Som kameň v základoch starej veže

Rozmýšľal už niekto z vás nad tým, akú úlohu zohrávajú vo vašom živote ľudia z vášho okolia? Samozrejme, okrem toho, že vypĺňajú vaše nudné chvíľky. Uvedomil si niekto z vás, že všetci ľudia, ktorých v živote stretneme sú akýsi nenahraditeľní. Všetci títo ľudia do seba totiž zapadajú ako kamene v základoch starej veže. Dodávajú nášmu životu ten pravý rozmer a tvar, tú dokonalú fazónu. Každý jeden z nás je pre toho druhého kameňom, ktorý keď vypadne, veža je neúplná.
S každou zmenou, ktorá v mojom živote nastane si hovorím, že sa nebudem už na nikoho citovo viazať. No, pravdupovediac, nemám pevnú vôľu a nikdy tento záväzok nedodržím. A prečo by som aj mala? Človek je predsa od prírody tvor spoločenský. A tak sa priznám, že i keď som často na väčšinu ľudí zlá a protivná, i keď ich niekedy urazím, alebo sa nich nahnevám, alebo na nich pre niečo nakričím, tak ich mám v skutočnosti veľmi rada. I keď sa to ťažko priznáva, ale ani mne nevystačia len knihy a staré fotografie. Aj ja potrebujem priateľov, ktorí mi poradia a keď je treba aj vynadajú. Potrebujem mať okolo seba ľudí, ktorí mi ukážu ten správny smer, ktorí ma poučia, ktorí mi podajú pomocnú ruku, keď to najviac potrebujem.
Celkom dobre si neviem predstaviť, že by som nestretla moju bývalú učiteľku výtvarnej výchovy a nespoznala jej prostredníctvom čaro divadla a krásu umenia. Neviem si predstaviť, že by som nezašla s mojou nerozlučnou polovičkou Kristínkou (Čo tá reklama na peroxid?) na čaj „pod lampu“. Neviem si predstaviť, že by som nikdy nespoznala Denisa, ktorý i keď ma neustále vytáča s tým jeho pokojom a vyrovnanosťou aj tak by som toho „Mazlíčka“ nevymenila za nič na svete. Neviem si predstaviť deň bez toho, že by som nezašla za tetou Zuzkou a pánom školníkom, ktorý má vždy niečo na práci, na kus reči. Neviem si predstaviť piatok bez našej úžasnej skúšky, na ktorej sme sa ešte ani raz nezišli kompletne všetci. („...a ríkam vám, je to naposledy, chcu videt jak sa budete tvárit ked dojde aj s tým notesem!“) Neviem si predstaviť hodinu slovenského jazyka bez literárnej otázky, vždy aj deň vopred dokonale prichystanej. (...tie ďalšie štyri sú už len akože na okraj, také „bokovky“.) Neviem si predstaviť veľkú prestávku bez Emila, ktorý mi neustále vyhadzuje na oči, že som zo dňa na deň blonďavejšia.(...jednoducho mu nevysvetlíte, že ten peroxid, ktorý mám na hlave nemá nič spoločného s tým, čo je v nej!) Neviem si predstaviť utorok bez školskej knižnice a pani profesorky, po ktorej neustále žiadam knihy, ktoré v knižnici ani nemáme. Neviem si predstaviť, že by som nikdy nestretla Slivinku, ktorej netreba prispôsobovať úlohu hlúpej slúžky Sáry, ako povedal jeden nemenovaný pán profesor: „Veď, vy to ani hrať nemusíte!“(Slivi, já vždycky říkávám, že závist je zlá vlastnost!) Neviem si predstaviť, že by som nikdy nespoznala Kevina, s ktorým sa neustále hádame o to, kto vykynoží „ten plevel“ alebo odvezie jeden Epiteton na Pampeliškovú 12. (Pretože jak sa do hory ozýva, tak sa z nej aj volá!) Neviem si predstaviť, že by som nespoznala „svatého muže“, Inocenta, ktorý ma dovádza do zúrivosti s tým svojim srdečným smiechom, vždy keď niečo poviem. (Pretože v mojom prípade čo slovo, to perla, však Inco?) Neviem si predstaviť, že by som nikdy nespoznala Hotynu, ktorá by mala mať na ústa zbrojný pas a ktorá ma rozplakala vianočným darčekom. (...Jasně si vzpomínám, že jsem řekl milostivé slečně ma ucta! Milouši, jdeme!) Neviem si vôbec predstaviť, že by som nikdy nespoznala pána profesora, ktorý si určite myslí, že ho chcem svojim správaním prinútiť k predčasnému odchodu do dôchodku. ( Ale opak je pravdou, ako by povedala Agáta.) Alebo, že by som nikdy nenatrafila na Viktora a to jeho: „Klíd Saší, nebuď nervózná...“. (Kecka, bola som snáď niekedy nervózna?) Neviem si predstaviť že by som nestretla Lujzu a myslím, že ona si nevie predstaviť deň bez toho, že by som jej cez pol chodby kričala, ako obvykle: „Lujzika, máš to u mňa! Díkec!“.(Myslím, že keby som jej mala splatiť všetky tie „máš to u mňa“, tak by na to nestačilo ani celé dedičstvo po tetuške Júlii z Karlových Varov.) Jednoducho povedané, na všetkých som si tak strašne zvykla, že my asi budete chýbať, vy moje kamene. Ale to nemení nič na tom, že by som vás aj tak niekedy najradšej utopila v sprchovom kúte a poslala letecky niekam za oceán, najlepšie do Himalájí.

Alexandra Bolfová, 2.A

... a potom na mňa spadol balkón

Raz v pondelok, po nedeli, pred cesto do školy pchal som do tašky všetky nutné veci. Desiatu, pero, hŕbu zošitov a aby som mal aj nejaký ten telesný tréning, prihodil som i ťažkú učebnicu, o ktorej som však vedel, že ju v škole potrebovať nebudem. Do tašky som si dal ešte jednu vec - do klbka skrútený úbor na hodinu telesnej výchovy, ktorú si posledný rok pomerne vychutnávam, vzhľadom na to, že cvičíme maximálne traja.
Po prvej hodine, kde ma opätovne prekvapila schopnosť nemenovanej profesorky nevzdávať pokusy o zveľadenie našich vedomostí, som sa vyhladovaný pobral k bufetu. Ako je mojím zvykom, asi minútu som s pani bufetárkou polemizoval, či sú lepšie Kávenky, alebo Kakaové rezy. Kúpil som si párok v rožku a hybaj ho do šatne, kde som s plnými rukami hľadal topánky na telocvik. Našiel som ich a cestou von som prehodil pár slov s prváčkou, ktorá sa rozhodla bojkotovať hodinu angličtiny tak, že ju celú presedí v šatni. Dievča pravdepodobne chcelo inhalovať lahodné výpary desiatok párov topánok, ktoré sa v teplejších mesiacoch blížia k biologickým zbraniam.
Vyrazil som smerom k telocvični, no pristavil som sa pri nástenke na prízemí, z ktorej na mňa žmurkalo niekoľko farebných plagátov. Asi po polminúte som vyhodnotil, že uvedené informácie sú pre mňa úplne bezpredmetné a pokračoval som teda v mojom putovaní na koniec gymnaziálneho sveta. Po ceste som sa opätovne utvrdil v názore na katastrofálnu dopravnú situáciu, ktorá panuje na chodbách našej školy.
Než som dorazil k pánskym šatniam, spoločným sprchám a priechodu do telocvične v jednom musel som podbehnúť tablo istej triedy, ktoré ako Damoklov meč visí nad dverami. Prekvapuje ma, že po dobu môjho pobytu na gymnáziu ešte nespadlo, keď si spomeniem, čo všetko sme v týchto miestach porobili. Koniec koncov, istý môj spolužiak raz hlavou zhodil hasiaci prístroj a ten zasnežil celú miestnosť penou.
Keď som dorazil do šatne, prebiehal práve malý spor, do ktorého som sa musel zapojiť. Moji oslobodení spolužiaci totiž presadzovali teóriu, že ak má hendikepovaný motorista nárok na väčšie parkovacie miesto, môžu mať oni viac miest na lavičkách, kde pohodlne preležia hodinu. Našťastie sa však po niekoľký minútach presviedčania podvolili statusu quo, a zaujali svojich zaslúžených 20 centimetrov štvorcových.
Tesne pred začiatkom hodiny prišiel do šatne spolužiak Jozef, ktorého absenciu som si počas uplynutej hodiny nevšimol. Jožo nebol príliš zhovorčivý a podľa toho čo som vyrozumel z jeho vulgarizmami popretkávaných úsečných rečí a pomocou trochy dedukcie, som usúdil, že bol u zubára, ktorý na ňom vykonal bližšie nešpecifikovaný zákrok.
Začala hodina a po krátkej rozcvičke a klasifikácii niekoľkých pokusov o streľbu na kôš sme dostali povolenie hrať v telocvični volejbal. Hrali sme presne traja chlapci a päť dievčat, čo nestačilo na hru v súlade s pravidlami a preto sme hrali na improvizovane zmenšenom ihrisku. Jožo s napuchnutým lícom, do ktorého mu zubár vpichol anestetikum, zachmúrene sedel na lavičke a strážil asi päť mobilov, pričom sa neúspešne snažil odblokovať Ivanin. Tá si ho zablokoval na heslo, pretože trpela paranoidnou predstavou, že si všetci chceme prečítať jej super tajné smsky.
Koncom hodiny sa aktivita hráčov znížila asi na úroveň hybernujúcich medveďov. Pri jednej z mojich mnohých chvíľkových nepozorností, nemenovaná Anička odbila loptu takým spôsobom, že po dlhom lete dopadla presne na moju hlavu. Ja som samozrejme nič netušil, takže ma celá spomínaná situácia zaskočila. Ako náhle som usúdil, že nemám otras mozgu a moji spolužiaci sa ako tak otriasli z bruchotrhajúceho smiechu, sme pomaly vyšli z telocvične, kde nás so záujmom čakal zvyšok triedy. Keď ma zazreli, niekto zvolal: „Emil, že vraj na ťa spadol balkón.“ „Ale aký balkón?“ nechápavo som krútil hlavou. V tom Jožo zopakoval čo vravel: „hrali volejbal a v tom naňho spadol balkón.“ Po mohutnej salve smiechu sme prišli na to, že sa snaží povedať, že na mňa spadol balón, no kvôli umŕtveným ústam mu to nejde.
Odvtedy sa už mnoho ráz stalo, že pri volejbale na Joža pokrikujú zlomyseľné drevené dievčiny, aby si dal pozor na ten padajúci balkón.

Emil Šulc, oktáva

Som kameň v základoch starej veže

Rodina je skupina tvorená aspoň jedným rodičom a dieťaťom. Je malou sociálnou skupinou, tvorenou jednotlivcami spätými manželstvom, pokrvným príbuzenstvom alebo adopciou. Takto nám vysvetlia slovo rodina odborné knihy a pramene.
Myslím si, že pod pojmom rodina si každý hneď predstaví svoju vlastnú rodinu, s jej dobrými aj zlými stránkami. Nejestvuje dokonalá rodina. Kto hovorí, že áno, klame len sám seba. Vždy sa nájde niečo, kvôli čomu vznikajú medzi členmi rodiny nezhody. Či je to nedostatok peňazí, rodičia unavení z práce, neposlušné deti, zlé známky v škole, vždy príde niečo, čo vyvolá hádky, rozbroje a nepokoje. V dnešnej dobe je rodina ako taká rutina. Ľudia sa v určitom veku rozhodnú založiť si rodinu len preto, že sa to od nich očakáva. Človek by sa nemal nútiť do niečo čím si nie je istý, pretože nešťastné manželstvá sa najčastejšie končia rozvodom ale aj úplným rozpadom rodiny. Tolstoj raz povedal: ,,Všetky šťastné rodiny sú si navzájom podobné, každá nešťastná je nešťastná svojím spôsobom." Neodsudzujem rozvody, len si myslím, že svadba nemusí byť vždy jediným riešením. Nie je správne,
keď ľudia zostávajú vo zväzku manželskom bez toho, aby sa mali radi, rozumeli si, dokázali pochopiť potreby toho druhého a boli si oporou v ťažkých chvíľach. Je nezodpovedné si nerozmyslieť svoje činy predtým než ich vykonáme. Môže sa stať, že sa dostaneme do takej situácie, kedy nebudeme vedieť ako sa rozhodnúť. Vtedy je najlepšie pravidlo, dva razy meraj a raz strihaj. Naše zlé rozhodnutia nezasiahnu len nás ale aj iných, napríklad deti. Ľudia si niekedy neuvedomujú, aké môžu byť deti citlivé a vnímavé. Naše skutky ich môžu zasiahnuť a poznačiť či už si to uvedomíme, či nie. Človek sa rodí nehotový, jeho jedinečné možnosti a schopnosti sa rozvíjajú vo vzťahu s inými ľuďmi. U detí sú
to najčastejšie rodičia a kamaráti v škole. Aj deti sú súčasťou rodiny. Sú jedným z dielov skladačky. Preto by sme nemali zabúdať a snažiť sa nie len ich počúvať ale aj pochopiť. Každá rodina sa skladá z viacerých členov. Každý je iný, každý je originálny. Človek má svoje dobré aj zlé stránky, preto sa snažme rešpektovať ich a riešme problémy s chladnou hlavou a uvidíte, že sa nám spolu bude žiť ľahšie.

Kristína Ambrúzová, 2.A

Koláž (2.C)

Má to význam?

Túto otázku si často kladieme, keď sa pozastavíme nad tým čo robíme a nevieme či máme pokračovať. Či to, čo robíme, má nejaký význam. Keď stojíme na našej životnej ceste pred ťažkou skúškou, pýtame sa, či má význam. Táto otázka je v ľudskom svete široko rozšírená a je spojená s rôznymi súvislosťami. Je však veľmi dôležité na túto otázku správne odpovedať, pretože často krát ide o životne dôležité rozhodnutia. Na otázku „Má to význam?“ je náročné odpovedať. Táto otázka sa môže týkať vecí, u ktorých je správne odpovedať nie, ale aj vecí, u ktorých je správne odpovedať áno. Ja by som sa chcel predovšetkým zamerať na snahy o životné ciele, sny, lásky a podobne.
Myslím si, že veľmi veľa ľudí si kladie túto otázku v rôznych smeroch. Následne si záporne odpovedia a rozhodnú sa ukončiť svoju snahu, prestať s danou činnosťou a vzdať sa. Podľa môjho názoru toto nie je najlepší prístup. Samozrejme, že všetko závisí od konkrétneho prípadu, no moja mienka je, že všetko má svoj význam.
Každá snaha o niečo má význam. Nemali by sme sa vopred vzdávať, pretože tým nielen robíme zo seba slabochov, ale vždy tu je istá šanca, ktorá sa môže uskutočniť. Nie je dôležité o čo ide, ale keď chceme niečo dosiahnuť, musíme bojovať. Nič nedostaneme zadarmo, a keď pred nami stoja prekážky a zábrany treba ich preskočiť, lebo inak spadneme. Vzdať sa niečoho, resp. povedať si, že to o čo sa snažíme nemá význam, je zbabelosť. Keď sa budeme stále vzdávať, nikdy neokúsime chuť víťazstva z dosiahnutia nášho sna.
Mnoho ľudí si možno povie, že ľahšie je hovoriť ako robiť. Čiastočne majú pravdu. Môžeme sa tu vzájomne presviedčať o tom, že všetko má význam, ale v skutočnosti je naozaj náročné nevzdať sa. Veľa okolitých činiteľov a vplyvov na nás pôsobí, čo u nás spôsobuje nevôľu bojovať o svoje túžby a sny. Napriek tomu si myslím, že je potrebné, aby sme sa „izolovali“ od prostredia a s chladnou hlavou sa rozhodli, čo spravíme.
Každá jedna vec, okolnosť či udalosť majú svoj význam. Možno v niektorých prípadoch nerozumieme významu, ale všetko je tak ako má byť. Možno sa nám to nepáči, ale žiaľ sme príliš slabí na to, aby sem s tým niečo spravili. Podľa môjho názoru by sme si mali uvedomiť to, že kapitulovanie nám zaručene zisk neprinesie. Ak však budeme pokračovať v snahe o dosiahnutie svojich snov a túžob, nemáme síce zaručený zisk, ale možnosť tu je. Nevzdávajme sa tak a bojujme, lebo to má význam.

Ondrej Smugala, otáva