GPR

               Ako už na našej škole býva zvykom, vždy v júni sa naši študenti zapájajú do podujatia Gympel Proti Rakovine(GPR). Z každej triedy sa zúčastnili niekoľkí žiaci ktorí spievali alebo tancovali. 14.6. sa Dom kultúry zaplnil najprv našimi študentmi, potom žiakmi zo skalických základných škôl. Večer sa dvere Domu kultúry otvorili verejnosti. Výťažok z dobrovoľného vstupného pôjde na detskú onkológiu v Bratislave.

             V mene redakcie Štafety sa chceme poďakovať všetkým účinkujúcim, najmä triede septima, ktorá mala na akcii najväčší organizačný podiel.

 

Je to pravda, je to sen ?

Stalo sa vám niekedy , že ste nevedeli rozoznať či ide o skutočnosť alebo len o sen ? Spíte a zrazu sa vám začne niečo snívať, neviete či je to skutočnosť a veľa kráť sa ráno zobudíte s pocitom či ste náhodou niečo v noci nevyviedli . Niektoré sny sa opakujú. Aj keď niekedy s inými účastníkmi, v inom čase. Vždy je to však o tom istom, až po kým nenájdeme odpoveď. Sny však nemusia byť len nočnou morou. Občas sa prebudíte z krásneho sna a chcete sa doň naspäť vrátiť, snažíte sa opäť zaspať, no už to nejde .

Dnes v noci sa mi sníval čudný sen. Väčšinou si svoje sny nepamätám, teda pamätám, ale sú to len nezmyselné útržky, na ktoré počas dňa zabudnem. Ale tento sen bol taký živý, že mi po prebudení trochu trvalo, kým som sa spamätala a zistila, či to bol len sen alebo pravda.

Začalo sa to tým, že sme s rodinou išli v našom aute niekam na dovolenku. Pamätám si silnú zákrutu a potom som sa ocitla v zvláštnej bielej miestnosti. Boli tam aj moji rodičia ktorý mi povedali, že sme mŕtvi , mali sme autonehodu. Nemohla som tomu uveriť. Ako môžem byť mŕtva? Všetko sa odohralo tak rýchlo, nič som necítila a zrazu som len tak mŕtva.

Vrátili sme sa do nášho domu ako duchovia. Dom vyzeral presne tak isto ako v skutočnosti. Pohybovala som sa po mojej izbe a bolo mi smutno, že sa so všetkým budem musieť rozlúčiť. Všetkým bolo smutno a ľutovali ma. Mala som chuť zakričať na nich a povedať im, že som tu, ale nikto ma nevidel ani nepočul. Občas sa mi zdalo, že keď som popri niekom veľmi blízko prešla, tak niečo zacítil. Psi nás videli a štekali na nás. Rozmýšľala som sama nad sebou nevediac, čo bude nasledovať. Uprostred toho uvažovania som sa prebudila. Chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala kto som, kde som a čo tu robím.

Sny o smrti sú tie najhoršie sny. Zo začiatku som sa pozerala do snára, čo každý jeden sen znamená. Naozaj som naivne verila niektorým veciam že sa uskutočnia.

Monika Rampáčková, 3.A

Za rohom, za ženou

 Viete, nechcem, aby niekto bral toto moje srdcervúce vyznanie ako spoveď starého na smrť chorého človeka, ktorý chce na poslednú chvíľu spasiť svoju nehodnú dušu a prostredníctvom spovede očistiť túto od hanebného hriechu; a dosiahnuť tak za zdarnej pomoci Ježišovho stúpenca pokoj, ktorý zaručuje len kráľovstvo nebeské. Nechcem, netúžim po ničom takom. Jednoducho len cítim potrebu vyrozprávať sa, pretože je to na nevydržanie, posledné roky ma gniavi a zožiera ten neskutočný pocit viny, ktorý si nesiem so sebou na pleciach, ako ťažký zločin. Proti ľudskosti hádam.

Ženy, ženy, stali ste sa mi osudnými, váš božský pôvab a snáď aj pôvod zaslepili mi dovedna oči a ja nevidiac, ako vám tým ubližujem, snažil som sa vyťažiť čo najviac z každej minúty, z každej sekundy, kedy som mohol byť vo vašej blízkosti. Pozerajúc na mňa veľkými sklenenými očami plnými lásky, hľadali ste aj vy vo mne odraz toho, na čo som sa s úsmevom pozeral a bol som naivne hrdý na to, že práve ja mám vašu lásku, že patrí len a len mne. Sebecky som si privlastňoval to, čo som vám nikdy nemohol opätovať. Možno ani privlastňoval nie je to správne slovo. Nikdy som sa vám ničím nezaviazal a nezložil sľub oddanosti a vernosti na veky vekov, dokým nás smrť, tá ohava, ktorá už na mňa čaká, nerozdelí. Nerád sľubujem to, čo nemôžem splniť.

Boli ste mi múzami, áno, presne takými aké majú básnici, ktorí váš pôvab skladajú do veršov a veršíkov, takými, aké majú maliari, ktorí jemnými a inokedy zasa tvrdými a ostrými ťahmi štetcov zdobia plátno a mesiace či roky trávia prebdené noci nad dielom, ktorého práve oni sú stvoriteľmi, vzývajúc svoje modly, bohyne pokoja a radostného bytia. Múzami ste mi boli, len múzami, ktoré keď odídu prichádzajú ďalšie a nezostane po nich nič, ani smútok, ani žiaľ, ani sklamanie, pretože prídu ďalšie a po nich zasa ďalšie, desiatky, stovky žien.

Ospevoval som vás a vzýval vašu krásu, no neľúbil som vás. Nikdy som k žiadnej z vás nepocítil ten horúci cit, ktorý sa rozlieva človeku po celom tele a zaplaví mu všetky bunky. Nepoznal som lásku. Vy ste ma možno ľúbili a ja vediac, že nikdy nebudem schopný vymeniť si s vami všetky svoje nazhromaždené sny a túžby, užíval som vašej náklonnosti, ktorú ste mi dňom i nocou neustále prejavovali, bez najmenšej výčitky, bez najmenšieho súcitu. Neboli ste mi rovnocennými hráčmi, najdrahšie.

Ubližoval som vedome, avšak nie cielene som sa zahrával s vašimi citmi, tak krehkými a časom a rokmi zbičovanými skúsenosťami, ktoré vám uštedril sám osud, či ako tomu vy hovoríte. Chtiac, či nechtiac, priznávam, že som si bol všetkého vedomý, no slasť ktorú mi poskytovali vaše pery a vzájomné dotyky rúk, rúk, ktoré si predtým boli celkom cudzie, tá slasť zmiatla všetky moje vnemy a ja v sladkom opojení nechal som sa unášať vlnami túžby, ktoré prichádzali vždy nečakane a rovnako nečakane odchádzali mávajúc na mňa z diaľky čiernou zástavou pokrytou slzami tých, ktorých vlasy som kedysi náruživo tisol k ústam, ochutnávajúc vôňu neznámeho.

Dodnes si pamätám všetky vaše mená, každá z vás zanechala vo mne odkaz. Každá celkom iná. Každá svojská a originálna. Ach, tie ženy. Prepáčte mužovi, že vás nevedel ľúbiť. Možno chcel, ale ozaj nevedel. Možno.

Azda pochopíte moje srdce, ktoré nie z kameňa, no z ocele vytesali tí, ktorí zo starých pachom zapadaných kníh občas vychádzajú, aby nám pripomenuli, že nie všetko na svete má svoj ustálený rád.

Je ťažké odchádzanie. Odísť a už sa nevrátiť. Zatvoriť dvere a povedať si dosť, nesmieš. Utekať, bežať až na roh ulice, tam zastať, otočiť sa a s rukami vystretými padať do vzduchoprázdna.

Prepáčte mužovi, že vás nevedel ľúbiť. Možno nabudúce.

Alexandra Bolfová, 3.A

Hmla, ticho, samota a strach

Hmla, ticho, samota a strach. Ako veľmi ich nenávidela a práve teraz ju obklopovali. Stála asi na brehu nejakej rieky a ľadová  voda jej siahala až po kolená. Nebola si celkom istá, kde sa nachádza, pretože naokolo nebolo nič len hustá hmla, cez ktorú nevidela ani na krok. Od strachu sa neodvážila ani pohnúť. Bola veľmi unavená a už viac nedokázala znášať ten chlad, ktorý sa jej plazil po nohách až hore po celom tele. Cítila ako jej mráz zachádza za nechty a pri každom bolestnom nadýchnutí sa jej zakrútila hlava a strácala pevnú pôdu pod nohami. Zdalo sa to ako večnosť, keď tam tak stála napospas neznámu.

Necítila sa však sama. Vedela, že tam s ňou niekto je, počula čísi zrýchlený dych. Vždy keď sa snažila zistiť, kde sa dotyčný nachádza, začula len kroky vo vode, ktoré sa od nej vzďaľovali. Musí niečo urobiť, nemôže tu len tak stáť a čakať na smrť.

Pozbierala posledné zvyšky síl a premohla sa spraviť krok. Potom ďalší a ďalší. Musela vynaložiť veľa síl, ale nakoniec to dokázala a s rukami vystretými pred sebou našla cestu až na breh. Natoľko ju to zmohlo, že hneď ako dosiahla pevninu, od únavy klesla na zem.

Po pár minútach si uvedomila, že je sama. Jej neznámy spoločník ju už opustil. Pomaly sa pozbierala na nohy a dala sa hľadať cestu, ktorá by ju z tohto strašného miesta dostala preč.

Po pár krokoch o niečo zakopla a spadla na zem. Našťastie pád stlmila rukami, ktoré v snahe zachytiť sa o niečo, vystrela pred seba. Ako tak ležala na zemi, omylom sa dotkla predmetu, ktorý jej stál v ceste. Na jej zdesenie zistila, že nezakopla o konár, ako si myslela, ale o niečo živé. O človeka, presnejšie povedané o mŕtveho človeka, keďže tam ležal bez známky života. Začala sa jej zmocňovať panika a cítila, ako sa jej chce z hrdla predrať zúfalé volanie o pomoc.

Vtom sa na jej prekvapenie zobudila na to, ako sa snaží kričať ale nejde jej to. Ležala vo svojej posteli a silno objímala perinu, ktorou bola pôvodne zakrytá. Nechápala, čo sa stalo, a kde to vlastne je.

Pomaly sa posadila a snažila sa aspoň na niečo si spomenúť. Voda, hmla, chlad. Nič viac nedokázala vyloviť z pamäti. Keď sa porozhliadla po izbe zistila, že jej je dôverne známa. Veď to je Peťova spálňa. Za posledný rok tu strávila viac času, ako v tej svojej. To hej, ale kde je Peťo? Pozrela sa na prázdne miesto na posteli vedľa seba a uvidela tam papier s odkazom pre ňu.

„Išiel som do práce, keď budeš odchádzať stačí len zvonku zatvoriť dvere.“

Nič viac, zvláštne, žiadne: ,,Milujem ťa! Budeš mi chýbať. Budem sa ponáhľať za tebou,“ alebo dajaké podobné hlúposti, čo jej vždy písal na konci odkazov. Žeby ho to už prešlo? Boh vie, kto sa má v tých chlapoch vyznať!

Lístoček roztrhala a zamierila rovno do kuchyne, uvariť si jej obľúbenú kávu. Hneď, ako vošla do kuchyne ju uvidela. Tá sa teda nedala prehliadnuť. Uprostred stola bola nádherná kytica ruží a vedľa vázy bol ďalší lístoček s odkazom. Nezabudol. S úsmevom na perách pristúpila k stolu a číta:

„ Viem, že ma v tejto chvíli asi nenávidíš, ale zároveň viem i to, že ma nadovšetko miluješ.“

Naklonila sa ponad kyticu a zhlboka sa nadýchla tej úžasnej vône. Červené ruže, tie sú jej najobľúbenejšie.

Veľa krát premýšľala nad tým, ako je možné, že sa jej ešte nepodarilo Peťa od seba odohnať. Nepoznala nikoho, kto by bol, tak vytrvalý a prešiel všetkými jej skúškami. Žeby to bol ten pravý? Hlúposť! Veď ona neverí v lásku na celý život. Za posledných pár rokov sa jej vzťahy zúžili len na chvíľkové romániky, ktoré sa vždy museli skončiť včas. S Peťom to bolo však iné. Bol milý, pozorný, vždy ju počúval, keď sa mu zdôverovala so svojimi problémami a snažil sa ju chrániť, dokonca aj pred sebou samou. Cítila sa s ním dobre, no stále museli platiť určite hranice. Aj napriek tomu, že boli spolu už rok, ešte stále nemala, alebo skôr nechcela mať kľúč od jeho bytu. Zdalo sa jej to prišil zaväzujúce. To už sa tam mohla hneď nasťahovať celá.

Hlavným dôvodom prečo s ním nechcela bývať bola tá otázka, ktorú mu videla v očiach vždy, keď boli spolu sami. Bála sa chvíle, kedy sa osmelí a požiada ju o ruku. Mala rada ten pocit slobody, keď si mohla robiť čo chcela, kedy chcela, ale  hlavne s kým chcela. Uf, tak toto asi nezvládne!

Ponorená do myšlienok úplne zabudla na to, že si chcela uvariť kávu a vrátila sa do spálne. Pozbierala si svoje veci porozhadzované po celej izbe, a ako sa tak obliekala, napadlo jej, že aj ona to skúsi s tými lístočkami. Na nočnom stolíku našla kus papiera a z kabelky si vytiahla pero. Zo začiatku nevedela, ako začať. Po pár minútach to vzdala a rozhodla sa o niečo originálnejšie. Vytiahla si svoj obľúbený rúž a vybrala sa do kúpeľne. Na zrkadlo napísala jednoducho: „Aj ja teba.“ Nedokázala tam napísať „Milujem ťa!“

Potom sa porozhliadla po miestnosti, či si ešte niečo nezabudla zobrať a odišla preč z Peťovho bytu.

Ako tak kráčala po ulici smerujúcej na námestie, vynárali sa jej posledné obrazy z nočnej mory, čo sa jej zmocnila túto noc. Stále musela myslieť na toho neznámeho, ktorý ju sledoval, zatiaľ čo stála v tej ľadovej vode. Prečo jej nepomohol? Bol to nepriateľ? Chcel jej ublížiť? Mala z toho zlý pocit, že netušila, kto to mohol byť. Zodvihla zrak k oblohe a so slasťou sa zhlboka nadýchla. Už ako malá si predstavovala, aké by to bolo, keby mala krídla a mohla si neobmedzene lietať po oblohe. ,,Koľko poschodí má nebo?“ Zamyslená kráčala ďalej, nevnímajúc svet okolo seba.

Keď prechádzala cez námestie, začal je vyzváňať mobil v taške. Medzi toľkými hlúposťami, čo tam mala už ani nedúfala, že to stihne, no mala šťastie.

„Haló?“

„Zuza? Tu Robo, máme ho, už sme ho našli!“

„Koho? O kom to rozprávaš?“

„ No predsa vraha, toho čo zabil tie tri dievčatká z prípadu, na ktorom s Peťom pracujete.“

Netušila ako sa má zachovať. Či si má konečne vydýchnuť od únavy alebo začať kričať od radosti. Ani jedna z týchto možnosti jej nepripadala vhodná.

„ Aha, práve som na ceste do práce. Hovoril s ním už niekto?“

„ Nie, zatiaľ nie, chceli sme počkať na teba, je to tvoj prípad, zaslúžiš si to.“

„ Ďakujem chlapci, hneď som tam.“

Vypla telefón a dala sa utekať cez celé námestie. Bolo jej jedno, že sa na ňu všetci pozerajú. Dávno si mohli zvyknúť, že nie je celkom normálna. Normálnosť. Už ani nevie, čo to je.

Celou cestou nepretržite utekala a až pred kanceláriou oddelenia vrážd zastala, s úľavou sa oprela o zárubne dverí a nemohla popadnúť dych. Keď sa jej podarilo trocha upokojiť, rázne vstúpila do miestnosti a zostala zarazene stáť. V tej chvíli, keď prekročila prah kancelárie sa jej zmocnili tie isté pocity ako v jej poslednej nočnej more. Jediný pohľad jej stačil, aby vedela, že sa zmýlili. To predsa nemôže byť on...

Kristína Ambrúzová, 3.A