S Alexandrou Bolfovou o premiére "šviháka"

Potlesk utíchol, opona padla, svetlá zhasli... Je to dvadsať jeden dní odkedy sa v Dome kultúry konala premiéra hry Divadelného spolku Františka Krištofa Veselého, pri príležitosti ktorej som si dovolila opäť vyspovedať režisérku a scenáristku Alexandru Bolfovú. Rozhovor vznikol bezprostredne zopár dní po premiére.

Š: Ako si sa cítila, pred tým, než a potom, keď si vystúpila na pódium?

„Ťažko povedať, ani som to nijako nevnímala, pretože som sa musela sústrediť na strašne veľa vecí, či sú všetci herci prichystaní, či sú všetky rekvizity na svojom mieste a podobne. Ak narážaš na to či som mala trému, tak mala. Zdeněk Štěpánek raz povedal, že herec, ktorý nemá trému nie je herec. Nie, že by som sa bála toho, že zabudnem texty alebo niečo podobné, ale bála som sa tak všeobecne a podvedome za všetkých. Bála som sa ako tú hru prijme obecenstvo.“

Š: Ako vnímali premiéru noví členovia spolku?

„Ja myslím, že celkom dobre. Tréma samozrejme bola, ale niet sa čomu diviť, pretože to pre nich bolo niečo nové.“

Š: Aký je váš dojem z predstavenia? Dopadlo podľa vašich predstáv?

„Ten najlepší, aby som ti povedala pravdu, nečakala som, že bude toľko divákov. Počas predstavenia som do obecenstva nepozerala a o to väčšie bolo moje prekvapenie, keď sme mali na záver „klaňačku“. Ja hovorím, že to, ako dopadne predstavenie, záleží predovšetkým od diváka. My sme mali vynikajúce obecenstvo a tak sme boli aj my nad mieru spokojní.“

Š: A ako ste vnímali tento počet divákov?

„ Ako už som hovorila, neviem ako ostatní ale ja som to vôbec nečakala a bola som v šoku. Samozrejme v dobrom slova zmysle. Čím viac divákov, tým lepšie sa nám hrá. Keď som sa potom dozvedela, kto všetko sa na nás prišiel pozrieť bola som prekvapená ešte viac, boli to nielen spolužiaci a rodina, ale aj ľudia, ktorí videli inscenáciu „Darujem svoju ženu!“ a prišli, lebo boli zvedaví na našu ďalšiu hru.“

Š: Máš ty ako osoba niečo spoločné s postavou Viktorie, ktorú si hrala?

„Preboha, len to nie! (smiech) Ale tak určite sa niečo nájde, myslím, z tých povahových vlastností. Niekedy bývam panovačná a vrtošivá a tiež musím mať vždy pravdu, som predsa baran. Ale ak narážaš na tú „ľahkosť“, tak to určite nie.“

Š: Na ľahkosť som, samozrejme, nenarážala J . Pozerala si sa pri obsadzovaní aj na konkrétne charaktery hercov, alebo podľa čoho si im „určila“ role?

„Tak určite. Mala som už predbežne určené, kto bude koho hrať texty som písala priamo na nich. Každý z hercov si v tej svojej postave našiel niečo „svoje“. Myslím, že charaktery náročné neboli tak sa decká s postavami pekne stotožnili.“

Š: Boli so svojimi postavami spokojní?

„Teraz si neviem ani tak narýchlo spomenúť. Ozaj, neviem, či niekto protestoval. Nespomeniem si. Hlavné postavy, tri dievčatá, boli tak troška jednoduchšie a chudobné duchom (čo sa týka niektorých vecí) a mám taký pocit, že práve toto jednej z predstaviteliek troška vadilo, ale že by to bolo extra vážne, to sa povedať nedá, bolo to skorej myslené len zo žartu.“

Š: Bude možné „šviháka“ ešte niekedy niekde vidieť?

„Samozrejme, že bude. Už v septembri zahráme „šviháka“ pri príležitosti výročia nášho gymnázia a potom by sme chceli pobehať ešte nejaké festivaly. Uvidíme ako sa veci vyvinú.“

Š: A na záver, pripravuješ ďalšiu hru? Na čo sa môžeme tešiť? Opäť komédia?

„Hru mám rozpísanú. A hneď dve, ale uvidím ako to bude cez prázdniny. Plánujeme odohrať „šviháka“ a ozaj uvidím, či sa pustíme do niečoho ďalšieho. Je totiž nesmierne ťažké zosúladiť to všetko so školou a určite sa to skomplikuje aj tým, že väčšina našich členov bude v budúcom školskom roku maturovať. Nebudem preto nič sľubovať, nechajte sa prekvapiť.“

Alexandre ďakujem za rozhovor a jej rovnako ako celému spolku prajem veľa úspechov ako v divadelnom tak aj v súkromnom živote.

Donny

Premiéra divadelnej hry "Luhačovický švihák alebo Vydáš sa a basta!"

Dňa 7.7. sa v Kultúrnom dome v Skalici uskutočnila premiéra divadelnej hry „Luhačovický švihák alebo Vydáš sa a basta!“ v podaní Divadelného spolku Františka Krištofa Veselého fungujúcom pri našom gymnáziu.

Ja, ako jeden z mála šťastlivcov, som mala povolený vstup do zákulisia, teda do šatne, kde sa naši herci pripravovali. Hneď po vstupe takmer hodinu pred oficiálnym začiatkom už boli všetky miestnosti plné nervozity, ktorá bola temer badateľná v každom centimetri kubickom vzduchu. Po zoznámení s novými, mne neznámymi členmi spolku, menšom incidente so striekajúcou minerálkou a pár záberoch z tohto miesta príprav som sa pobrala nájsť si miesto v hľadisku. Už to hľadisko, oveľa plnšie než na premiére „ženy“, bolo jasným znakom, že spolok má úspech. Dali sa zhliadnuť známe aj neznáme tváre, tváre z rád pedagogického zboru, študentov školy či neznámych ľudí, Slovákov, Čechov, mladých, starých... Jednoducho bolo jasné, že „náš“ spolok je skutočne obľúbený.

Predstavenie sa začalo. V krátkosti, išlo o to, že tri mladé umelkyne - maliarka, spisovateľka/študentka a herečka, ktoré nemali peniaze na nájom (vlastne len „korunu padesát“) sa po návrhu pani Anny Vysušenej pobrali do Luhačovíc zháňať ženícha. Celá hra bola veľmi vtipná, plná uštipačných poznámok, skvelých kostýmov a aj lepšie zvládnutej prípravy, než pri premiére predošlej hry. Jedna chybička by sa však našla a to, že niektoré veci boli povedané nezrozumiteľne a potichu a nebolo dobre rozumieť. Veľkým prekvapením pre všetkých bol netopier, ktorý počas predstavenia vyletel odkiaľsi z pódia smerom do hľadiska, a ktorý, predpokladám, bol prekvapením aj pre samotných hercov.

Na záver musím povedať, že počas celého predstavenia mi hlavou behala jediná myšlienka a to „Sakra, veď tá ženská má len sedemnásť rokov!“ A to myslím hovorí za všetko...

Fotky z premiéry nájdete TU

Text Donny
Foto k článku Donny

 

TAKESHI HRY

Každý rok sa študenti našej školy zúčastňujú Takeshi hier v Rakúsku. Nebolo tomu inak ani tento rok. Súťažiaci sa zúčastňovali rôznych vodných a podvodných hier, ako aj hier na súši. Celá akcia sa odohrávala na kúpalisku vo Schwechate.

Každá disciplína bola veľmi originálna. Spájať trúbky a vytvoriť potrubie, aby mohla pretekať voda, plniť nádobu plnú dier, ktoré členovia týmu museli upchávať prstami, aby nádobu čo najrýchlejšie naplnili, či skákať z mostíka museli dokončiť v časovom limite. A toto boli ozaj len jednohubky oproti prekážkam, ktoré na nich čakali potom. Počasie sa vydarilo, no nepomohlo našej škole k víťazstvu. Napriek tomu, študenti, ktorí našu školu reprezentovali, podávali bravúrne výkony. Môžeme byť na našich spolužiakov hrdí. Želám im plno síl do ďalších rokov, aby sa nám neutopili a mohli pokračovať v reprezentácii našej školy.

Text Derek
Foto Filip Cemper

Gympel proti rakovine

Pomaly máme za sebou prvý týždeň prázdnin, teplo by sme mohli darovať severským krajinám v balíčku pomoci Európskej únie a  tak sa aspoň mysľou na pár chvíľ presuňme do osviežujúco chladnej budovy nášho gymnázia, z ktorej sme všetci  27. júna 2012 prešli do priestorov sály Domu kultúry, kde sa tradične konalo benefičné predstavenie Gympel proti rakovine.

Podľa môjho názoru to bolo najlepšie GPR zo všetkých, ktoré som doteraz videla, aj keď ich nebolo veľa. Ako vždy bol program plný tanca, spevu či hry na rôzne hudobné nástroje a mnohým ďalším avšak tento krát netradične doprevádzaný vcelku dojímavým komentárom v podobe príbehu života, ktorý by sa mohol v podstate týkať kohokoľvek z nás.

Dúfam, že som nebola jediná, ktorej sa predstavenie páčilo a teda za seba a veľa ďalších, ktorý boli aspoň tak spokojní ako ja chcem poďakovať účinkujúcim za skvelý zážitok a prehlásiť, že sa už teraz nesmierne teším na ďalší ročník ročník.

 

Ostatné fotografie TU 

Text Donny

Foto Simona Turkovičová