Pre mňa ako študenta postrach, pretože na druhý deň treba ísť zasa do školy... Vždy som hovorila a sľubovala sama sebe, ako cez víkend všetko dorobím, dopíšem, doučím sa a podobne. A každý víkend sa opakoval ten istý scenár: piatok poobede som do toho ani nepozrela, veď sa predsa drtím celý týždeň, treba si aj oddýchnuť. Sobota - upratovací deň, to sa behá, čistí, upratuje, večer nejaký film v telke a hotovo. V nedeľu doobeda nemožné, a poobede som vetou „Ale veď je ešte málo hodín...“ odsúvala všetko na večer. Končilo to tak, že večer som zaspávala s pocitom, dokelu, zasa som figu spravila a naučila sa.
Jasnééé, všetko si treba zdôvodniť ;). Veď treba niekedy aj relaxovať, vypnúť, robiť iné veci, venovať sa záujmom a koníčkom. A veď po víkende nebudú snáď skúšať ani nebudeme písať písomku... Priznajme sa, koľko nás je takých? Veľa, väčšina študentov.
Najhoršie sú nedeľné poobedia. Voľný deň, ale predsa s myšlienkou na školu. Teda nie všetci na ňu myslia, ale väčšinou sa na ICQ zháňajú úlohy, kto čo bude skúšať, z čoho je písomka, kde sa nájde to či ono učivo. Niekedy je to naozaj dosť nebezpečné, najmä, keď sa dozvieme o deviatej alebo desiatej večer, že zajtra je písomka zo štyroch učív. Vtedy hrozí prebdená noc alebo spoľahnutie sa na to, že nejako bude. Hoci teraz je situácia u viacerých trochu iná. U mňa tiež. Blik! No, to bude tým, že je vonku zima. Väčšinou je zamračené, prší, v poslednej dobe občas aj sneží... Jasné! Preto chodievame menej von, preto trávim viacej času doma. A preto relatívne stíham. Nóóó, veď príde leto a s ním teplé večery. A zasa budem tam, kde som bola počas mojich doterajších študentských rokov. Pri sľuboch.
(maya)
nedeľa 1. februára 2009
Ak dovolíte ...
Ak dovolíte, idem si pospať. Zobuďte ma tak o desať rokov, ďakujem. Som unavená z dnešného sveta, všade kam sa pozriem sú len samé obmedzenia, hranice a presné pravidlá, čo by som nemala robiť, čo sa nepatrí, čo jednoducho „bežní“ ľudia nerobia. Nechcem robiť to, čo robí sedem miliárd ľudí na svete, chcem sa niečim líšiť. Ľudia nechávajú svoj život upadnúť do stereotypu, z každého dňa sa stane sled za sebou idúcich činností, z pondelka, utorka, stredy sa stane pondelok, pondelok, pondelok. A jediné, čím Vám to zdôvodnia je to, že nemajú čas. Samozrejme, že majú čas, majú spústu času, viac než by si mohli predstaviť. Učiteľ s osem-hodinovou pracovnou dobou má toľko času ako nezamestnaný človek, Angličan má toľko času ako Slovák, dieťa má presne toľko času ako dospelý človek, to od toho predsa nezáleží. Keď chcem, spravím si čas na čokoľvek, spravím si čas na naučenie sa nového jazyku, francúzština by bola fajn, nájdem si chvíľu, aby som si prečítala všetky knihy, ktoré ma zaujali recenziou na internete, urobím si čas pre chvíľu s priateľami pri káve, vlastne mám toľko času, že by som si mohla spraviť okružnú jazdu okolo sveta, alebo rovno dovolenku na Floridskom polostrove, ale Amerika ma nikdy nejak zvášť nepriťahovala.
Ľudia všetko zakrývajú len tým, že nemajú čas, majú potom vôbec čas žiť? Zakrývajú tým to, že si pre seba hovoria Prečo by práve oni mali byť tým rušivým elementom, čo narúša kontext nejakých nepísaných pravidiel, prečo by práve oni mali odolávať toľkým odmietavým pohľadom svojho okolia, prečo by práve oni mali byť tí výnimoční? Nevidím predsa žiadny zmysel, prečo si ľudia nespravia obyčajné dni neobyčajnými. Ide to tak jednoducho. Nebojím sa toho, že si o mne budú ľudia myslieť, že som úplný idiot, pretože keby neexistovali ľudia, ktorí sa vymkli z presne vymedzeného smeru, keby Shakespeare nezobral pero a papier, keby si Matt Bellamy nepovedal, že on predsa nemusí hrať na gitare tak ako ostatní, keby sa yz vynálezcov nerozhodolo skúšať, skúšať, skúšať, pokým niečo neobjavili, tak by bol svet tak nechutne symetrický.
Pôjdem si ľahnuť. Nastavím si budík na 1 am 29.1. 2019. Nemyslím si, že sa ľudia zmenia, len vývoj sa posunie dopredu, rozšíria so ozónové diery, zúži sa dažďový prales, Írsko podpíše lisabonskú zmluvu a všetky tie ostatné veci, ktoré sa každý deň dozvedáte z hlavnej večernej spravodajskej relácie. Ja sa nezmením, vstanem, zídem dolu do kuchyne, starstlivo si pripravím zelený čaj, obrátim list v kalendári... Možno sa vďaka tomu posuniem niekam ďalej. Možno sa konečne poriadne vyspím z tej únavy z ľudí.
(bella)
Ľudia všetko zakrývajú len tým, že nemajú čas, majú potom vôbec čas žiť? Zakrývajú tým to, že si pre seba hovoria Prečo by práve oni mali byť tým rušivým elementom, čo narúša kontext nejakých nepísaných pravidiel, prečo by práve oni mali odolávať toľkým odmietavým pohľadom svojho okolia, prečo by práve oni mali byť tí výnimoční? Nevidím predsa žiadny zmysel, prečo si ľudia nespravia obyčajné dni neobyčajnými. Ide to tak jednoducho. Nebojím sa toho, že si o mne budú ľudia myslieť, že som úplný idiot, pretože keby neexistovali ľudia, ktorí sa vymkli z presne vymedzeného smeru, keby Shakespeare nezobral pero a papier, keby si Matt Bellamy nepovedal, že on predsa nemusí hrať na gitare tak ako ostatní, keby sa yz vynálezcov nerozhodolo skúšať, skúšať, skúšať, pokým niečo neobjavili, tak by bol svet tak nechutne symetrický.
Pôjdem si ľahnuť. Nastavím si budík na 1 am 29.1. 2019. Nemyslím si, že sa ľudia zmenia, len vývoj sa posunie dopredu, rozšíria so ozónové diery, zúži sa dažďový prales, Írsko podpíše lisabonskú zmluvu a všetky tie ostatné veci, ktoré sa každý deň dozvedáte z hlavnej večernej spravodajskej relácie. Ja sa nezmením, vstanem, zídem dolu do kuchyne, starstlivo si pripravím zelený čaj, obrátim list v kalendári... Možno sa vďaka tomu posuniem niekam ďalej. Možno sa konečne poriadne vyspím z tej únavy z ľudí.
(bella)
Sudoku
Sudoku z nás určite veľa ľudí pozná. Pre tých, ktorí nevedia o čo v ňom ide, trochu vysvetlenia.
Je to číselná krížovka, v ktorej sa vyplňuje hracia plocha o veľkosti 9x9 políčok. Treba doplniť číslice od 1 po 9, do stĺpcov, riadkov a väčších štvorcov tak, aby sa ani jedna číslica neopakovala.
Je to hra, v ktorej nejde o žiadne počty, ale o pozornosť a rýchlosť riešenia. Preto predmetová komisia matematiky a informatiky vyhlásila nultý ročník o majstra Gymnázia F.V. Sasinka v SUDOKU a zároveň aj súťaž o najlepšie logo súťaže o majstra v SUDOKU.
V prvom kole, ktoré sa uskutočnilo 3.12.2008 sa zúčastnilo vyše 70 súťaživých študentov. Napriek tomu, že sa snažili všetci zápalisto riešiť dané sudoku, úspešných bolo len 28. Z tohto počtu v nasledujúcom kole postúpilo 10 finalistov.
Na finále profesori prichystali pre súťažiacich nemilé prekvapenie. To sa týkalo písmenkového sudoku, ktoré finalistov zaskočilo. Na tejto hracej ploche sa dopĺňajú písmenka, ktoré v abecede za sebou nenasledujú. Nakoniec sa to podarilo vylúštiť len piatim riešiteľom.
Keďže sa jednalo o nultý ročník, predmetová komisia rozhodla, že ocení všetkých 10 finalistov.
Päť úspešných riešiteľov:
por.č. meno čas trieda
1 Martina Božková 25:24 tercia
2 Ľudmila Kotvanová 30:20 2.A
3 Radka Smugalová 32:12 3.B
4 Mirian Kubinová 32:29 kvarta
5 Ondrej Smugala 34:20 kvinta
Súťaž o logo vyhrala: Božena Morávková z 1.A
Súťaž v SUDOKU mala úspech medzi študentmi a vzbudila pozitívny ohlas. Vďaka tomu máte aj vy, budúci riešitelia, možnosť dokázať, že práve vy ste ten najlepší a nečakajte na to, až vám na dvere tried zaklope prvý ročník tejto súťaže a cibrite si svoj mozog už teraz!!!
(juraj prachár)
Je to číselná krížovka, v ktorej sa vyplňuje hracia plocha o veľkosti 9x9 políčok. Treba doplniť číslice od 1 po 9, do stĺpcov, riadkov a väčších štvorcov tak, aby sa ani jedna číslica neopakovala.
Je to hra, v ktorej nejde o žiadne počty, ale o pozornosť a rýchlosť riešenia. Preto predmetová komisia matematiky a informatiky vyhlásila nultý ročník o majstra Gymnázia F.V. Sasinka v SUDOKU a zároveň aj súťaž o najlepšie logo súťaže o majstra v SUDOKU.
V prvom kole, ktoré sa uskutočnilo 3.12.2008 sa zúčastnilo vyše 70 súťaživých študentov. Napriek tomu, že sa snažili všetci zápalisto riešiť dané sudoku, úspešných bolo len 28. Z tohto počtu v nasledujúcom kole postúpilo 10 finalistov.
Na finále profesori prichystali pre súťažiacich nemilé prekvapenie. To sa týkalo písmenkového sudoku, ktoré finalistov zaskočilo. Na tejto hracej ploche sa dopĺňajú písmenka, ktoré v abecede za sebou nenasledujú. Nakoniec sa to podarilo vylúštiť len piatim riešiteľom.
Keďže sa jednalo o nultý ročník, predmetová komisia rozhodla, že ocení všetkých 10 finalistov.
Päť úspešných riešiteľov:
por.č. meno čas trieda
1 Martina Božková 25:24 tercia
2 Ľudmila Kotvanová 30:20 2.A
3 Radka Smugalová 32:12 3.B
4 Mirian Kubinová 32:29 kvarta
5 Ondrej Smugala 34:20 kvinta
Súťaž o logo vyhrala: Božena Morávková z 1.A
Súťaž v SUDOKU mala úspech medzi študentmi a vzbudila pozitívny ohlas. Vďaka tomu máte aj vy, budúci riešitelia, možnosť dokázať, že práve vy ste ten najlepší a nečakajte na to, až vám na dvere tried zaklope prvý ročník tejto súťaže a cibrite si svoj mozog už teraz!!!
(juraj prachár)
Ombudsman
V decembri tohto roku sa uskutočnilo zasadnutie študentskej rady, kde boli z viacerých kandidátov vybraní štyria ombudsmani. Ale čo to ten ombudsman vlastne je? Z právneho hľadiska je to osoba, ktorú štát poveril ochranou práv občanov. Občania môžu v odôvodnených prípadoch vyjadriť svoj nesúhlas alebo problémy pri styku najmä s orgánmi verejnej správy, slúži na tlmenie konfliktov medzi občanmi a štátom, pomáha občanovi riešiť problémy v styku so štátnou správou a dohliada na správnosť a korektnosť administratívneho konania. To je všeobecná charakteristika. Ale nebojte sa – na škole nemáme študentov, ktorí by riešili nejaké právne problémy v štátnej správe :D Ombudsman je inými slovami aj verejný ochranca práv, čiže tak môžeme nazvať kohokoľvek, kto pomáha ľuďom riešiť problémy, preto sa na študentskej rade zhodli, že by niekto taký nemal na škole určite chýbať. Je to niekto, za kým môžeš prísť s problémami, o ktorých nechceš rozprávať s rodičmi a bojíš sa o nich zmieniť pred spolužiakmi. Niekto, kto Ti nepovie „Nie“ a venuje pozornosť Tvojmu problému. Niekto, kto pomôže riešiť otázky, s ktorými za ním prídeš. Ďalej to je aj niekto, za kým môžeš prísť, aj keď nemáš žiadny problém, len sa jednoducho chceš porozprávať. Je to Eliška Tokošová (3.B) a Jozef Kollár (sexta) pre ročníky Kvinta – Oktáva a Dušan Ondírko (sekunda) a Klaudia Mrázová (sekunda) pre Prímu až Kvartu. Ale stačilo mojich slov; tu je anketa:
Ako vnímaš post ombudsmana?
Eliška: Pozícia ombudsmana pre mňa znamená asi toľko, že niekto do mňa vkladá svoju dôveru, čo je strašne veľa. Zároveň je to aj veľká zodpovednosť nesklamať toho dotyčného, ale byť mu oporou a pomôcť mu vyriešiť jeho problém.
Čo to pre Teba predstavuje?
Dušan a Klaudia: Predstavuje to pre nás šancu pomôcť druhým a ukázať im, že si nemusia nechať všetko páčiť.
Čo všetko zahrňuje práca ombudsmana?
Eliška: Verejný ochranca práv má apelovať na to, aby každý poznal svoje práva a aby neboli porušované. Myslím si, že dnešná doba trpí akýmsi „syndrómom nezáujmu o druhých“ a keď máš zrazu nejaký problém, nevieš si rady a nevieš ani za kým máš ísť. Rodičom sa bojíš povedať pravdu do očí, kamaráti neprichádzajú do úvahy, a za učiteľom nejdeš v snahe nestrápniť sa... Je dôležité, aby bol na škole ombudsman.
Prečo si myslíš, že práve Ty by si mal byť ombudsmanom?
Dušan a Klaudia: Sme tu od toho, aby pre študentov, ktorí strávia na tejto škole štyri alebo osem rokov mohli tieto roky stráviť šťastne a pokojne.
Prečo je podľa Teba potrebné mať na škole ombudsmana?
Jozef: Ombudsman je človek, ktorý je tu, aby čakal až sa na neho niekto obráti s problémom. Bol by som len rád, ak by škola ombudsmana nepotrebovala, znamenalo by to, že študenti problémy nemajú. Vieme však, aký ťažký je miestami život a preto si myslím, že ak by mal ombudsman pomôcť len jednému človeku, stojí za to ním byť.
S akými problémami môžu za Tebou študenti chodiť?
Jozef: S akýmkoľvek. Zrejme sa tu nachádza mnoho žiakov s problémami, a vtedy tu som pre nich ja.
Eliška: Obrátiť sa na mňa môžete, ak cítite, že sú porušované vaše práva. Ale môžete prísť prakticky s hocičím. Ak sa dá, rada pomôžem.
Už za Tebou niekto prišiel?
Dušan a Klaudia: Zatiaľ nie, ale plánujeme vyvesiť nejaké informácie na nástenku a na internet.
(Ďakujem za odpovede. Pri ankete spolupracovala K. Juríková)
Takže ak máš nejaký problém, nečakaj až sa vyrieši sám, ale bez predsudkov sa obráť na niektorého z ombudsmanov. Dúfame, že Ti pomôžu.
(bella)
Ako vnímaš post ombudsmana?
Eliška: Pozícia ombudsmana pre mňa znamená asi toľko, že niekto do mňa vkladá svoju dôveru, čo je strašne veľa. Zároveň je to aj veľká zodpovednosť nesklamať toho dotyčného, ale byť mu oporou a pomôcť mu vyriešiť jeho problém.
Čo to pre Teba predstavuje?
Dušan a Klaudia: Predstavuje to pre nás šancu pomôcť druhým a ukázať im, že si nemusia nechať všetko páčiť.
Čo všetko zahrňuje práca ombudsmana?
Eliška: Verejný ochranca práv má apelovať na to, aby každý poznal svoje práva a aby neboli porušované. Myslím si, že dnešná doba trpí akýmsi „syndrómom nezáujmu o druhých“ a keď máš zrazu nejaký problém, nevieš si rady a nevieš ani za kým máš ísť. Rodičom sa bojíš povedať pravdu do očí, kamaráti neprichádzajú do úvahy, a za učiteľom nejdeš v snahe nestrápniť sa... Je dôležité, aby bol na škole ombudsman.
Prečo si myslíš, že práve Ty by si mal byť ombudsmanom?
Dušan a Klaudia: Sme tu od toho, aby pre študentov, ktorí strávia na tejto škole štyri alebo osem rokov mohli tieto roky stráviť šťastne a pokojne.
Prečo je podľa Teba potrebné mať na škole ombudsmana?
Jozef: Ombudsman je človek, ktorý je tu, aby čakal až sa na neho niekto obráti s problémom. Bol by som len rád, ak by škola ombudsmana nepotrebovala, znamenalo by to, že študenti problémy nemajú. Vieme však, aký ťažký je miestami život a preto si myslím, že ak by mal ombudsman pomôcť len jednému človeku, stojí za to ním byť.
S akými problémami môžu za Tebou študenti chodiť?
Jozef: S akýmkoľvek. Zrejme sa tu nachádza mnoho žiakov s problémami, a vtedy tu som pre nich ja.
Eliška: Obrátiť sa na mňa môžete, ak cítite, že sú porušované vaše práva. Ale môžete prísť prakticky s hocičím. Ak sa dá, rada pomôžem.
Už za Tebou niekto prišiel?
Dušan a Klaudia: Zatiaľ nie, ale plánujeme vyvesiť nejaké informácie na nástenku a na internet.
(Ďakujem za odpovede. Pri ankete spolupracovala K. Juríková)
Takže ak máš nejaký problém, nečakaj až sa vyrieši sám, ale bez predsudkov sa obráť na niektorého z ombudsmanov. Dúfame, že Ti pomôžu.
(bella)
Milan Rúfus
10. decembra 2008 sa náš významný básnik Milan Rúfus dožíva 80. rokov. Myslím, že nie je na škodu pripomenúť si jeho životopis, ale najmä jeho diela, ktorými oslovil ľudí nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.
Narodil sa 10. 12. 1928 v Závažnej Porube v rodine murára. Do ľudovej školy chodil v rodisku, zmaturoval roku 1948 na Gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1948 - 1952 študoval slovenčinu a dejepis na FF UK v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte UK ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom roku 1971 - 1972 pôsobil na univerzite v Neapoli. Momentálne žije na dôchodku v Bratislave.
Prvé básne publikoval v časopisoch Prameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme. Odmietol zjednodušené, čierno-biele videnie reality, aké sa presadzovalo v čase vtedajšej schematickej poézie. Zbierka prináša rôzne tematiky - texty o otcovi a mame, básne, v ktorých vyznával svoj vzťah k domovu, verše s motívmi 2. svetovej vojny, verše reagujúce na aktuálne politické problémy sveta, ale aj básne, ktorými chce vyjadriť isté posolstvo o živote človeka.
Svoje prvé básne, ktoré predchádzali knižnému debutu, publikoval až o mnoho rokov neskôr v zbierkach Chlapec a Chlapec maľuje dúhu, pretože v čase svojho vzniku nevyhovovali predstavám o poézii 50. rokov.
Nemenej dôležitá zbierka nesie názov Zvony. Prináša typické rúfusovské témy – zobrazuje prostého človeka práce, no nie ako socialistického hrdinu, ale ako jednotlivca zápasiaceho s každodenným údelom. Zároveň vysvetľuje detstvo ako určujúci faktor v našom živote, potvrdzuje spätosť človeka s prírodou a hovorí o ľudskej bolesti zo straty blízkeho človeka.
Časť svojej tvorby venoval deťom. Neopakovateľnou krásou, dokonalým, majstrovským ovládaním rýmovaného verša sa vyznačujú napr. Jeho spracovania ľudových rozprávok Mechúrik-Koščúrik, Medovníkový domček, ale aj knihy veršov Modlitbičky, Nové modlitbičky, Lupienky, Zvieratníček a iné.
Inšpirovaný slovenskou ľudovou slovesnosťou z Prostonárodných slovenských povestí Pavla Dobšinského a ich humanistickým posolstvom básnicky stvárnil mnohé slovenské rozprávky. Vyšli v zbierkach Kniha rozprávok a Sobotné večery. Pridŕžajúc sa základnej epickej stavby rozvinul v nich metaforiku rozprávok a zvýraznil viacrozmernosť ich ideového odkazu, ktorý nekompromisne nadŕža slabým, ponižovaným a utláčaným. Do detstva sa tematicky vrátil v zbierke Studnička. V lyrickom dialógu s dieťaťom v nej konfrontuje svoju životnú skúsenosť so stále prítomným zázrakom detského vnímania sveta a z neho vyplývajúcich otázok pre dospelých.
Niektoré jeho diela vznikli ako výklad fotografií (napr. Ľudia v horách) alebo spolupracoval s výtvarníkmi (napr. Hudba tvarov). Inšpiruje sa tiež literatúrou.
Rúfus sa venuje aj prekladaniu diel z inonárodných literatúr. Z nórčiny preložil dramatickú báseň H. Ibsena Peer Gynt, zo španielčiny výber z poézie klasika kubánskej literatúry J. Martího (Znamenie života). Takisto prebásnil Knihy žalmov a Jeremiášov nárek.
Povedali o Milanovi Rúfusovi „Z Rúfusových zbierok si najviac cením Zvony. V nej sa autorovi najviac podarilo zladiť svoj pátos s racionalitou výstavby básne, gesto moralizátora s pokorným prijatím ľudskej povahy. Je to vrchol Rúfusovej poetiky.“ Daniel Hevier, spisovateľ
„Rúfus je naozaj slovenský národný bard. Ja nepochybujem o básnikovi, ale o tom národe. Byť tým bardom je ťažké, ale dúfam, že Rúfus to unesie. Trpí a spieva, a preto to unesie.“ Ivan Štrpka, básnik
Čo je báseň (zo zbierky Zvony)
Položiť na stôl presné ako chlieb
alebo voda. Alebo
medzi dva prsty soli. To je báseň.
A nestúpať si pritom na päty.
Tým menej na špičky. Mať času. Z hlboka
vytiahnuť okov a rovno na prameni
si nepostaviť krám, ba ani chrám.
Až budú pstruhy tiahnuť Jordánom,
nekúpiť prút a vedieť, že sa rieka
neskladá z rýb.
Že o to jej je viac,
o čo je báseň väčšia od slova.
Nie kameň.
Socha, Žena Lótova –
to je báseň.
Čo dodať na záver? Azda len popriať veľa zdravia a všetko najlepšie k jubileu významného básnika.
(maya)
Narodil sa 10. 12. 1928 v Závažnej Porube v rodine murára. Do ľudovej školy chodil v rodisku, zmaturoval roku 1948 na Gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 1948 - 1952 študoval slovenčinu a dejepis na FF UK v Bratislave. Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte UK ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom roku 1971 - 1972 pôsobil na univerzite v Neapoli. Momentálne žije na dôchodku v Bratislave.
Prvé básne publikoval v časopisoch Prameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme. Odmietol zjednodušené, čierno-biele videnie reality, aké sa presadzovalo v čase vtedajšej schematickej poézie. Zbierka prináša rôzne tematiky - texty o otcovi a mame, básne, v ktorých vyznával svoj vzťah k domovu, verše s motívmi 2. svetovej vojny, verše reagujúce na aktuálne politické problémy sveta, ale aj básne, ktorými chce vyjadriť isté posolstvo o živote človeka.
Svoje prvé básne, ktoré predchádzali knižnému debutu, publikoval až o mnoho rokov neskôr v zbierkach Chlapec a Chlapec maľuje dúhu, pretože v čase svojho vzniku nevyhovovali predstavám o poézii 50. rokov.
Nemenej dôležitá zbierka nesie názov Zvony. Prináša typické rúfusovské témy – zobrazuje prostého človeka práce, no nie ako socialistického hrdinu, ale ako jednotlivca zápasiaceho s každodenným údelom. Zároveň vysvetľuje detstvo ako určujúci faktor v našom živote, potvrdzuje spätosť človeka s prírodou a hovorí o ľudskej bolesti zo straty blízkeho človeka.
Časť svojej tvorby venoval deťom. Neopakovateľnou krásou, dokonalým, majstrovským ovládaním rýmovaného verša sa vyznačujú napr. Jeho spracovania ľudových rozprávok Mechúrik-Koščúrik, Medovníkový domček, ale aj knihy veršov Modlitbičky, Nové modlitbičky, Lupienky, Zvieratníček a iné.
Inšpirovaný slovenskou ľudovou slovesnosťou z Prostonárodných slovenských povestí Pavla Dobšinského a ich humanistickým posolstvom básnicky stvárnil mnohé slovenské rozprávky. Vyšli v zbierkach Kniha rozprávok a Sobotné večery. Pridŕžajúc sa základnej epickej stavby rozvinul v nich metaforiku rozprávok a zvýraznil viacrozmernosť ich ideového odkazu, ktorý nekompromisne nadŕža slabým, ponižovaným a utláčaným. Do detstva sa tematicky vrátil v zbierke Studnička. V lyrickom dialógu s dieťaťom v nej konfrontuje svoju životnú skúsenosť so stále prítomným zázrakom detského vnímania sveta a z neho vyplývajúcich otázok pre dospelých.
Niektoré jeho diela vznikli ako výklad fotografií (napr. Ľudia v horách) alebo spolupracoval s výtvarníkmi (napr. Hudba tvarov). Inšpiruje sa tiež literatúrou.
Rúfus sa venuje aj prekladaniu diel z inonárodných literatúr. Z nórčiny preložil dramatickú báseň H. Ibsena Peer Gynt, zo španielčiny výber z poézie klasika kubánskej literatúry J. Martího (Znamenie života). Takisto prebásnil Knihy žalmov a Jeremiášov nárek.
Povedali o Milanovi Rúfusovi „Z Rúfusových zbierok si najviac cením Zvony. V nej sa autorovi najviac podarilo zladiť svoj pátos s racionalitou výstavby básne, gesto moralizátora s pokorným prijatím ľudskej povahy. Je to vrchol Rúfusovej poetiky.“ Daniel Hevier, spisovateľ
„Rúfus je naozaj slovenský národný bard. Ja nepochybujem o básnikovi, ale o tom národe. Byť tým bardom je ťažké, ale dúfam, že Rúfus to unesie. Trpí a spieva, a preto to unesie.“ Ivan Štrpka, básnik
Čo je báseň (zo zbierky Zvony)
Položiť na stôl presné ako chlieb
alebo voda. Alebo
medzi dva prsty soli. To je báseň.
A nestúpať si pritom na päty.
Tým menej na špičky. Mať času. Z hlboka
vytiahnuť okov a rovno na prameni
si nepostaviť krám, ba ani chrám.
Až budú pstruhy tiahnuť Jordánom,
nekúpiť prút a vedieť, že sa rieka
neskladá z rýb.
Že o to jej je viac,
o čo je báseň väčšia od slova.
Nie kameň.
Socha, Žena Lótova –
to je báseň.
Čo dodať na záver? Azda len popriať veľa zdravia a všetko najlepšie k jubileu významného básnika.
(maya)
Koncom októbra a začiatkom novembra sa naši maturanti vybrali na „výlety“. V Bratislave a v Brne sa konali výstavy vysokých škôl, na ktorých si naši štvrtáci a oktávani mohli vybrať zo širokej škály vysokých škôl a univerzít, či už slovenských, českých alebo zahraničných (ako napríklad Hawai!! J) Veríme, že si každý našiel to svoje.
Od polovice novembra ste možno videli štvrtákov a oktávanov bláznivo pobehovať po škole so zapečatenou triednou knihou.... to sa chystali na svoje stužkové slávnosti.
A takisto tu bol Halloween. Po škole ste mali možnosť zazrieť pobehovať všakovaké príšerky, sestričky a krvilačných chirurgov (tých bolo najviac). Ešte že Halloween je len jeden deň v roku.
6.12. 2008 bol na našej škole Mikuláš. Pravdepodobne sa čudujete, čo mohol priniesť takým veľkým a istotne aj poslušným študentom ... len pár cukríkov a k tomu ešte za pesničku...
Takisto sa na škole rozbehol ďalší projekt výmenného pobytu s partnerskou školou z Assenu, s ktorou sa mali naši študenti možnosť zoznámiť v marci a apríli tohto roka.
Na ďalšie super akcie si musíte počkať až v budúcom roku !
(misha)
Osvienčim
Určite ste počuli, že v škole bol organizovaný výlet do poľského koncentračného tábora v Osvienčime. Celé to začalo jedným ránom, konkrétne 21. novembra 2008.
V piatok ráno sme sa všetci tešili na výlet do Poľska, a tým nemyslím také ráno, keď vstanete o siedmej z postele, ale také ráno, keď mrznete o štvrť na dve pred gymnáziom a čakáte na autobusy, ktoré vás vezmú do koncentračného tábora Osvienčim v Poľsku. Keď po chvíli prišli dva autobusy, profesori nás rozdelili na dve skupiny, nasadli sme a mohli sme vyraziť. Dlhú, takmer šesťhodinovú cestu sme trávili rôznymi spôsobmi, niekto sa pozeral von oknom na tmavé ulice českých miest, niekto sa rozprával so spolusediacim, ale bolo aj dosť takých, ktorí si zapli hudobný prehrávač a snažili sa zaspať. Cesta tam ubehla celkom rýchlo, ale pretože sme prišli skôr ako sme predpokladali, museli sme ešte hodinu čakať na prehliadku, ktorú sme mali objednanú až na deviatu hodinu. Už z autobusu sme mohli vidieť črtať sa rysy tehlových budov, z ktorých pozostával celý koncentračný tábor. O deviatej sme vyšli z autobusu do hroznej zimy, vnútri pri vstupe nám dali slúchatka s prehrávačmi, cez ktoré sme potom celý čas počúvali českého sprievodcu, ktorý nám bol pridelený. Najprv sme však išli do miestnosti pripomínajúcej kino, kde sme si pozreli prehľad udalostí týkajúcich sa koncentračného tábora, vojny, fašistov, stav táboru po oslobodení v podobe krátkeho filmu a potom sme už mohli vojsť priamo do areálu s pôvodnými budovami, kde boli väznení Židia, Rómovia a iní „nepriatelia národného socializmu“ rôznych národností. Bol to pomerne veľký priestor, pomaly sme prechádzali okolo tehlových budov a počúvali výklad sprievodcu, ktorý sa snažil podotknúť na "zaujímavosti", alebo skôr extrémne informácie týkajúce sa každodenného režimu väzňov, spôsobu vykonávania rôznych trestov za najmenšie priestupky. V niektorých budovách sa nachádzala expozícia fotiek ľudí, ktorý prišli do Poľska za novým životom, ale našli tam len utrpenie, ďalej ukážky oblekov, ktoré nosili, obrázky, v ktorých bol zachytený napríklad priebeh ranného a večerného sčítania všetkých väzňov. Ale okrem toho sa tam nachádzali aj miestnosti preplnené osobnými vecami väzňov. Niekedy až príliš... osobnými. Vlasov, z ktorých vyrábali látku, ktorú používali napríklad do kobercov tu bola jedna obrovská miestnosť za presklenou vitrínou. Okrem toho tu bolo nespočetné množstvo kufrov, v ktorých si ľudia priniesli najdôležitejšie veci, topánky, hrnce, detské oblečenie, okuliare... Na záver sme mali možnosť vidieť plynové komory a krematórium. Emocionálne vyšťavení sme odchádzali z mesta hrôzy. Aj keď to asi nebol najpríjemnejší zážitok, myslím, že bude adekvátne, keď za všetkých poviem, že bolo prospešné, že sme mohli vidieť, čo sa odohrávalo počas druhej svetovej vojny.
V piatok ráno sme sa všetci tešili na výlet do Poľska, a tým nemyslím také ráno, keď vstanete o siedmej z postele, ale také ráno, keď mrznete o štvrť na dve pred gymnáziom a čakáte na autobusy, ktoré vás vezmú do koncentračného tábora Osvienčim v Poľsku. Keď po chvíli prišli dva autobusy, profesori nás rozdelili na dve skupiny, nasadli sme a mohli sme vyraziť. Dlhú, takmer šesťhodinovú cestu sme trávili rôznymi spôsobmi, niekto sa pozeral von oknom na tmavé ulice českých miest, niekto sa rozprával so spolusediacim, ale bolo aj dosť takých, ktorí si zapli hudobný prehrávač a snažili sa zaspať. Cesta tam ubehla celkom rýchlo, ale pretože sme prišli skôr ako sme predpokladali, museli sme ešte hodinu čakať na prehliadku, ktorú sme mali objednanú až na deviatu hodinu. Už z autobusu sme mohli vidieť črtať sa rysy tehlových budov, z ktorých pozostával celý koncentračný tábor. O deviatej sme vyšli z autobusu do hroznej zimy, vnútri pri vstupe nám dali slúchatka s prehrávačmi, cez ktoré sme potom celý čas počúvali českého sprievodcu, ktorý nám bol pridelený. Najprv sme však išli do miestnosti pripomínajúcej kino, kde sme si pozreli prehľad udalostí týkajúcich sa koncentračného tábora, vojny, fašistov, stav táboru po oslobodení v podobe krátkeho filmu a potom sme už mohli vojsť priamo do areálu s pôvodnými budovami, kde boli väznení Židia, Rómovia a iní „nepriatelia národného socializmu“ rôznych národností. Bol to pomerne veľký priestor, pomaly sme prechádzali okolo tehlových budov a počúvali výklad sprievodcu, ktorý sa snažil podotknúť na "zaujímavosti", alebo skôr extrémne informácie týkajúce sa každodenného režimu väzňov, spôsobu vykonávania rôznych trestov za najmenšie priestupky. V niektorých budovách sa nachádzala expozícia fotiek ľudí, ktorý prišli do Poľska za novým životom, ale našli tam len utrpenie, ďalej ukážky oblekov, ktoré nosili, obrázky, v ktorých bol zachytený napríklad priebeh ranného a večerného sčítania všetkých väzňov. Ale okrem toho sa tam nachádzali aj miestnosti preplnené osobnými vecami väzňov. Niekedy až príliš... osobnými. Vlasov, z ktorých vyrábali látku, ktorú používali napríklad do kobercov tu bola jedna obrovská miestnosť za presklenou vitrínou. Okrem toho tu bolo nespočetné množstvo kufrov, v ktorých si ľudia priniesli najdôležitejšie veci, topánky, hrnce, detské oblečenie, okuliare... Na záver sme mali možnosť vidieť plynové komory a krematórium. Emocionálne vyšťavení sme odchádzali z mesta hrôzy. Aj keď to asi nebol najpríjemnejší zážitok, myslím, že bude adekvátne, keď za všetkých poviem, že bolo prospešné, že sme mohli vidieť, čo sa odohrávalo počas druhej svetovej vojny.
(bella)
utorok 27. januára 2009
"Imatrikulačky"
26.9. 2008. Toto je dátum, ktorý sa tohtoročným prvákom vryje hlboko do pamäti a len tak ľahko naň nezabudnú. V tento slávnostný deň sa stali členmi cechu študentského.
Osobne ich prišli privítať a zasvätiť do študentského života hviezdy Gymplwoodu. V dave svetovo známych hviezd sa mihli aj také celebrity, ako Michael Jackson, Pamela Andreson, skupina Kiss, Nora a Braňo Mojsejovci a mnoho ďalších, ktorých vymenovávanie by zabralo veľa času a priestoru.
Každopádne, podľa toho, čo sa šuškalo, tohtoročná imatrikulácia sa vydarila.
Štvrtáci a oktávani na prípravu celej akcie mali kopu času, samozrejme, ale predsa sme len študenti a kdesi sa už spomínalo, že nič nestíhame ... takže nakoniec z mesačnej prípravy, ktorá bola pôvodne plánovaná, na celú akciu mali cca 3 dni. Od chaotických nacvičovaní, horúčkovitého zháňania rekvizít, cez úporné vymýšľanie úloh, až po pripravovanie pódia boli maturanti aj napriek šibeničným termínom plní optimizmu, a dobrej viery, že všetko dobre dopadne. A tak sa aj nakoniec stalo.
Všetko sa to začalo šialeným pečiatkovaním prvákov už pri vstupe do školy, nikto mu neunikol. Aj keď boli tento rok maturanti prvýkrát ochudobnení o to, vychutnať si opečiatkovanie každého študenta školy (ako to mali vo zvyku predchádzajúce ročníky).
Po sprievode Skalicou a prváckych pokrikoch, v ktorých maturantom sľubovali vernosť, sa celá masa ľudí presunula na školský dvor, kde už bolo všetko pripravené na to, aby sa celá slávnosť mohla rozbehnúť v plnom prúde. Akciu moderovali Miška Šimonová zo IV.B alias Amy Winehouse a Robo Samson zo IV.C alias Pete Doherty. Po slávnostnom nástupe našich Gymplwoodových hviezd prišla na rad samotná imatrikulácia. Prváci – bažanti plnili rôzne úlohy zadané pánmi maturantmi. Evidentne sa to všetkým páčilo, nikto neprotestoval, až na jednu opičiu žienku, všetci si pravdepodobne spomínate, kto bola tá dotyčná ( odkaz pre ňu: Ace Ventura si Ťa nájde 8-) ).
Súbežne s imatrikuláciou prvákov sa v aule našej školy konala ešte jedna imatrikulácia. Imatrikulácia našich najmladších študentov, prímanov.
.... A všetci boli radi, že už majú po tom ... :)
(misha)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)