Bola
hlboká noc. Vlny žblnkotali a hrali pomalú uspávanku.
„Loď
na pravo-boku!“ zareval tučný vojak zo sťažňa. Kapitán sa
pozrel cez ďalekohľad a na okamih stuhol.
„Piráti.“
zamumlal si popod nos. Námorník, čo stál vedľa neho mu s
ťažkosťou rozumel a kapitán mu v očiach vyčítal otázku.
„Piráti!“ zareval mu do tváre. Tentoraz to však počuli
všetci. Nastala panika. Kapitán bol ešte pár sekúnd mimo, ale
potom začal vydávať rozkazy.
„Spustiť
paľbu!“ zareval mocným hlbokým hlasom.
Bolo
len počuť výbuchy a následne vypukol požiar. Loď kapitána
Coopera začali pohlcovať plamene.
Bola
som zavretá v podpalubí v priestore pre otrokov. V cele som bola
jediná. Odrazu ku mne pribehol malý bosý chlapec v otrhaných
šatách a začal odomykať zámku. Mohol mať tak osem rokov. Potom
sa na mňa pozrel svojimi veľkými modrými očami.
„Uteč.
Zachráň sa. P-p-piráti nás napadli. Musíš ujsť!“ povedal v
záchvate paniky. Len čo to dopovedal, obaja sme spadli na studenú
drevenú dlážku. Do lode muselo niečo naraziť. A mne bolo jasné,
že odtiaľto musíme čo najskôr zmiznúť.
V
tom som si všimla dieru v trupe lode. Chcela som ujsť tadiaľ a
vziať so sebou i chlapca. Utekala som k nemu, no on však nevládne
ležal na hnijúcich doskách a okolo jeho hlavy bola kaluž krvi.
Musel si udrieť hlavu, keď padal. Stále som však verila, že
dýcha. Mýlila som sa.
Pocítila
som úzkosť. Život toho chlapca vyhasol kvôli tomu, že ma
vyslobodil z tohto väzenia. Vzala som ho do náručia a rozplakala
sa. Nechcela som sa od neho pohnúť.
Na
svojich ramenách som pocítila dlane. Mocné dlane, ktoré ma ťahali
preč od chlapca.
„Poď,
tomu malému už nepomôžeš!“ povedal rázne neznámy muž.
„Nie!
Zostanem tu! Zomrel len kvôli mne!“ kričala som zatiaľ čo sa mi
slzy kotúľali po tvári. Neznámy si ma otočil tvárou k nemu.
„Ten
chlapec bol pre mňa ako rodina. Našiel som ho na trhu s otrokmi a
presvedčil som kapitána Coopera, aby ho kúpil, že na lodi sa nám
zíde pomoc. No teraz...“ zlomil sa mu hlas. „No teraz musíme
ísť. Ver mi, že by to tak chcel. Prečo inak by ťa sem išiel
zachrániť?“
„Dobre.
Poďme teda.“ pristala som.
Muž
ma vzal za ruku a viedol k deravému trupu lode. Keď som sa pozrela
dolu, na more, začala som sa báť.
„Musíme
skočiť.“ povedal neznámy.
„Bojím
sa. Nezvládnem to!“
„Zvládneš,
neboj sa. Skočíme spolu. Na tri. Raz...“ Zmeravela som.
„Dva...“
Stiahol sa mi žalúdok.
„Tri.“
Tvrdo som dopadla na hladinu mora a hlboko sa potopila do vody.
Začala som panikáriť. Celý ten čas som mala otvorené oči.
Vôbec ma netrápilo, že slaná voda ma v nich páli.
Stále
som bola pod hladinou, no nemohla som sa ani pohnúť. Pred očami sa
mihali výbuchy z diel a výstrely z pištolí. Oheň sa pomaly
zmocňoval oboch lodí.
Keď
som konečne dokázala odvrátiť zrak, obzrela som sa okolo seba,
aby som našla neznámeho. Nikde okolo som ho však nevedela nájsť.
Vtom
ma čiesi ruky schytili za trup a ťahali do hlbín mora. Začala som
panikáriť. Snažila som sa lapať po dychu, no pod vodou to ide
ťažko. Ruky boli mocné, čiže museli patriť mužovi. No nie je
možné, aby človek plával takto rýchlo.
V
priebehu pár sekúnd sme boli pred nejakou jaskyňou. Vplávali sme
dnu. Neviem, ako to opísať, no v tej jaskyni nebola voda. Bol tam
vzduch, sucho a príjemne teplo.
Konečne
ma tie ruky pustili. Obzrela som sa. Bol to ON. Môj záchranca.
Vysoký urastený mladý muž. Veľmi pohľadný. Nemohol byť oveľa
starší ako ja. S hnedými vlasmi a očami farby oceánu za
slnečného dňa a úsmevom anjela.
Nevedela
som od neho odtrhnúť oči. Možno to bolo len zo šoku, že za
posledných pár minú mi v náručí ležal mŕtvy chlapec, musela
som vyskočiť z potápajúcej sa lode a že som hlboko pod hladinou
mora v jaskyni, kde sa dá dýchať. Nechápala som ničomu.
„Kde
sme? Kto si? Ako je možné, že môžeme dýchať? Ako? Prečo?“
zasypávala som ho nekonečnými otázkami. On sa však len usmial.
Milo, šibalsky. Vzal moje ruky do dlaní.
„Všetko
sa včas dozvieš. Teraz sa nič nepýtaj. Príde tvoj čas.“
povedal prívetivo, zatiaľ čo sa mi hlboko pozeral do očí.
******
„A
potom?“ spýtala sa nedočkavo Ida.
„A
potom sa to skončilo. Ako vždy. V tom istom momente.“
„Čo
ten sen asi mohol tak znamenať?“
„Nemám
potuchy, ale každú noc sa opakuje už pol roka.“ Ida sa na
chvíľku zamyslela.
„Ak
si dobre spomínam, tak pred pol rokom si mala narodeniny. Pravda?“
„Áno,
ale nechápem, k akému záveru sa chceš dostať. Čo má, dopekla,
spoločné nenormálny sen a moje sedemnáste narodeniny?“
„To
neviem ani ja, ale časovo to sedí. Možno by sme niečo o
zvláštnych snoch našli v knižnici. Poďme tam. Máme to po
ceste.“
„Ty
fakt nie si normálna. Snáď si nemyslíš, že na tvoju sedemnástku
sa pôjdeme prehrabovať v starých knihách? Pozri, do mesta sme šli
kvôli tomu, aby sme si kúpili šaty a topánky na tvoju dnešnú
oslavu. A nie na to, aby sme rozmýšľali nad podivnými
fantastickými hlúposťami!“
„Narodeniny
tu mám ja, takže ja rozhodnem, kam pôjdeme a čo budeme robiť,
čiže keď poviem, že ideme oprašovať prach v našej zatuchlej
mestskej knižnici, tak tam pôjdeme.“ dodala s úsmevom a
odzbrojujúcim pohľadom.
„Nechápem,
ako môžem toto prežívať denno-denne desať rokov.“
„Prosím,
bude to zábava.“ Keď sa na mňa pozrie psími očami, tak
jednoducho nemôžem odmietnuť. A to ona veľmi dobre vie.
„Fajn.
Tak poďme, lebo si to ešte rozmyslím.“
„Už
viem, prečo sme najlepšie kamarátky, Ema.“
„Naozaj?
Ja som na to ešte neprišla.“ poznamenala som sarkasticky. Už aby
s týmto dala pokoj. Myslím, že jej to nerobí príliš dobre. Je
to moja najlepšia kamarátka už od prvej triedy. Vždy vie, keď ma
niečo trápi, pomôže mi vo všetkom čo potrebujem, ak je to v jej
silách. Dala by som za ňu ruku do ohňa. To, že som jedináčik,
si kompenzujem na nej. Hrám sa na tú zodpovednú, aj keď som
staršia (presne na deň) len o pol roka. No to mi príliš nepomáha,
pretože mi dokáže čítať myšlienky. Čiže keď si myslím,
nech už je ticho, tak sa ma spýta Prečo
chceš, aby som bola ticho?.
Miestami
je to s ňou o zdravý rozum. Aj keď ten môj príliš zdravý nie
je. Predsa nie je normálne, aby sa mi každú noc snívali to isté
a vždy to skončilo v tej istej časti?
Som
normálna? Obávam sa že nie...
******
Obrovská
stará budova, ktorá pôvodne slúžila ako letné sídlo nejakého
grófa, ma fascinovala. Obvykle mávam k takýmto budovám rešpekt a
snažím sa im vyhýbať. To tajomstvo, čo skrývajú, ma desí. S
výnimkou našej mestskej knižnice.
Ida
otvorila obrovské drevené dvere. Každému sa pri pohľade na ne
zastaví na chvíľu rozum. Nádherné vyrezávané ornamenty
znázorňujúce morské vlny súperiace s ohňom. Niečo úžasné.
Dva protikladné elementy. Ohnivý drak bojuje s vodným drakom.
„Tak
ideš?“ vytrhla ma z myšlienok Ida.
„Jasné,
prepáč, len som...“
„Len
si sa zamyslela nad tými dverami. Zasa. Priznám sa, aj ja. Ale ty
tie dvere doslova hltáš očami. Fajn, keby to bol chalan, nepoviem,
ale dvere? A že ja som šibnutá.“ Zasmiali sme sa a pomaly
vstúpili dnu.
Ocitli
sme sa v obrovskej hale, ktorú lemovali steny pokryté drahocennými
pôvodnými tapetami kráľovskej modrej farby. Zo stropu visel
obrovský krištáľový luster. Do miestnosti prenikalo svetlo vďaka
veľkým oknám ktoré boli lemované veľkými závesmi. Pozdĺž
stien stáli menšie poličky s knihami.
Knihovníčka
práve ukladala knihy a otočila sa na vŕzganie dverí. „Dobrý
deň, pomôžem vám, dievčatá?“ spýtala sa milo.
„Dobrý,
chceli sme sa spýtať: máte tu nejaké knihy o snoch a ich
význame?“ povedala Ida.
„Poďte
za mnou.“ odvetila zamyslene.
Knihovníčka
bola žena nižšej postavy s čiernymi vlasmi starostlivo vypnutými
na temene hlavy. Spolu so šedým kostýmčekom, červenou blúzkou,
červenými vysokými topánkami a hranatými okuliarmi pôsobila
skôr ako typ sekretárky nejakého bohatého podnikateľa, ale nie
ako žena, čo utiera prach na knihách starých niekoľko desaťročí.
Žena
kráčala k dverám ktoré boli skoro úplne skryté za obrovským
paravánom. Stlačila kľučku a dvere jej na pozdrav veselo
zaškrípali. Pánty bolo už treba vymeniť. Bolo vidno, že táto
časť knižnice sa veľmi nepoužívala.
Za
dverami bolo schodisko smerujúce do podzemia.
„Tie
nákupné tašky si odložte tu, dievčatá. Nikto vám ich
nezoberie.“ povedala pani a ukázala na malé dvierka v stene.
Otvorila ich a my sme počúvli, čo nám povedala.
Pokračovali
sme smerom dolu po starých spráchnivených kamenných schodoch.
Omietka na stenách sa už olupovala. Pani nám na cestu svietila
baterkou, ktorú si vzala ani neviem odkiaľ.
Keď
sme zišli zo schodov, pred nami sa objavili ďalšie dvere. Rovnaké,
ako vchodové dvere do knižnice. Vpravo vedľa týchto dverí boli
ešte jedny. Na tých bol však vyrezaný o čosi iný výjav.
Zasa
dvaja súperiaci draci. Tentoraz však nesúperili voda a oheň ale
zem a vzduch. Jeden drak stál na kvetoch a okolo pazúrov sa mu
ťahali korene stromov. Druhý sa vznášal a víril okolo seba
krídlami vzduch. Zasa som sa zamyslela. A Ida takisto.
„Dievčatá?
Ste v poriadku?“
„Áno,
ibaže...“ jachtala Ida.
„Nie
sú tieto dvere náhodou aj na vchode do knižnice?“ spýtala som
sa priamo.
„Áno,
dobrý postreh.“ usmiala sa pani. „Len tieto dvere nie sú
falzifikáty. Originál zostal tu, aby sa mu nič nestalo. Spolu s
týmito druhými dverami.“ ukázala na druhé dvere.
„Neviete
čo tá rezba znamená?“ spýtala som sa.
„To
sa dočítate za tými dverami. O vodnom a ohnivom drakovi za týmito
vľavo a o vzdušnom a zemnom drakovi za tými vpravo.“
„A
kde sa dočítame o význame snov?“ trefne poznamenala Ida. Preto
sme sem predsa prišli.
„Oh,
samozrejme, prepáčte.“ ospravedlnila sa pani.
Na
stene medzi týmito dvomi dverami bol niečo ako … stojan na fakle?
Asi áno. Knihovníčka ho sklopila smerom dolu a vtom sa pred nami
otvorila stena. Viem, znie to divne, ale tak to bolo.
Pani
vošla dnu.
„Poďte,
niet sa čoho báť. Je to absolútne bezpečné.“ povzbudila nás,
keď videla naše vystrašené tváre.
„Takto
som si sedemnástku nepredstavovala.“ pošepla mi Ida.
„Ja
som ti vravela, že to nie je dobrý nápad.“ odvetila som jej.
„Zabudni
na to. Ideme.“ rozhodla. Už aby som sa začala modliť.
Vošli
sme do tajných dverí a zasa sme boli v nejakej chodbe. Čakala som
pavučiny a potkany, ale nič z toho tu nebolo. Naopak, steny boli z
bieleho lešteného mramoru, podobne ako aj podlaha. No nie som si
však istá, pretože vo svetle baterky, ktorá je dva metre pred
vami to príliš vidno nie je.
„Tak, a sme tu.“ oznámila nám knihovníčka, keď sme prišli
do ďalšej miestnosti. Malej. S ďalšími dverami. Samé dvere!
Cítila som sa ako v rozprávke Príšerky s.r.o. Čakala som, že na
mňa spoza nich vybafne nejaký bubák. Pri tej predstave ma
striaslo.
Pani
začala odomykať dvere. Zasa z dreva. Nebolo veľmi zreteľne
vidieť, čo je na nich vyrezané. Podišla som o krok bližšie a
vtom som to uvidela. Zasa tí draci. Čo to...? Tu boli všetci
štyria a bojovali bok po boku voči nejakej potvore. Do pol pása to
bola krásna žena, no od pol pása dolu mala hadie telo. Okolo krku
mala golier, ako kobra.
„Čo
znamená toto?“ spýtala som sa panej a ukázala som na dvere.
„Budem
hádať, dočítame sa to za tými dverami?“ predbehla knihovníčku
Ida. Tá sa len usmiala a konečne odomkla dvere.
Keď
sme vstúpili dnu, zbadali sme čosi nádherné.
„Táto
časť knižnice je vo väčšine prípadov návštevníkom
neprístupná. Vy však vyzeráte seriózne na rozdiel od
niektorých.“
„Je
to tu obrovské!“ zvolala Ida s nadšením. Ja som len s nemým
úžasom pozorovala všetko okolo mňa.
Stropy
boli ešte vyššie ako v hale, úzke pozlátené okná sa tiahli od
stropu až po podlahu. Medzi oknami stáli pozdĺž celej miestnosti
obrovské masívne police s knihami siahajúce až po úplný strop.
Mohli byť vysoké asi desať metrov. Celú miestnosť osvetľoval
ešte väčší krištáľový luster ako v hale. A bola tu
elektrika! Žiadne sviečky, ako som predpokladala.
Aby
sa človek mohol dostať až k tej najvyššej polici, bolo tu aj
pojazdné schodisko. Celá táto miestnosť bola ako vystrihnutá z
rozprávky Kráska a Zviera až na ten detail, že tam nebola za
oknami hlina ale slnko.
„Prečo
sú tu okná, keď sme pod zemou?“ zasa mudrovala Ida.
„Dobrá
otázka. Všetko, čo je dnes tu, pod zemou, kedysi pod zemou nebolo.
Neviem, čo sa presne stalo. Ak chcete vedieť viac, ...“
„Dočítame
sa to v tejto miestnosti.“ dokončili sme za ňu spoločne vetu.
Začali sme sa smiať.
„Je
to tu rozdelené na niekoľko častí. Mytológia, kúzla a čary a
literatúra faktu. Pod tým si predstavte sny a ich význam,
encyklopédie, prírodoveda, geografia. Myslím, že sa tu niekde
nájdu aj staré kartografické mapy a mali by ste sa tu dozvedieť
aj niečo o štyroch elementoch: voda, oheň, zem a vzduch. Nájdu sa
tu aj nejaké zmienky o legendách.“
„Takže
keď si budeme chcieť prečítať rozprávku na dobrú noc, tak
vieme, kde máme hľadať.“ skočila knihovníčke do reči Ida.
„Každý
to vníma inak, ale väčšinou to rozprávky nie sú. Tie veci sa
naozaj stali.“ povedala s vážnym výrazom pani. Stíchli sme.
Knihovníčka
podišla k jednej z tých obrovských políc. Začala si prezerať
nápisy na chrbtoch kníh.
„Vedela
som, že to bude tu.“ povedala radostne a podišla k nám podávajúc
mi do ruky hrubú knihu. Bola celkom stará a určite aj veľmi
vzácna.
„Čo
je to?“ spýtala sa Ida.
„Kniha,
nevidíš?“ sarkasticky som ju odbila.
„Nielen
kniha. Otvor ju.“ povedala mi pani. Počúvla som ju. Otvorila som
ju na prvej strane, kde bolo napísané: Et
quod somnia eorum.
„Čo
to znamená?“ spýtala som sa.
„To
je po latinsky. Znamená to Sny
a ich význam.
Táto kniha by vám mala odpovedať na vaše otázky.“ odpovedala
mi pani.
„Ďakujeme.“
poďakovali sme sa.
„Dobre,
a teraz poďme. Už bude pomaly končiť otváracia doba.“
„Čože?!
To už je toľko hodín?!“ zľakla sa Ida.
„Tu
beží čas o čosi rýchlejšie. Teda, v spoločnosti kníh.“
podotkla pani.
„Máte
pravdu, mali by sme ísť.“ povedala som rázne.
Keď
sme sa dostali späť do vstupnej haly, rozlúčili sme sa s
knihovníčkou.
„Tú
knihu Vám čoskoro vrátime.“ uistila som ju.
„A
v takom stave, v akom je teraz.“ doplnila ma Ida.
„Verím
vám, dievčatá.“ usmiala sa na nás pani.
„Dovidenia.“
rozlúčili sme sa.
Dvere
sa za nami definitívne zabuchli a už bolo počuť len otočenie
kľúčom, keď pani zamkla dvere.
„Ida,
prečo sme si to nemohli vygoogliť?!“ napadlo ma.
„Pretože
dobre vieš, že keď sa náš spolužiak Tom nudí, tak prepisuje
texty na Wikipédii. Preto. Ako si môžeme byť isté, že neheckol
aj nejakú inú webovú stránku?“ Začali sme sa smiať ako
pomätené. Toto Ida trafila.
******
Prišli
sme s Idou k nej domov. Má naozaj krásny dom. Z predsiene je priamy
priechod do kuchyne a z kuchyne do obývačky. Obývačka je
zariadená jednoducho a to pôsobí najviac luxusne. Predovšetkým
je tu veľa svetla. Celý tento priestor dopĺňa obrovské točené
schodisko.
Jej
rodičia boli práve v obývačke a pozerali sa na televízor.
„Čakali
sme vás skôr.“ pozdravila nás teta.
„Aj
ja som rada, že sa nám nič nestalo, mami.“ odpovedala Ida so
smiechom svojej mame.
„Dobrý
deň, teta Ingrid. Zdravím, ujo.“ upozornila som na seba.
„Ahoj,
Ema. Zlatko, ty si stále krajšia a krajšia.“ povedala teta.
„Naposledy
sme ju videli pred tromi hodinami, miláčik.“ podotkol ujo.
„Poď,
Ema, mali by sme sa ísť prezliecť.“ nadhodila Ida a ťahala ma
za ruku po schodoch do jej izby. Našťastie, obaja jej rodičia sa
znovu zahĺbili do filmu, a tak neprotestovali.
„Ale
nie!“ zvolala Ida len čo sme prekročili prah jej izby. Ten výkrik
mal aj nemal svoje odôvodnenie.
„Dopekla!
Kde je ten malý smrad?! Ja ho zabijem!“ kliala Ida. Pod pojmom
„malý smrad“ myslela svojho mladšieho brata, Tobiasa. Má
pätnásť, ale pre Idu je to stále jej malý braček.
„Malý
smrad sa hlási.“ zjavil sa vo dverách Tobias.
„Vysvetlíš
mi láskavo, čo robia tvoje trenky a ponožky na mojej posteli?!“
„Ak
si dobre spomínam, tak si ich minule hodila ako hračku tvojej
mačke. Alebo sa mýlim?“
Ida
stratila reč.
„Všetko
najlepšie k narodeninám, sestrička!“ zvolal Tobias a spoza
chrbta vytiahol starostlivo zabalený zelený darček. Ale vieme, ako
starostlivo balia darčeky chlapi. Čiže to nevyzeralo ako zabalený
darček, ale ako nejaká škaredá hranatá škatuľa obalená
pokrčeným papierom, ktorý tam držal len tak-tak pomocou čiernej,
modrej, zelenej, žltej a priesvitnej lepiacej pásky.
„Ty
si si spomenul?“
„Tak
prepáč, som síce debil, ale nie až tak veľký, aby som zabudol
na narodeniny vlastnej sestry ktorá mi denne pije krv.“
„Poď
sem, ty pako.“ prikázala Ida Tobiasovi a objala ho.
„Dobre,
už by si ma mohla hádam aj pustiť, čo myslíš?“ spýtal sa
pridusene.
„Jasné,
prepáč.“ Tobias podal Ide balíček.
„Ďakujem.
Čo to je? Dúfam, že žiadne prasačiny.“ pozrela sa naňho
pohľadom starostlivej matky.
„Keby
si toľko nelamentovala, tak už by si to aj vedela.“
Ida
ten balíček rozbaľovala až príliš opatrne. Asi preto to aj
trvalo štrnásť minút kým zistila, že vo vnútri je neškodný
prívesok a nie atómová bomba.
„Big
sister. To je zlaté.“ rozplývala sa nad tým Ida. Tobias vytiahol
zväzok kľúčov a zo stredu vytiahol rovnaký prívesok, ale s
nápisom Little brother.
Ida
tam ešte asi štvrť hodiny stískala Tobiasa v náručí, až sa,
chudák chlapec, musel začať brániť. Rozhadzoval rukami na všetky
svetové strany, ale aj tak som ho nakoniec zachránila ja.
„Ida,
ja ti nechcem kaziť radosť, ale máme sa chystať na párty.“
„Ježiškove
husličky! Máš pravdu!“ Keď to začula, tak sa jej zježili
všetky vlasy. „Toby, čo tu ešte robíš?! Vypadni!“ zarevala a
zabuchla mu dvere pred nosom. Mierumilovná sestra.
„Myslím,
že na odohnanie brata z izby nie sú potrebné až tak drastické
spôsoby.“ začala som Ide dohovárať. Tá sa však sústredila na
vybaľovanie šiat a topánok z nákupných tašiek.
„Nekecaj,
a obliekaj sa. Máme len hodinu.“
„Len?
Ja som hotová za desať minút.“
„Dnes
nie, moja. Vždy to odflákaš! Ale dnes tu velím ja, takže...“
povedala a začala ma po izbe naháňať so žehličkou na vlasy. Náš
smiech a dupot sa ozýval po celom dome. Nakoniec sa po všetkom
tomto rozruchu podarilo Ide upraviť ma podľa jej predstáv.
„Myslím,
že toto je až príliš krátke.“ protestovala som.
„Nie,
je to tak akurát. Niečo medzi prostitútkou a starou pannou. Dĺžka
tých šiat je ideálna.“ oponovala mi Ida.
„Fajn,
vyhrala si. Ale aspoň si mi nemusela nakydať na tvár všetko, čo
si našla v zásuvke s kozmetikou. Vyzerám snáď ako pokusný
králik?!“
„Prestaň
sa sťažovať!“
„Veď
vyzerám ako štetka!“ Ida ma však nepočúvala. Prudkým pohybom
mi stiahla z vlasov gumičku. Musela niekoľko vlasov vytrhnúť,
pretože to zabolelo. Pozrela som sa na seba do zrkadla.
Krátke
zlaté šaty so širšími ramienkami a výstrihom cez celú Európu
viac odhaľovali ako zakrývali. Vysoké čierne topánky, výrazné
líčenie a dlhé červené vyžehlené vlasy padajúce na ramená ma
utvrdili v jednej veci.
„Beriem
späť. Až teraz vyzerám ako štetka.“ poopravila som sa. Ida len
zagúľala očami a vystrúhala grimasu.
„Prestaň
s tým! Vyzeráš úžasne! Tobias, poď sem!“ zakričala na brata.
„Čo
týmto akože sleduješ?“
„Uvidíš.“
Vtom sa rozleteli dvere a zjavil sa v nich Tobias.
„Doparoma.“
zahrešil a civel na mňa ako na zjavenie.
„Vidíš,
Ida? Je to príliš! Vravela som ti to!“
„Pozri,
ako sa to Tobiasovi páči. Však, Toby?“ spýtala sa s úškrnom a
nekalými úmyslami brata.
„J-j-ja...“
jachtal. Schytila som Idu za zápästie a výhražne sa na ňu
pozrela.
„Nemôžeš
posudzovať či to je alebo nie je príliš podľa svojho brata. Je
jasné, že povie že je to OK, pretože chlapi sa vždy obzrú za
krátkou sukňou a dvomi kilami bordelu na ksichte.“ sipela som na
ňu.
„Toby,
prestaň slintať a zmizni.“ Tobias len sklopil uši a pomaly
zatváral dvere.
„Myslím,
že by si sa k nemu nemusela správať ako k psovi. Je to tvoj mladší
brat.“
„Veď
práve že je to mladší brat. Ja ho mám náhodou veľmi rada. A
preto ho pripravujem na tvrdý život za stenami nášho domu.“
„Má
to logiku. Ale aj tak by si sa mala mierniť.“
„Fajn.
Ale teraz poď. Je na čase vyraziť.“
Ida
vyzerala očarujúco. Dlhé hnedé vlasy siahajúce pod lopatky mala
natočené a prehodené na jedno rameno. Mala na sebe krásne červené
krátke šaty, ktoré úžasne podtrhli jej štíhlu postavu.
Čerešničkou na torte boli masívne zlaté náušnice, ligotavé
červeno-zlaté topánky a zlatá kabelka. A zaklincovala to krásne
zvýraznenými očami. Bola prekrásna. Ona vyzerala ako bohyňa a ja
ako šľapka. Ale ak jej to urobí radosť...
Keď
sme schádzali po schodoch, ujo spolu s tetou a Tobiasom sa na nás
pozerali a fotili nás, akoby sme boli nejaké celebrity.
„Moje
malé dievčatko má sedemnásť. Ako rýchlo si nám vyrástla,
moja.“ roztápala sa teta.
„Moja
malá princeznička je veľká. Príde mi, že to bolo včera, keď
si sa narodila.“ spomínal ujo.
„Hlavná
vec že si pri pôrode omdlel.“ podpichla ho teta. Ujo len
prevrátil očami a my sme sa rozosmiali. Nasledovalo veľké rodinné
objatie, ktorého som sa musela zúčastniť.
„Zlatko,
máme pre teba s mamou darček.“ povedal ujo a z konferenčného
stolíka vzal škatuľku.
„Otvor
to, som zvedavá, čo na to povieš.“ tešila sa teta. Ida sa
pustila do rozbaľovania.
„Čože?
Nový telefón! Ale veď to je iPhone5 to je príliš drahé.“
„Pozri,
s tou starou vysielačkou sa nemôžeš ukazovať na verejnosti.“
povzbudzoval ju Tobias.
„Ten
starý mobil ešte vydrží. Najskôr treba zničiť ten.“ rázne
oznámila Ida.
„Nokiu
nezničíš.“ začal sa rehotať Toby.
„Ale
máme ešte jeden darček.“ povedala teta.
„Ingrid,
povedali sme predsa, že to jej dáme až neskôr.“ protestoval
ujo, ale bolo neskoro. Teta už podávala Ide ďalšiu, menšiu
škatuľku.
„Otvor
to.“ povzbudila Idu teta.
„Kľúče?
Kľúče od auta?! Čože?!“ radovala sa Ida.
„Auto
je pred domom.“ povedal Toby len tak, medzi rečou. Dobre vedel, že
Ida sa hneď rozuteká za svojim novým autíčkom.
„To
auto je super!“ tešila sa Ida, keď vybehla na ulicu. Ak by sa beh
na ihličkových opätkoch na sto metrov stal olympijskou
disciplínou, Ida by sa na olympiádu rozhodne kvalifikovala. Ale
tak, kto by sa netešil novému BMW? Jej rodičia sa museli riadne
buchnúť po vrecku. Aj keď, s ich mesačným príjmom nechápem,
prečo sa neodsťahujú na Havaj. A prečo má Ida mobil z doby
kamennej.
„Už
je dosť hodín, mali by ste vyraziť, aby ste to stihli.“ súril
nás ujo.
„Môžem
ísť autom?“ natešene sa spýtala Ida.
„Vodičský
už máš, tak prečo nie. A nie aby vás napadlo ísť späť
autom!“ začala teta.
„Mami?“
spýtala sa nechápavo Ida.
„Nemysli
si, že nevieme, aké to je mať sedemnásť. Keď som oslavoval ja,
dva dni mi trešťala hlava z toho množstva alkoholu, čo som
vypil.“ suverénne zahlásil ujo.
„Otec?!“
naraz vykríkli Ida s Tobiasom.
„No
čo? Aj my sme boli mladí. Ale to, že som ti toto povedal, nič
nemení na veci, že si máš dávať na seba pozor a už vôbec to
neznamená, že sa história musí opakovať.“
„Neboj
sa otec, stihla som sa presvedčiť o tom, že chlapi z našej rodiny
sú na trochu inej úrovni ako ženy.“ odpálkovala otca Ida.
„Môžem
sa zviesť s vami?“ spýtal sa Toby skôr, ako stihol ujo niečo
povedať.
„Sadaj,
ty...“ začala Ida.
„...Little
brother.“ dokončila som za ňu skôr, ako by stihla povedať
niečo nevhodné.
Nasadli
sme do auta a odišli v ústrety dnešnej noci.
******
Párty
sa konala v jednom z najlepších klubov v meste. Ida chcela
zozačiatku len malú súkromnú oslavu pre pár ľudí, ale ja aj
Toby sme ju presvedčili na tento veľký BOOM.
Obrovská
štvorcová budova osvetlená množstvom reflektorov bola ako
stvorená na oslavu sedemnástych narodenín. Avšak, zabookovať
takýto klub na oslavu si nemohol dovoliť hocikto. Ida je z bohatej
rodiny. Má sa ako princezná. Ale aj tak odmieta drahé darčeky a
všemožné elektronické vychytávky. Je skromná a nie je
namyslená. Vždy mi pomôže, ak to potrebujem. Lepšiu kamarátku
by si človek ani nemohol priať.
„Počkajte
tu.“ povedal Toby a vystúpil z auta.
„Som
zvedavá, čo si zasa vymyslí.“ znervóznela Ida. Ja som sa len
prizerala, ako ide za nejakým chalanom, ktorému som nevidela to
tváre, a niečo mu hovorí. Potom sa vybrali smerom k autu.
Zrazu
sa otvorili dvere a nejaká ruka mi ponúkala, aby som sa jej chytila
a vystúpila z auta.
„Prosím,
dámy.“ povedal Toby a otvoril dvere svojej sestre. Ten chalan zasa
mne. S Idou sme si vymenili spokojné pohľady. Vložila som svoju
ruku do dlane neznámeho a vystúpila z auta ako dáma.
Potom
sa nám konečne stretli pohľady. Mne sa podlomili kolená, keď som
ho zbadala. Hnedé vlasy a modré oči ma okamžite odrovnali.
Cítila
som na chrbte Idin pohľad. Ale kašľala som na to.
Pozerala
som sa neznámemu priamo do očí. Nechápem, že mi to došlo až
teraz! To je ten chalan zo sna! Nie, to nemôže byť pravda.
Trochu
som sa zľakla, keď som si na to spomenula. On si toho očividne
všimol.
„Si
v poriadku?“ spýtal sa nesmelo. „Ja som Daniel. Ty?“
„Ema.
Som Ema.“ koktavo som odpovedala.
„Máš
na dnešný večer partnera?“ Táto otázka ma, prinajmenšom,
zarazila.
„No,
pravdupovediac...“ už-už som sa z toho chcela vykrútiť, ale Ida
zasiahla. V tom najnevhodnejšom momente, ako vždy.
„...pravdupovediac,
nemá. Ale ak chceš, na dnes je tvoja.“ odpovedala mu Ida za mňa.
„Ida...“
precedila som pomedzi zuby.
„Ida
už má na dnes partnera.“ skočil mi do reči Toby. Oni to snáď
majú v rodine, že sa nahrnú tam, kde ich nikto momentálne
nepotrebuje.
„Super.“
potešil sa Daniel. „Tak, pôjdeme?“ spýtal sa a podal mi ruku,
ako pravý džentlmen. Ida stála za Danielom a posunkovou rečou mi
ukazovala, aby som šla. Má narodeniny, ja vyzerám ako šľapka a
Toby mi uloví sprievod na večer. Mám to ja ale šťastie.
Usmiala
som sa na Daniela a pozvanie som prijala.
Prešli
sme veľkými sklenými dverami do tmavej chodby. Nevideli sme ani na
krok. Priamo pred očami nám po chvíli začali blikať rôzne
neónové svetlá.
Zišli
sme zo schodov a vstúpili sme do priestrannej miestnosti o rozlohe
niekoľko desiatok štvorcových metrov. Priamo oproti nám, na
druhom konci veľkého priestoru, sa na vyvýšenom mieste týčil
veľký mixážny pult, za ktorým si DJ so slúchadlami na ušiach
naplno užíval hudbu, ktorú hral. Vedľa neho bolo pódium, na
ktorom boli rozložené bicie, gitary a hudobná aparatúra. Množstvo
ľudí pohybujúcich sa do rytmu sa očividne dobre bavilo.
Bol
tu ťažký vzduch, v ktorom sa spájali vône rôznych parfumov a
cigariet.
„Dáš
si niečo?“ zakričal mi Daniel do ucha.
„Hej.
Pinacoladu.“
„Hneď
som späť.“ povedal a uprel na mňa tie modré očiská, ktoré
pri svetle neónov žiarili ako röntgenový
snímok. Krajšie
a pútavejšie oči by ste na svete asi len ťažko hľadali.
Keď
som od neho konečne dokázala odtrhnúť pohľad, pobral sa k baru
po drinky. Toby šiel po chvíli za ním, a tak sa Ide naskytla
výborná príležitosť mi zasa dohovárať, aby som niekoho začala
baliť. Najskôr ma však odtiahla do V.I.P. boxu. Cestou tam sa po
mne obzerali asi všetci chlapi. Aj tí zadaní, bohužiaľ.
„Ema,
ja ťa v tomto smere nikdy nepochopím! Máš pred sebou nehorázne
krásneho chalana, ktorý je milý, bystrý a vtipný, a ty nepohneš
ani brvou, aby si ho zaujala. Vieš ty vôbec, čo by za takúto
možnosť dali druhé baby?!“ začala svoju kázeň.
„Myslím,
že sa nepotrebujem snažiť niekoho zaujať, pretože aj bez toho,
aby som otvorila ústa po mne všetci zazerajú. A vieš prečo?“
„Pouč
ma.“ povedala akože „ľahostajne“
a prekrížila si ruky na prsiach.
„Pretože
si každý myslí, že som dievča za peniaze.“ Ida nechápala.
„Že
som prostitútka.“ odpovedala som si. Asi som to však nepovedala
dosť nahlas, pretože Ida len naznačila posunkami, že nepočula.
„P-r-o-s-t-i-t-ú-t-k-a“
zarevala som jej do ucha vyhláskované slovo.
„Čo
vy máte s prostitútkami?!“ ozval sa prekvapený Daniel s drinkami
v rukách.
„Dan,
toto riešili celú cestu sem, a mne už z toho slova začne
prinajmenšom hrabať, ak ho za tento večer budem počuť ešte
desaťkrát.“ odvetil mu Toby, ktorý sa zjavil za ním.
Ja
som očervenela, ozelenela, zružovela a zasa očervenela. Mala som
sto chutí prepadnúť sa pod zem. Chudák Daniel tam stál ako keby
mu niekto dal facku a upieral na mňa nechápavý pohľad.
„Nerieš
to.“ vyriešil to dvomi slovami Toby a už si aj sadal vedľa
svojej sestry. Dan len položil na stôl drinky a vrhol na mňa
tajomný pohľad. Na perách mu zahral úsmev a on sa bez slova
pobral preč. Priznávam, zostala som trochu zarazená, ale nepýtala
som sa.
Na
Tobyho začala hádzať pohľady jedna baba, ktorá sedela blízko
nás. Blondínka, štíhla, pekná... ktorý by jej odolal? Pravda,
ani Toby nebol na zahodenie. Ida v mužskej verzii. Vlasy farby
ebenového dreva, orieškové oči a pekná, vysoká postava utvrdí
vždy človeka len v tom, že sa má ešte chvíľu pozerať.
Ida
na ňu zagánila tak škaredo, že si to tá baba nakoniec rozmyslela
a odtackala sa na vysokých opätkoch presne opačným smerom.
Prekvapivo, Toby to bral ako pokus o flirt, a tak sa pobral za
neznámou.
Keď
už sa nám stratili obaja z dohľadu, neodpustila som si Ide
nevytknúť jej konanie, a tak som ju pekne silno kopla do nohy.
„Au!
Čo ti je? Zbláznila si sa?“ vyštekla na mňa a z očí je
šľahali blesky.
„Ja
či som sa zbláznila? To by som sa mala pýtať ja teba a nie ty
mňa.“
„Nechápem,
na čo narážaš.“
„Kedy
ho konečne necháš, nech si robí čo chce? On sa ti tiež
nemontuje do života.“
„Počkaj,
akože hovoríš o Tobym?“
„A
o kom inom asi? Nemyslíš, že už je na čase, aby niesol
zodpovednosť za svoje činy?“ bránila som ho.
„Narážaš
na to dievča?“ Prikývla som. „Nebola by som taká hnusná, ak
by som chcela, aby môj brat už konečne bol muž a nie chlapec.“
„Stále
mi uniká pointa.“
„Vraví
sa, že tá baba bola skoro s každým fešákom. Ale nikdy nie viac
ako jednu noc. Ja len nechcem, aby to Tobymu zlomilo srdce.“
Ja
som sa len chytila rukami za hlavu, aby som s ňou nezačala trieskať
o stôl. „Máš ty vôbec niekedy nejaký normálny dôvod?“
„A
čo keby mala náhodou HIV? Nie, ďakujem. Toby je síce niekedy
horší ako komáre, ale nezobrala by som si na svedomie, že zomrel
kvôli mne.“
„Ty
fakt nie si normálna.“ rozosmiala som sa.
„Ja
sa len bojím.“
„Tak
už sa neboj. Poďme, o chvíľu tu bude deväť hodín.“
„Čo
je o deviatej?“
„Mám
pocit, že teraz sme si vymenili úlohy! To ja mám byť tá, ktorá
si nikdy nič nepamätá.“
„Myslím,
že na jeden večer ti neuškodí mať niečo na starosti.“
sarkasticky podotkla Ida. Elegantne, ako vždy.
Začala
som sa nervózne vrtieť.
„Čo
ťa mrle žerú?“
„Len
by ma zaujímalo, prečo už nerozdávajú masky.“
„Aké
masky?“
„Tebe
sa fakt muselo niečo stať. Maškarný ples. Ale len do polnoci.“
„No
do ...“ Našťastie túto časť už nebolo počuť, pretože
začala silno pípať nejaká siréna. Ten zvuk bol taký ohlušujúci,
že sme si všetci museli zapchať uši.
Siréna
stíchla a klubom sa začal šíriť šum. Na pódium sa postavil
nejaký chalan s maskou na tvári a klobúkom na hlave. Medzi hosťami
sa začali hmýriť ženy a muži v rovnošate a začali rozdávať
masky.
Za
tým típkom na pódiu bol patrný pohyb. Za bicími sedel bubeník,
dvaja gitaristi si upravovali svoje nástroje. Ale za nimi bolo niečo
…
Vytiahla
som z kabelky dve masky. Jednu čiernu pre mňa a zlatú pre Idu.
„Na,
zaviaž si to.“ podala som jej ju. Ja som sa so šnurovaním trochu
musela potrápiť, ale zvládla som to celkom dobre, pretože účes
zostal nepoškodený, a ani jeden vlas neutrpel ujmu na zdraví.
Svetlá
zhasli. V klube bola totálna tma. Uši pílili vystrašené hlasy.
Po
chvíli sa rozsvietili reflektory, ktoré mierili na pódium. Na ňom
stále stál ten chalan. Tentoraz bol k nám otočený chrbtom.
Všetci upriamovali svoje pohľady naňho a na ženu s krásnou
postavou, ktorá sa k nemu pomaly približovala. Mala krásne hnedé
vlasy a červené šaty ... Počkať! To je Ida! Ako sa mohla dopekla
dostať až …
Ida
sa k nemu pomaly priblížila. Položila mu jemne ruku na rameno a
potom ňou jemne kĺzala po jeho chrbáte až k druhému ramenu. Až
ho obišla, on ju schytil za ruku a pritiahol bližšie k sebe.
Svetlá
zasa začali blikať a za tými dvomi sa objavilo osem tanečníkov.
Štyria muži a štyri ženy. Z reproduktorov sa začala ozývať
pesnička od Christiny Aguilery, Your body. Tá pesnička má, podľa
mňa, vulgárny podtón. Ale k tejto situácii dokonale sedela.
Ida
sa so svojím partnerom začala hýbať v rytme hudby. Pomaly, potom
rýchlejšie. Každý z párov si najskôr tancoval to svoje. Na
refrén začali tí ôsmi tancovať rovnakú choreografiu a Ida sa
spolu s Ním k nim len málokedy pridali. Mala som pocit, že toho, s
kým tancovala, pozná už riadne dlho. Ale prečo o ňom neviem?
Davu
sa toto tanečné vystúpenie očividne páčilo. Ja som sa len s
úžasom prizerala. Viem, že Ida chodila do tanečnej školy. Tanec
bol jej vášňou, ale potom toho musela nechať, pretože si pri
páde ublížila a jej rodičia už jej nedovolili vrátiť sa. To sa
stalo vtedy, keď mala dvanásť.
Keď
doznel posledný tón pesničky, Ida skončila v náručí svojho
partnera v trochu erotickej póze. On ju jednou rukou držal za
chrbát a nakláňal k zemi, druhou rukou sa držal jej nohy, ktorú
mala Ida jemne pokrčenú a skoro vo výške jeho ramena. Ida sa
jednou rukou chytila jeho krku a druhú mala položenú na jeho
hrudi.
Klubom
sa začal ozývať hlasitý potlesk a výskot. Všetci boli týmto
nadšení, vrátane mňa.
„Dnešná
oslávenkyňa, Ida. Potlesk prosím!“ povedal chalan, s ktorým Ida
tancovala, do mikrofónu, ktorý bol doteraz postavený v stojane na
okraji pódia, aby sa mu pri tých kaskadérskych tanečných kúskoch
nič nestalo.
Budova
sa priam skoro otriasla v základoch pri ďalšom potlesku. Ida sa
zdvorilo poklonila obecenstvu, ktoré sa na ňu nevedelo vynadívať.
Pocítila
som na ramene čiusi ruku. Mykla som sa a prudko ustúpila ďalej od
chalana, ktorý stál vedľa mňa.
„Len
pokoj, to som ja.“ prihovoril sa mi známy hlas.
„Toby?“
„A
koho si čakala? Olivera?“ podpichol ma.
„O
kom to hovoríš?“
„Počkať,
ty nie si Ida?“
„Ja
som Ema. Ida práve vrtela zadkom tam.“ ukázala som na pódium.
Ale odtiaľ sa už všetci vyparili.
„Ups.“
„Kto
je Oliver?“ spýtala som sa náhle.
„No,
ja by som...“
„Ja
som Oliver.“ zamiešal sa nám do rozhovoru ten chalan, ktorý bol
pred minútou na pódiu a obchytkával Idu pri tanci.
„Ja
radšej pôjdem.“ snažil sa zmiznúť Toby.
„Ty
nikam nepôjdeš, milý-zlatý.“ povedala Ida, ktorá sa medzitým
zjavila za Oliverom.
„Ida,
myslím, že sa potrebujem s tebou o niečom porozprávať.“
povedala som jej.
„Fajn,
môžeš.“ usmiala sa na mňa a chytila sa s Oliverom za ruku.
Zízala som na nich ako koza na nové vráta. Chvíľku mi trvalo,
než som precitla.
„Medzi
štyrmi očami.“
„Môžeš
aj pred Oliverom. Nemáme pred sebou tajnosti.“
„Babské
záležitosti.“ precedila som pomedzi zuby.
„Pokojne
hovor.“ stále sa usmievala Ida.
„No,
ja myslím, že by ste si to radšej mali vysvetliť len vy dve. My
nemusíme byť svedkami rozhovoru o vašej perióde.“ ozval sa
Toby.
„Sklapni
Toby.“ zahriakla ho Ida.
„Poď
Toby, ideme k baru.“ povedal Oliver a už aj spoločne trielili
preč. Za toto má u mňa Oliver aj Toby veľké plus, pretože Ida
nestihla ani reagovať.
„Len
ja môžem mať takého tupého brata.“ kliala Ida.
„Normálne,
keby takéto niečo povedal, by som s tebou súhlasila, ale teraz sa
mi to celkom hodilo, takže ho musím pochváliť.“ zastala som sa
ho.
„Fajn.
Takže čo si to potrebovala?“ spýtala sa, akoby jej niekto
vygumoval krátkodobú pamäť.
„Sadneme
si?“
„Len
to si sa chcela spýtať? Prepáč, ale kvôli tomu si nemusela byť
taká nepríjemná.“
„Pozri,
ak chceš, aby som bola nepríjemná, tak stačí len povedať. Ešte
stále sa môžem za niečo naštvať.“ rázne som jej odvetila.
Ida sa zrejme zľakla, pretože sa naozaj šla usadiť do V.I.P.
boxu.
Veronika Dermíšková, tercia
