Gympel Proti Rakovine - GPR

Napriek neskutočnej vyťaženosti nás študentov sa i tento rok uskutočnila benefičná action s priliehavým názvom GPR. Na počudovanie, laxné osadenstvo našej školy sa chopilo organizácie tohto programu s chuťou, nielen kvôli vidine uliatia sa, ale nepochybne hlavne pre to, aby podporili dobrú vec. Výťažok z.dobročinného podujatia je určený pre Ligu proti rakovine. Vy, ktorí ste prispeli, sa preto nemusíte obávať, že vaše ,,ťažko zarobené“ peniaze boli využité pre potreby pravidelného pitného režimu účinkujúcich, lež boli adresované tým, ktorí si sami pomôcť nemôžu. Pre tých, ktorí tam neboli (tretiaci, haha), teraz stručne zrekapitulujeme, čo sa udialo.

Keďže na našej škole je z dobrých známok každému do spevu, tento druh umenia bol zastúpený všetkými vekovými kategóriami. Hoci nepochybujeme o hudobnom nadaní všetkých našich spevákov, nemohli sme si nepovšimnúť jeden hviezdny manier v podobe playbacku (keby niečo, od nás to nemáte J) Ďalej nás zaujali famózne výkony Jakuba Jančíka, Jána Martinusíka a Júliusa Kosa (R.E.S.P.E.C.T. , ale nie fakt), „spontánne“ dialógy moderátorov, profesionálne tanečky (lol, tento výraz si necháme patentovať) holčín, a aby sme nezabudli, aj chalanov našej školy. Radi by sme napísali niečo i o recitácii Karinky Ň., no bohužiaľ nemali sme tú česť počuť jej prejav. Nechýbali ani scénky sekundánov a terciánov, v ktorých sa zaskvel najmä herecký talent Denisa Marka alias Františka (no, mať tak o päť rokov menej... ) Zlatým klincom programu bolo takmer identické prevedenie hitu Knocking on heaven´s door. Mená spomínať nebudeme, ´šak borci sa spropagujú sami.

I keď vystúpenie s krycím menom Call on me nasadilo latku ,,proklatě“ vysoko (mladšie ročníky, spýtajte sa na tohtoročných pánov maturantov) musíme uznať, že nám vyrástla nová generácia šoumenov.

D&R

Dojemná rozlúčka s maturantmi

Ako býva už na našej škole tradíciou, posledný deň pred akademickým týždňom patrí rozlúčke s našimi maturantmi. Po príhovoroch, ďakovacích rečiach a odmenách najzáslužnejším študentom, prišlo na rad samotné dojemné, srdcetrhajúce lúčenie, spojené s voľbou nového kráľa študentov nášho gymnázia. Po svojom ročnom kraľovaní nasadila teraz už bývalá gymplácka kráľovná, Barbora Schultzová, korunu na hlavu novému nádejnému kráľovi Samovi Vortubovi z 3.B. A potom to začalo ! Vzduchom lietali cukríky, cukríky, vrecká s vodou, cukríky ...

Po bujarej rozlúčke sa ostatní študenti, okrem maturantov pobrali do svojich tried, no boli šokovaní, aké prekvapenie si pre nich maturanti ešte pripravili! Chodby školy polepené plagátmi, hláškami a značkami, topánky pozväzované dokopy (možno by naši páni maturanti trhli aj rekord, len škoda, že ich nepočítali!!) a neskutočný neporiadok. Možno práve táto „sladká“ bodka na záver bude práve to, čím budeme po rokoch spomínať na našu slávnu Elitu.

-misha-

Zradiť spolužiakov alebo profesora?

Poznáte to, trieda rozdelená na dve polovice podľa začiatočných písmen priezvisk... Druhá polovica mala mať minulý týždeň poobede cvičenia z fyziky, avšak profesor, zhodou náhody triedny, im dal len úlohu a poslal ich domov. Viete si predstaviť konflikt, aký to vyvolalo. Prvá polovica sa cítila.... no, cítila. Pretože my sme tam sedeli dve poobedňajšie hodiny do tretej a dostali sme tú istú domácu úlohu.

Keď prešla vlna pobúrenia a rozčúlenosti, nastolila sa otázka: Čo v stredu? Triedny nám povedal, že cvičenia normálne pokračujú, a teda má prísť prvá skupina. Tá to však odmietla a rozhodli sme sa, že na cvičenia nepôjdeme.

Streda, po piatej hodine v šatni. Polovica prvej skupiny sa rozbehla na busy. Tretina bola na obede a ostatok sedel v šatni. Už dva dni som rozmýšľala nad otázkou: Zradiť triedneho alebo spolužiakov? No, vzhľadom na to, že náš triedny je úplne super a snaží sa nám vyjsť v ústrety, kde sa len dá, sa mi to zdalo ako veľký podraz. Ale zasa podraziť spolužiakov, s ktorými musím vydržať ešte rok?

Päť minút pred zvonením. Čo teraz? Keďže som bola týždenníčka, musela som odovzdať triednu knihu, ktorá bola v šatni. Rozhodla som sa teda, že sa pôjdem pozrieť hore do učebne, či tam náhodou niekto nie je. Po ceste mi volala spolužiačka a prehovárala ma, aby som tam nešla. No, hovorím si, veď pozrieť sa tam môžem. To išla so mnou ešte jedna spolužiačka z druhej skupiny, ktorej išiel bus až o pol hodiny. Na chodbe som stretla ďalšieho spolužiaka, ktorý patrí do mojej skupiny. A vraj triedne spiknutie, poďme všetci domov. Tak čo tu straší, pozerá z okna na to, ako štvrtáci hrajú na telesnej futbal?

Keď zazvonilo, v triede sme boli traja. Z toho jedna tam nemala čo robiť. Prišiel triedny... a čo mohol? Akurát sa nás opýtal, či by sme išli na výlet s céčkarmi a poslal nás domov... Som zvedavá, kto bude mať cvičenia na budúci týždeň. Ale aj tak to bolo podľa mňa nefér, voči všetkým. Mali sme mať cvičenia celá trieda a bolo by po problémoch.

Maya

výmenný pobyt so študentmi z Nemecka

V týždni od 5. do 9. mája sa uskutočnila prvá časť výmenného pobytu so študentami z ne-meckého Bad Tölzu. Keďže som sa jej osobne zúčastnila, prinášam informácie z prvej ruky ;).

Pondelok poobede. Sedíme na chodbe gympla a čakáme. Štyri hodiny, pol piatej. No kde sú? Všetci napätí a v očakávaní, čo bude ďalej. Konečne sú tu! Vyjdeme von a.... prší! Tak to nám chýbalo. Nemci vylezú z autobusa a dievčatá sa začnú objímať. Každý hľadá svojho zve-renca. Ááá, konečne ho vidím, môj je ten s gitarou. Ešte počkám, čo sa nájdu aj moji kamoši a môžeme ísť na vlak. Pekne zmokáme, snažíme sa nemecky a anglicky (keď to nejde tak, musí ísť tak) vysvetliť, že práve nasadáme do tzv. „skalickej strely“ (moje obľúbené klimatizované motoráky - v lete teplo, v zime zima) a ideme smerom na Kúty. Po príchode domov ubytovanie, predstavenie rodine, ukázanie dediny a, samozrejme, ochutnávka kofoly v bare.

Pani profesorky nemčiny Cupáková a Lašáková nám nachystali program (za čo im veľmi pekne ďakujeme), takže v utorok ráno šliapeme späť do Skalice. Nasleduje prijatie u pani ria-diteľky, krátka prehliadka školy, prehliadka mesta, obed v školskej jedálni. Poobede prijatie u viceprimátora, pána Baráta a potom hurá! na Baťov kanál. Kým sa vezie prvá várka tam, my sa snažíme vydrankať aspoň futbalku a volejbalku. Pán profesor nám vyšiel v ústrety, takže kým nemeckí študenti objavovali krásy Záhoria, my sme si na tráve struhli volejbal a futbal. Po návrate pred gympel sme sa išli domov najesť a pripraviť sa na večerný program - objavo-vanie nových možností večerných miest a dedín. Všetko v rámci slušnosti, samozrejme. Aj tak si väčšina Nemcov myslí, že každý deň chodíme na kofolu a hrať kolky. Ako keby sme len na to mali čas. Avšak v tento večer museli byť všetky činnosti obmedzené - ráno sa od-chádzalo na výlet do Bratislavy a všetci boli aj tak dosť unavení z výletu na Baťov kanál. Ale hlavný program večera sa stihol - začať učiť Nemcov po slovensky. Ten môj normálne vytia-hol list papiera, na ktorom mal preložené frázy z nemčiny do slovenčiny a v zátvorke mal na-písanú výslovnosť. Dosť sme sa nasmiali, hlavne na prepise výslovnosti. Moja starká ho naučila vetu: „Keď budem u vás, naučím sa po slovensky.“ Na druhý deň si ju už nepamätal.

Streda ráno. Pred gymplom dva busy, takže sme sa roztriedili na Nemcov a Slovákov, okrem niekoľkých ľudí. Ale v našom buse sme boli samí Slováci okrem profesorky z Ne-mecka. Celkom nám to vyhovovalo, aspoň sme celou cestou mohli spievať slovenské pesnič-ky a nikto sa nesťažoval, že nerozumie. Gitaru sme rozladili minimálne trikrát, ale keďže my sme boli tiež občas pekne rozladení, tak sa to vykompenzovalo. V Bratislave sme navštívili parlament. Najprv sme museli podstúpiť prehliadku, ako keby sme boli banda atentátnikov a naším cieľom bolo rozstrihať saká pánom poslancom (môžem ja za to, že v batohu nosím nožnice?). Parlamentom nás sprevádzal pán, pri ktorom som mala občas pocit, že sa správa, ako keby sme mu ani my, Slováci, nerozumeli. Potom prehliadka hradu a nakoniec Obchodná ulica. Určite každý navštívil Slovak pub, poprezerali sme obchody a presunuli sa z Blavy do Skalice, kde už pani profesorka Cemperová s 1.C chystala grilpárty. Do nášho busu sa pri-kmotrili nemecký profesor a môj Nemec. Teraz bolo spievanie ťažšie - snažili sme sa spievať aj anglické piesne, aby mohli spievať s nami. My sme im zaspievali elánovskú a poprosili sme, či by nedali nejakú tradičnú nemeckú pieseň. Onedlho na to sa busom rozliehalo jódlo-vanie, z čoho mali všetci šou. Bola to síce rakúska pesnička, ale nám to bolo fuk. Cesta ubehla rýchlo, my sme nestihli zaspievať kopec pesničiek, tak sme pokračovali na dvore, kde sa ko-nala už spomínaná grilpárty. Pán školník opekal špekáčiky a iné dobroty a my sme spievali. Teda snažili sme sa. Okolo ôsmej sme sa rozpadli a pobrali domov, niektorí na chatu.

Vo štvrtok sme mali individuálny program v rodinách - konkrétne ja som s dvoma kamoš-mi navštívila Lednicu na Morave, kde sme stretli ďalších študentov s nemeckými zverencami. Iní sa zdržiavali v Skalici, niektorí stihli obehnúť pol Slovenska a ďalší vyspávali po chate.

V piatok sme prvé dve hodiny strávili na vyučovaní, potom sme sa v aule naučili pieseň Tancuj, tancuj, vykrúcaj po slovensky aj nemecky. Na rad prišli i workshopy ako pletenie ná-ramkov, kreslenie či skladanie origami. Nasledoval obed v školskej jedálni a lúčenie, objí-manie a veta : „Uvidíme sa v Nemecku!“

Po pondelňajšom „Hmm...“, „Ehm“ a podobne, som v piatok dokázala povedať celú vetu. Aj vyčasovanú, prídavné mená mali konečne nejaké koncovky a už som nehovorila len slová, aby si z nich museli Nemci skladať vety sami. A okrem toho som spoznala kopec nových ľudí u nás, na gympli. Aj to je dosť ;).

Maya

Assen - Skalica

V dňoch od 11. do 15. marca 2008 navštívili našu školu študenti spolu so svojimi učiteľmi zo strednej školy Vincenta van Gogha z holandského Assenu. Ako účastníčka výmenného pobytu som sa rozhodla, a je aj mojou povinnosťou, informovať vás o priebehu 1. i 2. etapy výmenného pobytu.

V celom projektovom stretnutí išlo hlavne o spoznávanie inej krajiny, kultúry, mentality ľudí a samozrejme, asi najväčší dôvod, kvôli ktorému sa študenti na výmenný pobyt prihlásili, bolo zdokonalenie sa v angličtine, lebo používanie angličtiny aktívne, v prostredí, kde ste prinútení rozprávať, je iné, než na hodine.

Holandskí študenti boli ubytovaní v našich rodinách, čo si myslím, že bolo pre nás prínosom, pretože sme museli stále rozmýšľať a rozprávať v angličtine. So svojou novou úlohou spoločníka a tlmočníka zároveň, sme sa mnohí tak zžili, že sme mnohokrát zabúdali slovenskí študenti medzi sebou rozprávať po slovensky.

Život holandských študentov je v podstate rovnaký ako náš, takže činnosti, ktoré sme vykonávali v škole a po škole im neboli cudzie J.

Pre holandských ako aj našich študentov bol pripravený pestrý program, ktorý pripravili naše pani profesorky a pán profesor. Zúčastnili sme sa exkurzie po Skalici, spojenej so súťažou, ktorá sa týkala jej histórie a architektúry; navštívili sme Bratislavu, kde pre nás bola pripravená exkurzia po parlamente a samozrejme, keď sme už boli v Bratislave, čo by to bolo za výlet, keby sa nenakupovalo J!!! Prezreli sme si výstavu o Anne Frankovej, a napokon v posledný deň sme boli prijatí u pána primátora Ing. Stanislava Chovanca odkiaľ sme sa pobrali na záverečnú „Trdlo párty“ vo vínotéke.

Lúčenie sa s Holanďanmi, keď odchádzali zo Skalice, nebolo až také smutné. Veď prečo by sme plakali, ešte sme sa mali stretnúť v Holandskom Assene, kam sme sa všetci tešili ako malé deti na Vianoce.

2. etapa výmenného pobytu začínala 12. apríla, keď sme plní očakávania vyštartovali zo Skalice na veľmi dlhú cestu autobusom do nášho cieľa, do Assenu. Po neskutočne dlhých cca 24 hodinách sme konečne boli na mieste, odkiaľ si nás naši „Dutch friends“ odviezli do svojich domovov. Vyčerpaní z dlhej cesty sme sa nestačili čudovať, aký pestrý program pre nás holandskí študenti a profesori pripravili.

Prvý deň sme si prešli všetky zákutia assenskej školy, ktorá sa nám páčila. Majú modernú a v niektorých častiach novovybudovanú budovu školy. Po prehliadke bol pre nás pripravený cyklistický výlet do 22 km vzdialeného Westerborku tu sa nachádzal sústreďovací prechodný tábor, bol určený pre Židov a Rómov, ktorí mali byť deportovaní do ďalších koncentračných táborov napr. v Osvienčime a pamätník obetiam. Na tento výlet sme išli typickými holandským bicyklami, čo bol pre nás Slovákov ohromný zážitok. Niektorí skalickí študenti z nich dokonca aj spadli, čo pri výške bicyklov nebolo na smiech ...

Druhý deň sme strávili poznávaním Amsterdamu – hlavného mesta Holandska. Na ceste dlhej 200km sme mali dve zastávky. Jednu uprostred diaľnice, ktorá viedla priamo cez severné more a druhú neďaleko Amsterdamu v skanzene plnom holandských mlynov a tovární na výrobu syra. Exkurziu po Amsterdame sme absolvovali loďou. Plavili sme sa po kanáloch v srdci mesta, ktorých je tam skutočne neúrekom. Po exkurzii sme mali krátky rozchod v meste a potom sme navštívili múzeum Anny Frankovej resp. dom, v ktorom sa Anna so svojimi blízkymi ukrývali počas 2. sv. vojny.

Tretí deň sme trávili v Assene a v škole. Navštívili sme múzeum Drenthe, kde bola expozícia slávnej terakotovej armády. Vo večerných hodinách sme sa zišli opäť v škole, kde sa uskutočnili prezentácie krajín, s ktorými assenská škola má výmenné programy. Po pekných a prepracovaných prezentáciách bola pre všetkých výmenných študentov pripravená medzinárodná party.

Na ďalší deň sme sa vybrali na najmenší a podľa Holanďanov aj najkrajší holandský ostrov Schiermonnikoog. Dopravili sme sa naň autobusom a trajektom. Mali sme možnosť stráviť deň chodením po pláži, čľapkať sa v studenom Severnom mori, hrať futbal, alebo jazdiť po ostrove na požičaných bicykloch v tandeme.

Po krátkom týždni plnom zážitkov a utužených vzťahov s našimi holandskými priateľmi sme sa s nimi museli 18. 2008 apríla rozlúčiť. Prišli nás odprevadiť až do Utrechtu, odkiaľ nám odchádzal autobus. Mnohí študenti, resp. študentky sa neubránili slzám, rovnako ako aj holandskí študenti. Po dojemnom lúčení sme sa vybrali opäť na 24 hodinovú cestu k domovu.

Boli to dva namáhavé týždne, plné očakávaní, angličtiny, a pestrého programu. Týmto by som chcela v mene všetkých študentov, ktorí mali možnosť zúčastniť sa výmenného pobytu, poďakovať našim profesorom: pani profesorke Zahradníkovej, Žilínkovej a pánovi profesorovi Formánkovi.

A súčasne by som chcela doporučiť aj ostatným študentom, ktorí budú mať možnosť zúčastniť sa nejakého výmenného pobytu, aby neváhali, a využili túto jedinečnú príležitosť.

-misha-

Lyžiarky výcvik

Bol som účastníkom lyžiarskeho výcviku a tak píšem pár riadkov o našom snažení naučiť sa lyžovať, prípadne sa v tom zdokonaliť.

Náš každodenný režim bol stanovený na 4 hod. lyžovania, večerný program a všetkými “oblubovaná” večierka o desiatej.

Prvý deň nás čakalo neľútostné rozdelenie do 3 skupín. Počasie nám prialo. Svietilo slnko a snehu bolo dosť.

Unavený a zničení z výcviku sme sa vracali na obed. Ani únava nám však nezabránila, aby sme popoludňajší kľud premenili na pubertálne besnenie. Trest nás neminul. Šliapanie v lyžiarkach do kopca s lyžami na ramenách nás aj tak neprinútilo aby sme s tým prestali.

Večerné programy boli celkom zaujímavé, zábavné. Najviac však pobavilo prezliekanie chalanov do dievčenského oblečenia a naopak.

Keďže sme mali dobré podmienky na lyžovanie, profesorom sa aj podarilo nás niečo naučiť.

Náš zájazd skončil s niekoľkými rozbitými lyžiarkami a boľavými nohami.

Pri našom odchode aj nebesá zaplakali. Možno to bolo od šťastia.

-Juraj Prachár-

Interview s našimi profesormi

Profesorom na našom gymnáziu sme položili jednu otázku: Čo si myslia o dnešných študentoch?

p.p. L. Lipková: bez komentára

p.p Hnátová: bez komentára

p.p. Filipová: nevyjadrujem sa :D

p.p. J. Štepániková: ( smiech :D:D:D ) sú omnoho odvážnejší a drzejší ako sme boli my. Dokážu sa ale lepšie presadiť v živote. Svoje názory však presadzujú za každú cenu bez ohľadu na ostatných.

p.p. Pečimonová: Záleží od triedy, pretože niekde je celá trieda v pohode a v inej triede sa dá dobre vychádzať len s tromi. No všetko záleží aj na výchove v rodine.

p.p. Chmurčiak: Na jednej strane sú nezodpovední, uletení a upadá im disciplína. No na druhej strane majú viacej možností rozvíjať sa.

p.p. Hercegová: My sme boli slušnejší a nemali sme toľko voľnosti ako majú teraz študenti. Ale boli sme aj v niečom rovnakí. J

p.p. Mudroch po dlhom naliehaní na nás asi zabudol :D:D:D

-janaflo-

Charita

Slovo charita by sa dalo preložiť aj ako prosba o pomoc. Síce nie povinná, ale o to účinnejšia a poskytovaná dobrovoľne. Charitatívne akcie sa konajú dlhodobo, ale aj na kratší čas. Chcela by som vás oboznámiť s dvomi charitatívnymi akciami, na ktorých sa zúčastnili aj naši študenti. Prvá charitatívna akcia, známa na celom Slovensku, bola akcia, ktorú poriadala Liga proti rakovine s názvom Deň narcisov. Bola to finančná zbierka, ktorá sa uskutočnila 11. apríla, ktorú už netreba predstavovať. Peniaze z tejto zbierky sa každoročne rozdeľujú buď na prevenciu, alebo pomáhajú už pri vzniknutej chorobe. Výsledkom zbierky v rámci SR predstavovala čiastka 24. 265. 399 ,- Sk. Táto zbierka sa konala už 12. rok. Na jej úspechu sa podieľali aj študenti naše školy ako dobrovoľníci. Tento deň chodili po meste a za každý darovaný obnos do pokladničky, dali ako malé poďakovanie kvet narcisu. Pozitívnu energiu a žlté narcisy rozdávalo v uliciach Slovenska 14 642 dobrovoľníkov. Každého dobrovoľníka hreje pocit, že k najväčšej čiastke, ktorá sa tento rok vyzbierala na „Deň narcisov“ prispeli malou zásluhou aj oni. Za toto im určite v duchu ďakujú všetci tí, ktorým bude poskytnutá pomoc z vyzbieraných peňazí.

Ďalšou akciou, ktorú organizovali naši študenti bola pomoc pre útulok zvierat v Skalici. Konala sa od 14. – 18. apríla. Bola to pomoc pre tých, ktorých sa to týka, ale sami o to nežiadali, pretože nemohli. Sú to nemé tváre, ktoré síce nevedia rozprávať, ale práve o to je to horšie, že samé nemôžu vyjadriť svoje pocity a potreby. Je tu veľa psíkov, ktorí sa v útulku ocitnú nedobrovoľne, ale e to jediná šanca pre nich aspoň na aký-taký slušný život, v horšom prípade na jeho prežitie. S touto akciou prišli študenti 1.C triedy s ich triednou pai profesorkou Cemperovou. Každé ráno poctivo stáli u vchodu do školy a vyberali peniaze na útulok. Táto akcia bola zameraná nielen na finančnú, ale aj materiálnu pomoc. Zo zbierky získal útulok 2730 Sk, deky a krmivo. Bola to v tomto roku ďalšia úspešná akcia, ktorá niekomu pomohla, aj keď v tomto prípade to čarovné slovo „ĎAKUJEM“ študenti počuť nemohli. Videli ste už oči psíkov, keď sú šťastní a spokojní. Skúste ssa do týchto očí pozrieť, vedia veľa povedať.

-simmea-

Adopcia afrického dievčatka Mildred

Škola, rodina, záujmy, šport, povinnosti.... Nemám čas na iné veci a už vôbec nie starať sa o druhých. Presne takéto nie sú žiačky tercie Alica Štrbová a Barbora Petrovičová. V časopise našli nejaké veci o Afrike a živote v nej. Neprelistovali ho len tak, bez povšimnutia. Zaujali ich najmä africké deti a preto si začali zháňať informácie o projekte adopcie afrických detí. Nezostali len nečinne sedieť, rozprávať o chudobe Afriky a o tom, ako tam deti nič nemajú. Rozhodli sa radšej si jedno dieťa adoptovať. Vybrali si dievčatko Mildred Muhonja. Keďže nemajú osemnásť rokov, potrebovali plnoletú osobu, ktorá by im pomohla so zmluvou s agen-túrou Humanistické centrum Narovinu, výberom a prevodom peňazí a inými papierovačkami. Preto požiadali o pomoc pani profesorku Janu Štepánikovú, ktorá im ochotne pomáha. V pr-vej zbierke bolo odoslaných 9 600,- Sk, za ktoré sa nakúpili pomôcky do školy, zošity, pomôcky na telesnú výchovu, taška do školy a uniforma pre Mildred, ktorá je povinná v afrických školách. Okrem pomôcok bola poskytnutá základná humanitárna pomoc pre jej rodinu v podobe cukru, múky, soli a iných, pre nás úplne bežných, vecí. Ako darček dostali loptu. Ďalšia zbierka sa uskutoční v máji až júni, pretože dátum platby na ďalší rok je 17. júla. Prispievať môžete do pokladničky putujúcej po triedach a chodbách.

Určite sa pýtate, prečo práve ona z toho množstva detí. Preto, lebo bola najmenšia, nevzdelaná a jedným z hlavných dôvodov bola diskriminácia žien, ktorá v Afrike stále pretrváva. Hoci má Mildred oboch rodičov, matka nepracuje, kým otec dostáva za nosenie batožín len minimálnu mzdu. Okrem toho má Mildred súrodencov a udržať rodinu pri živote len z jedného platu, aj to veľmi chudobného, je veľmi ťažké.

Viac vám istotne radi povedia Barbora a Alica. Okrem toho nájdete veľa informácií aj na nete, v škole visia rôzne plagáty na nástenke, dokonca tam bol aj list od mamy Mildred. Chce to len pohnúť kostrou a sledovať, čo sa okolo nás deje. A ak už sa niekto do niečoho pustí, tak naňho nezazerajme, pretože nevidí len po koniec svojho nosa, ale ďalej ako ostatní.

Maya

P.S.: ďakujem spolužiačke Veronike pri zháňaní informácií pre tento článok ;).

Anna Franková – odkaz dejín dnešku

V priestoroch nášho Gymnázia F. V. Sasinka bola otvorená výstava Anna Franková – odkaz dejín dnešku. Verejnosť i naši študenti mali možnosť pozrieť si túto výstavu počas troch týždňov od 7. marca do 28. marca 2008.

Tento vzdelávací projekt je realizovaný formou putovnej výstavy po stredných školách. Putovnú výstavu realizuje Nadácia Milana Šimečku a jej garantom jemúzeum Anny Frankovej v Amsterdame. Táto výstava už od roku 1996 obletela takmer celý svet.

Hlavným námetom výstavy je životný príbeh mladej Židovky Anny Frankovej počas druhej svetovej vojny. Výstava sa zaoberá nielen problematikou obdobia druhej svetovej vojny a holokaustu, ale aj otázkou diskriminácie v minulosti i súčasnosti.

Sprevádzanie výstavy mali na starosti naši študenti. To znamená, že študenti a študentky preberali úlohu učiteľov a sami boli zodpovední za organizáciu výstavy a sprievodný program. Študenti, ktorí sprevádzali výstavu, absolvovali sprievodcovské školenie, ktoré trvalo dva dni. Školenie pozostávalo z prednášok a zo samoštúdia ponúknutých materiálov. Prednes si študenti mohli pripraviť sami.

Na záver by sme chceli poďakovať všetkým, ktorí si našli čas a chuť pozrieť si výstavu, ale i tým. Ktorí výstavu pripravili a sprevádzali.

-janaflo-

Nie časté jubileum

Naše gymnázium oslávilo 345. výročie svojej existencie vo veľkom štýle! Táto veľkolepá oslava prebiehala od 26. - 30. októbra 2007 vo veľkej sále skalického Domu kultúry, kde sa predstavili študenti s bohatým programom v podobe spevu, tanečných vystúpení, scénoch a i. Vyvrcholenie prišlo 30. októbrom kedy slávnostnú akadémiu navštívilo viacero významných osobností, medzi ktorými boli: podpredseda vlády a minister školstva SR - Ján Mikolaj, poslanec NR SR a predseda Trnavského samosprávneho kraja - Tibor Mikuš, generálny prokurátor SR - Dobroslav Trnka, podpredseda Trnavského samosprávneho kraja primátor mesta Holíč - Zdenko Čambal, poslanec NR SR - Anton Bobrík, primátora mesta Skalice - Stanislav Chovanec a mnoho ďaľších.

Vyvrcholením osláv bolo prijatie nového oficiálneho názvu našej školy, ktorá sa premenovala na Gymnázium Františka Víťazoslava Sasinka.

-simirmarus-