Hovoria
o mne, že som čudák, že nepatrím do dnešného sveta, do dnešnej doby. Majú
pravdu. Nikdy som sem nepatril.
Pred
tromi rokmi som sa z malej dedinky prisťahoval sem do „veľkého mesta“, do
Bratislavy. Nebolo ťažké sa rozlúčiť s domovom. Neopúšťal som rodinu, len
zlé spomienky. A tých pár pekných chvíľ, čo som tam zažil, som si zbalil so
sebou.
Nikdy som netúžil po tom žiť vo veľkomeste, vždy som mal rád
samotu a ticho. No práca mi bola prednejšia ako šťastie. Neľutujem toho,
že som odišiel, ľutujem toho, kam som odišiel. Do rušného, špinavého mesta, plného
zločinu a stresu. Nenávidím to tu. Nenávidím svoju prácu, cestu do práce, svoj
byt, betónové domy, cesty, ulice, mosty, schodiská a chodníky ktoré sú tu všade
naokolo. Začínam dokonca nenávidieť aj seba za svoju životnú chybu, za tento
omyl spôsobený túžbou po bohatstve a peniazoch.
Dnes už viem, že to nie je všetko. Viem, že moja duša
nenájde pokoj, kým nebudem tam, kde chcem byť a robiť to, čo chcem robiť.
Mal by som odísť. Dať si pauzu, dlhšiu prestávku, alebo skončiť úplne. Ísť tam,
kam som mal ísť už vtedy pred tromi rokmi, do krajiny o ktorej snívam
v noci aj cez deň. Do krajiny, kde čas plynie tak rýchlo, ako mu dovolíte,
kde je všetko krásne a nevinné, kde je obloha čistá aj keď sú na nej tmavé
mraky. Takto si predstavujem život. Takto vidím dokonalosť.
Tam budem
spokojný. Tam ja nájdem kľud a moja duša pokoj.
Lucie Hotařová, 4.A
