky! Pre rodičov, súrodencov, priateľa, kamarátov.... to bude celý majetok, takže okrem šetrenia jedlom by som mala šetriť aj peniaze.

Všetky tieto veci ma na Vianociach desia, no aj tak teraz stojím pri okne, popíjam čaj a sledujem malé deti sánkujúce sa na maličkom kopčeku pred naším činžiakom. Oči sa snažia zaostriť na vločky poletujúce v tej bielej diaľke a mne to prekvapivo na tvári maľuje úsmev. Rozmýšľam nad tou omamnou vôňou vianočného stromčeka a nad všetkými rozprávkami, ktoré mi počas celého roka utekajú. 

Vianoce sú jedinou časťou v roku, kedy sa všetci naozaj na chvíľu zastavia a spomenú si, prečo je svet vlastne taký krásny.

Na všetkom by sme mali, hlavne cez Vianoce, vidieť to pozitívne, tak si tieto krásne sviatky nenechajme pokaziť nezmyselnými problémami....

streda 10. novembra 2010

Imatrikulácie 2 - v menšom vydaní (Karin Ňukovičová)

      Každý rok kvarta pripravuje imatrikulácie pre primánov. Tento rok prišiel rad na nás, medzi učiteľmi známu ako najhoršiu triedu na škole. Všetci si mysleli, že tohtoročné imatrikulácia budú katastrofálne. No asi neboli. Nakoniec sme dostali pochvalu od pani riaditeľky, od nášho triedneho pána profesora, a ešte od viacerých ľudí, ktorí sedeli v sále. A dokonca aj moja mamka sa z výkonov niektorých hercov a úloh smiala, až jej slzy tiekli.
     Tému a úlohy sme mali vymyslené už v tercii, no ako sa hovorí : "skutek-utek". Nikomu sa do toho nechcelo. Lenže pod hrozbou písomiek z matematiky a sľúbený trest p.prof. Ralbovského za nevykonané, nás chtiac-nechtiac prinútil pustiť sa do príprav.
     Imatrikulácie sa nakoniec konali 1.10. 2010 o 10:00. Scénar som napísala ja, so súhlasom  S. Chrenkovej, D. Iršovej a   M. Kuchariča. Myslím, že sme pre túto významnú udalosť obetovali dosť času, niekedy sme zostali po škole. Témou tohtoročných imatrikulácií bolo "Slunce, seno a pár facek", čiže v sedláckom štýle - šatník mojej babky. Najviac sme si dali záležať na úvodnom tanci s názvom : "Dójit, Dójit,...", do ktorého sa zapojilo veľa ľudí z našej triedy. Choreografiu vytvorlili S.Chrenková, P.Horská a ja.
Celou akciu nás sprevádzali moderátori Petra Valachovičová a Adam Uhliarik. Medzi jednotlivými úlohami pre "bažantov" boli scénky, kde účinkovali, samozrejme, žiaci kvarty. Neodmysliteľnou súčasťou bola porota- Klaudia Mrázová, Simona Klementisová, Alex Nagy, Tomáš Valachovič- ktorá hodnotila výkony imatrikulovaných.
    Nakoniec sme ukázali, že sme super kolektív, ktorý si celkom rozumie a dokázal pobaviť obecenstvo. Na príprave sa podieľali všetci žiaci kvarty, za čo im patrí veľká vďaka. Tento rok nás ešte čaká príprava vianočnej besiedky. Čakám, koho z nás "kopne múza" a vznikne nejaká dobrá téma. Radi by sme vás znovu dobre pobavili.

                       Teší sa na Vás kvarta a Karin Ňukovičová



 

pondelok 25. októbra 2010

Imatrikulácie 2010 (Alžbeta Kuchtová)

     Keby ste prvého októbra náhodou zablúdili do skalickej Františkánskej záhrady, asi by ste si mysleli, že sa koná nejaká seansa dôchodcov so vstupom nad osemdesiat rokov. Pravdepodobne by ste sa čudovali aj hojnému počtu pomaľovaných tvárí, takže by ste zrejme prehodnotili svoje predošlé závery a zhodnotili to ako zraz postpubertálnych Indiánov na bojovom chodníku.
     Žiaľbohu (či chvalabohu?), obidve vaše dedukcie by boli nesprávne. To sa iba gympláci prevážali po Skalici na traktore, ktorý - ako ináč - meškal, a hulákali: "Štvrtáci sú naši páni." a "Prváci sú bažanti."
     Krik prvákov síce nebol taký presvedčivý ako množstvo farby na ich tvárach, ale slávnostný sprievod rozhodne vynikol. Pozornosť okoloidúcich pútalo hlavne originálne oblečenie, ktoré jasne prezrádzalo útok na skrine našich starých mám. Nechýbali ani cepy a ani kritika pani profesorky, ktorá poznamenala, že jej babka taká moderná nebola, a určite nenosila plyšový batoh na chrbte...
     Kráľ školy bol, samozrejme, v sviatočnom kroji, podobne ako moderátori celého podujatia - švárna Paulína Rajčáková zo 4.B a Jozef Kollár z oktávy.
     Polooficiálny názov akcie označoval prekvapivo "cudzokrajný" termín Roľnícke družstvo. V družstve totiž, aj napriek finančnej kríze,  práve prebiehal nábor nových členov, ktorí ale museli preukázať určitú zručnosť v oboroch ako chytanie sliepok alebo stráženie kráľovho králika. Ak však talent prváka zostal pred obecenstvom skrytý, čakala ho chutná odmena v podobe tajomného nápoja, ktorého recept poznajú len vedúci družstva. Pre verejnosť aj naďalej zostáva tajomstvom.
     Všetkých uchádzačov o miesto v družstve verne povzbudzovalo JRD Dojč - Jednotné roľnícke družstvo Dojč. Avšak, ani kolegiálne víkriky typu: "Nápoj! Nápoj!"  nedokázali účastníkov zahriať na toľko, aby zabudli na modré pery. Jediné relatívne teplejšie miesto bolo WC, ktoré bolo plné ľuďmi rôzneho typu - dojičky, urastený družstevníci a veľmi veľa prvákov. Tí imatrikuláciu zažili po prvýkrát, tak dúfame, že sa im páčili. 
     Všetci študenti sa potom išli svorne zahriať tam, kde im je najlepšie, kde páni profesori nečíhajú a kde sa celý Gympel nikdy nedá naraz...












pondelok 13. septembra 2010

Najkrajšie dva mesiace sú za nami

     Chytám za ruku svoju najlepšiu kamarátku a ťahám ju do davu zhromaždeného pri sudoch s pivom a kofolou. Stretáme tu plno známych tvárí a všetci vyzeráme šťastní, prešťastní. Akoby aj nie, keď sme na párty. Kamaráti nám čapujú a my postávame, bavíme sa s každým, kto ide okolo a užívame si teplý letný vzduch a voľnosť. Je po polnoci a rodičia sú nápadne nenápadní, vôbec nevolajú.

     Pokladáme plastové poháre a vyrážame na parket. Hrajú našu obľúbenú pesničku, takže si to dokonale vychutnávame. Pesnička graduje, všetci sa bavia, keď v tom, z ničoho nič, v najlepšej pasáži začne húkať siréna. Vyplašené pohľady sa spytujú čo sa stalo. Žeby sa niekomu niečo stalo? Možno horí! A možno sú to POLICAJTI! O-ou...Celá spotená otváram oči a zisťujem, že žiadna siréna nehúka. To mi len môj retrobudík oznamuje, že prázdniny skončili a ja musím ísť znova do školy.
 
     Pripomína vám to niečo?... Myslím, že všetci sme sa prebudili do reality zvanej Gymnázium F.V. Sasinka, takže vás tu všetkých pekne vítam.

V mravenisku



Rozmýšľam či sem vôbec ešte patrím. Ľudia ma obchádzajú ako neviditeľnú barikádu všemožnými chodníčkami, všemožnými smermi, pozdĺž, oblúkom, možno dokonca i skrz. “Možno”, ozvalo sa slabým doznievajúcim hláskom, kdesi z hlbokej studne. Veď ani neviem dokázať svoju existenciu. Nech sa k tomu vraciam akokoľvek veľa krát, nič mi neprichádza na um. Čas sa pre mňa akoby zastavil. Namiesto vianočnej pohody v centre mesta Hamburg vládne celkom iná atmosféra. Chaoticky sa pohybujúce karikatúry zaplavujú obchody, nervozni šoféri trúbia a doma na nich čaká porcia hádok pre dvoch kvôli pár medovníkom či domácemu upratovaniu. Ako tam tak na námestí stresu či zhonu v tej sibírskej zime stojím, dostávam chuť na cigáro, ale nezapálim si. Moje ruky sú stuhnuté a zrak neprítomný. Čľapkanica, v ktorej práve stojím pripomína tú, ktorá by mala vytiecť mojimi očami, pokiaľ zrak monitorujúc srdce ešte nepohltila bezcitnosť z toľkej palety krušných citov. Chcem sa ťa dotknúť, posledný raz, stačila by mi polovica sekundy strávená s tebou, Anette. Veď vieš, tá druhá by patrila tebe a tvojim priateľkám, kávička, klebety a nakupovanie. Odkedy si zomrela, už to hádam nie som ani ja. Obohacoval by som ťa a mal ti čo ponúknuť, keby osud predostrel naše prvé stretnutie za takýchto podmienok? Postavila si ma do ťažkej situácie, ktorej kľúč k riešeniu hľadám na nesprávnom mieste. Bude to preto, lebo to vlastne strácam záujem riešiť. Už toho mám po krk. Hľadám iba teba a nech si kdekoľvek, nájdem ťa, musím znovu uzrieť to svetlo sveta, ktoré zmizlo kdesi v tuneli, tmavom, až naháňajúcom strach. Ja som ten vlak už nestihol. Vybral som z vrecka krabičku cigariet Lucky Strike a zapálil som si. Ono sa to ťažko realizuje, ľahko povie. Hľadať niekoho ak dopredu vieme, že expedícia nedopadne úspešne. Nech už je to tak či onak, potreboval som sa už rozhodnúť. Buď po nej bádať a utápať sa v tých istých myšlienkach dookola, alebo sformátovať pamäť, ktorá narúša môj kontakt so svetom. Zmiznem na určitú dobu, aj tak nemám čo stratiť, pre ľudí som už dávno prestal existovať. Vybral som sa teda taxíkom, pripomínajúc drobného mravca na okraji spoločnosti, do susedného mesta. Odtiaľ som cestoval do ďalšieho a ďalšieho. Stále ďalej od náznaku spomienky na úsmev víly, ojedinelý charakter a všetkého toho, čo sa zlúčovalo v jednu dokonalosť Božieho diela. Občas som žobral, inokedy pracoval, ale nikdy som sa nikde nezdržal dlho. Odvtedy, čo som vyrazil, som vlastne zabudol ako dlho už som na ceste. Putoval som bez cieľa, horami, dolinami i pobrežiami. Všetko ostávalo za mňou zahodené ako odpadky. Vtedy som to ešte nevedel, že osud mi je stále v pätách. Tam bola skrytá tá najväčšia slabina a clivo mi došlo opäťvtedy, keď som sedel na jednom prenádhernom pobreží, ktoré obmývala krištáľovo čistá voda. Opäť tie isté pocity slabosti, len jedna nič neznamejúca, chybne naprogramovaná bytosť sediac a dumajúc, „Ja už nevládzem. Je toto koniec mojej cesty? Prešiel som takou šíravou očakávajúc v tento moment, ktorý nič nemení?" Poškrabal som sa na zarastenej brade a prihodil jeden kamienok do mora. Vtom ku mne podišiel starý pútnik, nedokázal by som ohadnúť jeho vek. Bol záhadný ako román Príbeh princa Gendžiho, v ktorom s mojím vedením nepohnem ani stranou. Jednoducho nepredvídateľný človek. Rovnako i jeho správanie, len ukázal prstom k blízkemu lesu a prehovoril: ,,Ak si rozhodnutý, kráčaj tamtým smerom, až zazrieš malé-veľké mravenisko." „Malé i zároveň veľké?" spýtal som sa. „Pochopíš a teraz už choď." Starec tam zostal sedieť, ale ja som sa už neobzeral. Došiel som k lesu a naozaj mravenisko bolo neprehliadnuteľné. Čím viac som upieral zrak k nemu, tým viac ma vťahovalo dovnútra. Ťažko určiť, či ja som sa zmenšoval, alebo mravenisko zväčšovalo, no neprebehla viac ako chvílka a už som bol celkom ponorený v ňom. Bola tu dosť hlboká tma, ale dokázal som rozoznať, že prechádzam akousi obrovskou vchodovou bránou. Postupoval som stále vpred, bez potuchy kam spejem. Predo mnou sa zčista-jasna zjavila duchová silueta Anette. „Stop," zvolala, „ďalej nepôjdeš." Moje uši však nepočúvali a moje ruky sa už naťahovali za objatím, no objal som maximáne vzduch. Anette pokračovala: ,, Ešte sa môžeš vrátiť a stretneme sa až nastane ten správny čas na našom vysnívanom mieste." “Ale ja sa nechcem vracať, nemám už dôvod aby som žil.” “Máš iba ho nehľadáš, blúdiš stále v tomto fiktívnom labyrinte, prosím, sľúb mi, že sa vrátiš. Bež, budem na teba čakať, už choď, zmizni, ak sa vrátiš, bude z teba úplne iný človek, taký ako predtým, poznačený skúsenosťou, len to musíš všetko prekonať, tu a teraz.” Pár sekúnd sme na seba bez slova hľadeli. Vo vzduchu panovalo neidentifikovatelné ticho. Také, ktoré vôbec nepoznám, ale nedá sa porovnávať so žiadnym iným tichom. Naplnila ma svojou vôľou, smerujúcou k spaseniu. A ja som bežal, už tou východiskovou trasou, prežiť si svoj príbeh a nájsť zmysel existencie. Celý život som utekal, no tentoraz nie pred niečím, ale za niečím. Veril som jej a urobil presneto, čo odo mňa žiadala, prešiel bránou do tohto sveta. Sveta, ktorý má i pozitívne stránky. Bez ťažkostí by bol fádny a nudný, nebolo by už podnetu na radosť. Švajčiarske hodinky po otcovi začali znovu tikať. Odteraz je život mojou drogou a dávkujem nonstop. Niekedy by si mali všetci prejsť takým mraveniskom. A dúfam, že z neho výjdu ako víťazi.

L.Rolnik

utorok 6. júla 2010

Som gymplák. Som gympláčka.
Som zo Skalice. Som z Holíča. Som z Radošoviec. Som z Unína. Som z Prietržky. Som z Vrádišťa.
Chodím každý deň na Čambalu. Považujem Čambalu za nechtunú, zasmradenú krčmu.
Proste fajčím. Cigarety sú obyčajné svinstvo.
Nasledujúce dva mesiace budem sedieť doma.Práve sa balím na dovolenku do Egypta. Na dva mesiace!!
Pijem pivo, vodku, rum, všetko len vodu nie. Nikdy nepijem!
Milujem knihy. Milujem Dávida, vieš toho hokejistu s prekrásne zelenými vlasmi zo 4. A.
Hokejisti sú fakt vírus, nemôžem ich ani cítíť.
Baví ma škola. Škola je väzenie, nápravný ústav pre duševne chorých.
Od rána do večera počúvam rap. Ja nenávidím punk. PUNKS NOT DEAD!
Páčia sa mi blondíny, balím len brunety.
Moje vysvedčenie? Stále samé jednotky, ako vždy, čo si budeme rozprávať. Doma ma čakala hubová polievka. Vyhodili ma, už som tam nechodila, pravidlá sú na to aby sa porušovali a škola na to aby sa do nej nechodilo.
Šport je to jediné, čo ma baví. Neznášam telesnú a to večné cvičenie na chodbe+skákanie cez švihadlá!
Robím v kine. Robím v Ine. Nerobím nikde!
Mám hnedé oči. Mám modré oči. Mám zelené oči.
Mám rád leto, mám rada leto. Zbožnujem prázdniny. Žeby prvé dve vety v jednom riadku, čo si neodporujú?

štvrtok 24. júna 2010

Pozor! Pozor! Pozor!

Možno ste niektorí postrehli, že od minulého roku sa na stránkach nášho školského časopisu Štafeta nič neobjavilo, zostal stáť na mŕtvom bode. Nech sú príčiny akékoľvek, niekoľko ľudí sa podujalo napraviť tento menší problém.
Na našej škole sa každoročne konajú a usporadúvajú rozličné akcie, podujatia a aktivity, ktoré spríjemňujú kolobeh našich školských dní. Je mi jasné, že veľa z vás sa na spomínaných podujatiach z rôznych dôvodov nemôže vždy zúčastniť, či už ste odcestovaní alebo vás napadol škodlivý bacil, ktorý vás na týždeň pripútal k posteli. Preto by sme chceli dať znovu do pohybu časopis Štafeta, ktorý vás môže poinformovať, poučiť, pobaviť, ale nielen nás študentov, ale aj cudzích ľudí, ktorí zavítajú na naše stránky, a tak sa môžu dozvedieť ako to funguje na našom Gymnáziu F.V. Sasinka.

A pýtate sa, kto sú tí ,,dobrodinci“, ktorí sa dobrovoľne chytili tejto činnosti? Predstavujem vám Alžbetu Kuchtovú z 3.C., Máriu (Maju) Hanzalíkovú z 2.A. a taktiež Adelu (Adel) Liščákovú z 2.A. triedy, ktoré sa rozhodli túto symbolickú štafetu prevziať a posunúť Štafetu o kúsok vyššie. Všetky tri uvažujeme o štúdiu žurnalistiky, ktorá sa nám zdá veľmi zaujímavá a lákavá. Keby som to mala zobrať iba z môjho uhla pohľadu, tak písanie je pre mňa jedna z najkrajších a najobľúbenejších činností a veľmi rada by som sa tomu do budúcnosti chcela venovať, preto je pre mňa žurnalistika prvoradá. Práve preto sa domnievam, že práca na školskom časopise je príjemný začiatok, ktorý nám môže aspoň sčasti ukázať a priblížiť ako to chodí v skutočných redakciách známych novín a časopisov.
Aby bol časopis plnohodnotný, čitateľný a navštevovaný, obnáša to, samozrejme, aj veľa poctivej a svedomitej práce. Keďže sme zatiaľ len tri a dobre pracovať na časopise počas každodenného štúdia je veľmi náročné, chcem v mene aj ďalších dvoch autoriek (Alžbetky a Adel) povzbudiť tých, ktorí rozmýšľajú nad prácou novinára/ky alebo len náruživých pisateľov, ktorí radi prejavia svoje pocity a myšlienky pomocou slov na papieri. Nebojte sa a pridajte sa k nám a podporte dobrú vec, ktorá spríjemní a obohatí život na našom gymnáziu.

Budeme srdečne radi, keď sa niekto ozve a prejaví záujem. Môžete si nás nájsť v škole, ale keďže sa blížia prázdniny a pochybujem, že by niekto chcel zostať v škole, zverejním naše e-mail(ové) stránky, kde nás bezpečne nájdete a kľudne môžete poslať vaše práce.

Betka: a.kuchtova@centrum.sk
Maja: maria.hanzalikova@zoznam.sk
Adel: adelaliscakova@gmail.com


Vaša Maja

streda 23. júna 2010

...a stále pomáhame prírode...




Deň Zeme pripadá na 22. apríl. Aspoň v tento deň by sme si mali uvedomiť, čo sa okolo nás deje a ako si sami ničíme životné prostredie. Tiež by sa každý z nás mal zamyslieť nad tým, čo to pre nás vlastne znamená. V tento deň by sme sa všetci mohli pokúsiť pomôcť sami sebe aspoň tým, že zozbierame papieriky povaľujúce pred našimi domami, tým že zastavíme vodu pri rannom čistení zubov alebo tým, že tento deň pripomenieme aj ostatným ľuďom.

Práve o toto sa 23. 4. 2010 pokúsili niektorí z našich druhákov. Pre žiakov nižších ročníkov zorganizovali v dopoludňajších hodinách rôzne aktivity. Pod vedením pani profesorky Filipovej si pre nich pripravili tvorivé a vedomostné úlohy s ekologickou tematikou.

Všetkých nás teší záujem, s ktorým sa študenti tejto akcie zúčastnili. No keďže je tento deň len raz za rok, mohli by sme sa v budúcnosti zúčastniť v hojnejšom počte.

Jeden svet na školách

Zapojili sme sa do vzdelávacieho projektu Jeden svet na školách

Čo je to za projekt?

Občianske združenie Človek v ohrození poskytuje slovenským školám možnosť vytvoriť si na svojej škole vlastný filmový klub, prostredníctvom ktorého sa môžu žiaci oboznámiť s mnohými dokumentárnymi filmami, ktoré atraktívnou a inovatívnou formou poukazujú na najhorúcejšie globálne témy dneška. Tieto filmy môžu spestriť spôsob vyučovania a prispieť k novým metódam práce na hodinách v škole, hlavne k interaktívnemu, zážitkovému učeniu, ktoré je založené na skúsenosti a „je prepojené so životom“.
Cieľom projektu je motivovať mladých ľudí k premýšlaniu o hodnotách otvorenej, tolerantnej a demokratickej spoločnosti, pomôcť im pri hľadaní súvislostí, formovaní vlastných názorov, kritickému mysleniu, rozšíriť ich sociálne a kultúrne povedomie. Projekt vedie k odstraňovaniu predsudkov rasovej a národnostnej neznášanlivosti a xenofóbie.



V dňoch 12.-14.novembra 2009 som sa zúčastnila jesennej multikultúrnej školy pre lídrov filmových klubov Jeden svet v Banskej Štiavnici. V priebehu školského roka plánujeme na našej škole pripraviť dve prehliadky filmov (vyberieme z aktuálnej ponuky a podľa vášho záujmu, ktorý predložíme jednotlivým hovorcom a potom si v triedach určíte, o aký film by ste mali záujem). Úlohou filmov nie je len to, aby ste boli len pasívnymi divákmi, ale aby ste o daných problémoch premýšľali, resp. hľadali východiská, napr. aj v diskusii s pozvanými a zaujímavými hosťami.
Pre našu školu to teda znamená otvorenie filmového klubu, ktorý je tu predovšetkým pre vás.

Aneta Hýlková (2.A.)



Počas víkendu 7. - 9. mája tohto roku sme sa zúčastnili školenia v rámci projektu Jeden svet na školách, ktoré sa konalo v Bratislave.
Na začiatku tohto podujatia sme sa naučili vytvárať vlastné webstránky pomocou „webnode“ pod dozorom Jána Paška. Nasledovala prezentácia v čajovni, v ktorej nás Ivan Ježík, riaditeľ organizácie Voices, zoznámil s poznatkami v internetovej komunikácii. Tu sme mohli relaxovať, dozvedeli sme sa veľa o nových zaujímavostiach v tejto oblasti a mohli sme ochutnať čaj Fair trade.
Organizátorky tohto školenia sa postarali navyše o zábavné hry, pomocou ktorých sme sa museli v centre Bratislavy orientovať a plniť rôzne úlohy. Zábavné bolo i obrie „Človeče nehnevaj sa“, v ktorom sme odpovedali na otázky týkajúce sa globálnych problémov sveta
a pod.
Toto podujatie bolo pre nás veľkým prínosom a veríme, že získané poznatky využijeme v štúdiu.

Aneta Hýlková, Diana Cingelová (2.A.)

utorok 22. júna 2010

Patrícia Podolinská - Cesta

Cesta

Bolo jedno obyčajné ráno v roku 2516. Práve sa posledná minúta piatej hodiny menila na prvú minútu šiestej hodiny. Hilda ešte spala, keď sa rolety na okne jej izby rozprestreli za zvuku jemnej melódie. Do celej miestnosti sa vlialo oslepujúce svetlo. Horúce slnečné lúče ju toľko šteklili po tvári, až sa zobudila. Premnula si oči a začala sa zoširoka usmievať, pretože si uvedomila, aký deň ju práve víta východom Slnka.

O tomto dni snívala už od svojich 12 rokov. Konečne sa totiž odsťahuje na Mars. Konečne opustí rodnú planétu Zem, plnú odpadu a ekologických problémov, ktorá jej ničila zdravie i život. Napokon, veď ju tu nič nedržalo – o rodinu prišla pri výbuchu starej vodíkovej elektrárne a žiadnych iných blízkych už tu nemala. Medzi pozemčanmi sa cítila, hoci bola jednou z nich, ako pridusená. Vždy vynikala svojou inteligenciou a jej celkový pohľad na život sa výrazne líšil od názorov ostatných. Teraz bude môcť študovať a žiť vo vysoko kultúrnej spoločnosti, po čom vždy túžila. Hlavnou príčinou celého sťahovania bolo Hildino prijatie na jednu z najúžasnejčích škôl, Univerzitu Baracka Obamu.

Hilda vstala a po každodennej rutine akou sú hygiena a raňajky, sa posledný krát postavila k obloku a užívala si ten pohľad na chemicky špinavé mesto, ktoré nebolo cez smog takmer vidieť. S každou ďalšou minútou si viac a viac uvedomovala, aký významný medzník v jej doposiaľ nezáživnom živote, sa práve udeje.

Nastal čas odchodu. Hilda pohliadla na svoju starostlivo zabalenú batožinu postavenú uprostred izby a naložila ju na svoje antigravitačné vznášadlo. Potom nasadla aj ona sama a spokojne sa odviezla až na cestovnú rampu. Tam pristúpila k bezpečnostnej kontrole. Položola ruku na hand-scener a čakala až prístroj vyhodnotí informácie zapísané na čipe, ktorý mala už od narodenia zavedený v chrbáte dlane. Keď scener potvrdil všetky cestovné povolenia, víza a aj to, či má zakúpené lístky, Hilde sa otvorila cesta ďalej do vestibulu. Odavzdala kufre k preprave do batožinového priestoru a vykročila smerom k meziplanetárnemu raketoplánu. Keď bola celkom blízko pri tomto vesmírnom dopravnom prostriedku, postavila sa na tlakovú plošinu. Tá ju vyniesla ku vchodu. Hilda vkročila dnu a našla si podľa kódu svoju sedačku.

Začínala byť nervózna, lebo toto bola jej prvá cesta medziplanetárnym raketoplánom. V podstate nevedela, čo sa bude diať.

Postupne sa aj ostatné miesta zaplnili a keď už boli na palube všetci cestujúci, mohlo sa štartovať. Odlet vôbec nebol taký strašný jako si ho Hilda predstavovala. Sprevádzal ho síce hluk rozbiehajúceho sa motora a malá turbulencia, ale inak bolo všetko v poriadku.

Cesta prebiehala tak jako mala. Žiadne poruchy ani iné problémy nenasvädčovali tomu, že o pár minút sa všetko zmení. Hilda pokojne sedela zaborená do mäkkého sedadla a pozorovala hviezdy, planéty a galaxie, ktoré sa mihaly v diaľke. Zrazu ucítila akoby do raketoplánu niečo silno narazilo. Zprva si myslela, že to bola len obyčajná zrážka s niektorým menším vesmírnym telesom. Nespočetne krát takú situáciu videla v televízii. V okamihu však svoj názor zmenila. Uvidela jako do uličky medzi sedadlami vošli obyvateľia planéty Rašaka zo susednej galaxie. S týmito mimozemšťanmi sa Hilda stretla už aj na Zemi hoci im nikdy neprikladala veľký význam, predsa len to bola cudzia civilizácia s rozdielnou kultúrou a úplne inými hodnotami. Navyše sa o nich často rozprávalo, že sú ešte dosť pozadu oproti ľuďom. Boli to veľmi citlivé a poriadkumilovné bytosti, aspoň Hilda ich tak poznala. Prechádzali pomedzi všetkých cetujúcich. Mlčali. Nepovedali ani, čo vlastne chcú. Len každého preverovali svojím prenikavým pohľadom.

Keď jeden z trojčlennej skupiny pristúpil k Hilde, vôbec nevedela čo má robiť. Ten pohľad ju až pálil, ale predsa v ňom cítila ešte niečo iné. Zdal sa jej ublížený. Akoby týchto tvorov niekto zranil.

Asi po 10 minútach, ktoré sa Hilde zdali nekomečné, zobrali jedného z cestujúcich a odošli s ním. Nikto nechápal, čo to malo znamenať. Všetko vysvětlilo až hlásenie kapitána raketoplánu: „Dovoľte mi, aby som sa Vám v mene našej cestovnej firmy aj v mene svojom, čo najúctivejšie ospravedlnil za túto nepríjemnú prehliadku. Zároveň Vás prosíme o pochopenie. Určite si každý z Vás uvedomuje, aké dôležité je pre Rašakanov zatknutie tak bezočivého zločinca, akým je práve Mižuk Feraw, ktorý sa zo zatiaľ nevysvetlených príčin v prestrojení prepašoval na našu palubu. Tiež by sme Vás chceli ubezpečiť, že zvyšok cesty už bude bez akýchkoľvek nepríjemností .“

Hilda neverila tomu, čo práve počula. Ten hrozný, intergalaktický hľadaný kriminálnik, prosnulý svojou krutosťou, sedel len kúsok od nej a ona o tom ani nevedela. Dostala z toho zimomriavky a v duchu ďakovala Rašakanom. Veď kto vie, možno jej tým zachránili život, mohlo to celé dopadnúť hociako.

Po ďalších sveteľných rokoch, ktoré Hilda strávila ponorená v myšlienkach, raketoplán vnikol do atmosféry Marsu.O chvíľu aj bezproblémovo pristál a cetujúci mohli vystupovať. Hilda vystúpila, prešla ešte jednou kontrolou a vyšla v ústrety svojmu novému životu.

pondelok 21. júna 2010

Tri dni pre hrdinov?!







Naša škola sa zapojila do projektu prebiehajúceho od 16. 6. 2010 do 18. 6. 2010 v Trnavskom, Trenčianskom, Zlínskom a Jihomoravskom kraji.
Hlavná myšlienka projektu, ktorá ma spočiatku veľmi zaujala, spočívala v pomáhaní svojmu okoliu, robenie ho krajším a príjemnejším. Cieľom bolo tiež upriamiť pozornosť na dobrovoľnú činnosť mladých ľudí.

Trochu som hľadala a našla som informácie o tom, ako táto akcia prebiehala v iných mestách, na iných školách. Obyvatelia Prievidze čistili areál bývalého čerešňového sadu, v iných mestách šlo napríklad o čistenie potokov, výsadzbu stromov alebo o pomoc ľuďom, ktorý sú na ňu odkázaný.

Prevedenie na našej škole mňa osobne veľmi nenadchlo. Na oficiálnych stránkach tohto projektu som sa dočítala, že „nápadom ako pomôcť svojmu okoliu, sa medze nekladú“. Nám však, bohužial, áno. Dali sme dva návrhy ako sa „stať hrdinom“, no ani jeden nebol schválený.

Pôvodný plán vyzeral tak, že polovica triedy pôjde do Zeleného domu a polovica do útulku pre psov. Pri tejto príležitosti sme chceli zorganizovať aj zbierku pre „bezbúdovcov“, hromadné venčenie, kŕmenie a podobne. Bolo nám však povedané, že v Zelenom dome, a taktiež v útulku, študenti tento rok už boli, tým pádom tam znova ísť nemôžeme. Nemyslím si, že niekto z týchto inštitúcií by odmietol opakovanú pomoc.

V každom prípade nakoniec sme skončili s metlami pred školou a upratovali priestor pred vchodom. Aspoň nejako sme priložili ruku k dielu. Či to z nás urobilo „hrdinov“, to posúďte vy.

Matúš Bella - Mucha

Mucha

Teraz som úspešný právnik a o peniaze nemám núdzu. Mám ženu a dve deti , sme šťastná rodinka. No však toto všetko by som možno nebol mal, nebyť tej záhadnej udalosti, ktorá sa mi prihodila keď som mal pätnásť rokov.

Bol som bol obyčajný podpriemerný študent na Gymnáziu Františka Víťazoslava Sasinka v Skalici. Domáce úlohy som si robil v škole cez prestávky, cez ktoré som sa ešte stíhal aj učiť. Priemer všetkých mojich známok nebol lepší ako 3. Nebolo to tým že by som bol hlúpy, jednoducho ma to nebavilo. No začal som si uvedomovať, že ak to má takto pokračovať, prezidentom sa nestanem. Vždy som mieril vysoko, mal som hlavu v oblakoch, sníval som o tom ako budem najlepší, ale keď prišlo na učenie, hneď to všetko nevyzeralo tak ľahké ako v snoch. Chcelo to zmenu, a to súrne, ak som mal niečo v mojom živote dosiahnuť. Jedného nedeľného večera som si sadol k môjmu pracovnému stolíku a povedal som si, že sa jednoducho prichystám do školy. Začal som domácimi úlohami. Povedal som si, že to je utrpenie, povzdychol som si a vykašľal som sa na to. Vtom som začul nepríjemný bzukot, aký vydávajú muchy a podobná háveď. Porozhliadol som sa po izbe, práve vletela dnu oknom a sadla si na veľký slovník anglického jazyka, ktorý som mal uložený v poličke. Už som bral do ruky zošit na matematiku, aby som ho aspoň nejako zužitkoval, keď som začul tichým, tenkým hláskom povedať: „To by som na tvojom mieste nerobila.“ Docvaklo mi, že to povedala tá mucha. Nevedel som, či som si odpálil mozog z toľkého učenia, tak som sa tej muchy spýtal: „Ty vieš rozprávať?“. Odpoveď bola áno, čo už ma skoro vôbec neprekvapilo. Mucha pokračovala: „Ja som mucha, ktorá zjedla všetku múdrosť sveta, nehalucinuješ, naozaj existujem a viem rozprávať!“ Ja už som tomu začínal veriť, tak za nekončiaceho výkladu muchy mi sánka klesala nižšie a nižšie. „Určite sa pýtaš,“ pokračovala mucha, „prečo som sa ukázala práve tebe. Nuž je to preto, lebo som v tebe videla potenciál, ktorý som ešte u nikoho nevidela. Ak budeme tvoj mozog trénovať, môžeš raz byť mojím nástupcom, ba dokonca aj presiahnuť moju genialitu!“ Ja som bol radosťou celý bez seba, pretože niekto konečne uznal moju inteligenciu. Mucha povedala, že začneme tým, že dokončím gymnázium. Odvtedy, deň čo deň, chodila so mnou do školy a šepkala mi správne odpovede do ucha. Priemer sa mi bleskovo zlepšil, stal som sa najlepším žiakom školy. Nemusel som sa vôbec učiť ani sa stresovať kvôli známkam, jednoducho som si užíval života a bolo mi dobre. No ten čas ubehol až priveľmi rýchlo. Zrazu som stál pred veľkou úlohou. Bolo pre mňa na čase maturovať. Vedel som, že mám u seba muchu, ale predsa som ešte nikdy nematuroval takže tréma a strach mali svoj dôvod. Myslím si ale, že to nebolo len tým. Jednoducho som sa bál, že sa niečo pokazí. No všetko prebiehalo bez problémov. Zmaturoval som bez problémov, tak, ako sa odo mňa ako od najlepšieho žiaka školy čakalo.
No až keď bolo všetko za mnou, uvedomil som si, že počas celých skúšok mucha nepovedala ani pol slova. Iba nepríjemne bzučala...

sobota 12. júna 2010

Deti, ktoré nemali na výber

Gympel proti rakovine

Každý z nás bol raz dieťaťom s bezstarostným detstvom plným hier, smiechu a zábavy.. Všetci to berieme ako samozrejmosť, jasnú vec, nad ktorou nepotrebujeme premýšľať. Ale nie každý mal také šťastie. Mnoho detí trávi svoj čas v nemocniciach, namiesto toho, aby sa vonku hrali so svojimi rovesníkmi a užívali si chvíle radosti. Aby sme si to všetci uvedomili a začali si poriadne vážiť toho čo máme a stále sa nesťažovali na rôzne zbytočnosti, naše Gymnázium F.V.Sasinka usporiadalo benefičný koncert na pomoc deťom s onkologickými ochoreniami s názvom Gympel proti rakovine.

Podujatie ste mali možnosť vidieť 24.5.2010 v Dome kultúry v Skalici a tiež 26.5.2010 v Holíči. Hlavnými iniciátormi bola trieda septima, ktorá mala na starosti celé podujatie. Všetkým vystupujúcim a pohotovým moderátorkám sa aj napriek menším technickým problémom podarilo vytvoriť príjemnú atmosféru.

Program bol veľmi pestrý, každý si mohol prísť na svoje. Študenti si pripravili ukážky tanca, modernej i vážnej hudby, spevu. Žiaci nižších ročníkov nám predviedli svoj herecký talent v komických scénkach. Všetky triedy vybrali svojich najlepších, ktorí podporili túto akciu. Aj široká verejnosť mohla pomôcť finančným príspevkom. Z obidvoch miest sa napokon vyzbieralo 963,71 eur. Týmto by sme vám chceli poďakovať za vašu štedrosť a priazeň. A dúfame, že aj ďalšie ročníky Gymplu proti rakovine budú také úspešné.











sobota 22. mája 2010

....prísľub prílivu za svitu môjho splnu = blízko budúce rozptýlenie dosiaľ hladkej štafetovej hladiny...