Jazyk náš materinský...

 Veľa ľudí túto skutočnosť berie za samozrejmosť, ale jazyk, ako komunikačný prostriedok, je veľmi významná časť nie len nášho dlhodobého vývinu, ale aj nášho každodenného života. Stretáme sa s ním každý deň, celý život. Jazykom dokážeme premietnuť myšlienky, odovzdať informácie a zdieľať emócie. Ale čo tak naše emócie voči jazyku? Na túto tému vypracovali texty dve študentky nášho gymnázia a rozhodli sa s nami o ne podeliť. 

   Klára Čelustková a Slavena Silvia Radó na tému “Prečo mám rád slovenčinu?“

           "Otázka, ktorú by sme si rozhodne nemali položiť po pravopisom cvičení či vyčerpávajúcom diktáte. Pozrime sa však na to z inej strany. Slovenčina nie je len o učení sa vybraných slov, skloňovaní alebo iných pravidlách tohto zložitého jazyka. Slovenčina je niečo, čo nás Slovákov všetkých spája. Aj vďaka nej dnes nie sme súčasťou Česka, Rakúska či Maďarska, ale môžeme s hrdosťou prehlásiť, že žijeme na Slovensku. Avšak mnohí z nás sa s touto myšlienkou nestotožňujú. Jazykovedci v minulosti strávili celý svoj život bojom za kodifikáciu slovenčiny preto, aby dokázali, že s nami Slovákmi treba počítať. Dávali všetkým na známosť, že odmietame byť len otrokmi iných národov, nechceme sa im prispôsobovať a meniť naše zvyky podľa ich chuti. Aj vďaka slovenčine máme dnes slobodu pri vytváraní vlastnej kultúry.

            Slovenčina, môj materinský jazyk, to nie sú pre mňa len jednotlivé slová a vety. Je to jazyk, ktorým môžem cítiť lásku i smútok, počuť šťastie i sklamanie a vidieť svet naokolo so všetkým tým krásnym, čo nám ponúka."

         "Slovenčina je mojím materinským jazykom. Spomedzi všetkých jazykov je tu so mnou zatiaľ najdlhšie a poznám ju najlepšie. Moje prvé slová, písmenká a vety boli práve v tomto jazyku. Čo je však najdôležitejšie, že práve v nej viem najlepšie vyjadriť svoje myšlienky a pocity. Aj napriek svojim neľahkým gramatickým pravidlám, s ktorými sa častokrát trápia aj rodení Slováci, je na posluch naozaj krásna.
         Má mnoho odtieňov a podôb. V mojom rodnom meste je občas problém počuť inú ako jej „záhorácku“ podobu a napríklad u babky na východnom Slovensku zasa tú „zemplínsku“. Je naozaj zaujímavé, aká rozmanitosť nej samotnej sa vytvorila naprieč Slovenskom. Vždy tu však zostane istá spojitosť medzi týmito podobami a tou je spisovná slovenčina. Práve túto jej formu mám najradšej. Je to presne ten jazyk, ktorým sa rozprávam s rodinnými príslušníkmi zo všetkých kútov Slovenska, keď sa spolu stretneme. Je to presne ten jazyk, ktorým sa učím nové poznatky pre svoju budúcnosť. A je to presne ten jazyk, ktorým premýšľam.
       Slovenčina je mojím materinským jazykom a táto skutočnosť sa nikdy nezmení. Aj keď možno nezostanem žiť na Slovensku, slovenčina bude vždy tým jazykom, s ktorým sa najlepšie porozprávam s rodinou a prečítam si knihu s tým skutočným čitateľským zážitkom."

1

Obzrela som sa: naučila som sa nenarúšať prach

nechať žiť a už ostáva iba posledné.

Jednoduchá rovnováha významu-

položiť sa na mäkkú podložku a

dovoliť chladu rásť.

Umenie žitia, vžití, v žití

ticho ostáva pozabudnuté: vždy sa dá niečo zlepšiť.

Iba štekot psa, iba útroby prázdnoty

iba to všetko, čo ostalo na okraji

z(a)hodené – padá.

Listy spomienkam na budúcnosť.

Žijem v dobe, kedy sú ľudia toxickí. Naozaj toxickí.

Zamilovaní sa bozkávajú cez kusy látok. Pokiaľ vôbec. (klamstvá) Nikto sa nikoho nedotýka, všetci sa vyhýbajú. Skrývajú úsmevy za kusy látok. A teraz sa nemôžu skryť oni. Teraz plynie na povrch ich vnútro. To čo v sebe skrývajú. Čiže v skutočnosti sa týmto ľudia odhaľujú viac ako sú zahalení. A nikto to nerieši. Všetko čo sa rieši sú cestoviny v obchodoch a prázdne regále s múkou.

Žijem v dobe, kedy sú ľudia toxickí.

Všetci sa skrývajú, majú strach. Z ľudí. Aké nečakané. Vyhýbajú sa realite (pretože musia) . Musia? Naozaj?

Chránia sa. Chránia sa jeden pred druhým a všetci pred všetkými a každý je zrazu milý a štedrý. Len vnútri sú všetci toxickí a mnoho z nich ani len o tom nevie. A keby už ho aj mal, zatají ho. Kto by niečo také netajil.

Žijem v dobe, kedy sú ľudia toxickí.

Žijem dnes. A dnes v skutočnosti nebolo iné ako včera. Ako predvčerom. Nebolo to iné nikdy pretože všetci stále žijú dnes a to čo ich robí toxickými tu bolo vždy. Všakže?

Toľko môjho vyjadrenia ku koronavírusu.

(A doteraz si nemal pocit, že o ňom píšem.)

(Však?)

Terézia Tomšová, Sexta

Máme problém

Houston, Texas

   

    Veľmi rád počúvam rádio. Je to jedna z vecí, ktoré ale ostatným nehovorím – asi by ma považovali za hlupáka. Viete, všetci majú oveľa viac a lepších spôsobov ako sa zabaviť, ale pre mňa bude vysedávanie u rádia vždy ten najlepší spôsob ako tráviť voľný čas. Okrem hudby, ktorá je samozrejmosťou, si rád počúvnem aj rozhlasové hry, jazykové okienka, minútu pre orchester alebo aj len rapotanie moderátorov. Všetci sa ma pýtajú: „Prečo? Čo je na tom také zaujímavé?“ A moja odpoveď býva zväčša: „Nič. Absolútne nič.“ Za tým bežne nasleduje ďalšia štipľavá otázka štýlu: „Prečo u toho teda presedíš deň aj noc? Sám tvrdíš, že tam nehrajú nič zaujímavé tak teda, čo ťa na tom tak baví?“

„Presne to.“

    Ak mám pravdu povedať, hudba je fajn. Áno, rozhlasové hry ma na pár hodín zabavia, ale úprimne? Nič, čo hrajú pred ôsmou večer ma nezaujíma tak ako to, čo sa deje potom. Celý deň počúvam jednu a tú istú stanicu s klasickou hudbou. Okolo šiestej si na dve hodinky prepnem rádio na frekvenciu 28.5 FM a vypočujem si jednu-dve hry. No presne o ôsmej preladím na ďalšiu frekvenciu. 12.75 FM. Je to takmer úplne posledná možná frekvencia na mojom rádiu, ale taktiež aj tá najlepšia. Na tejto frekvencii strávim aj niekoľko hodín. Dokázal by som ju počúvať donekonečna. Jediným problémom je, že vysiela iba do šiestej ráno. A čo sa deje na tejto fantastickej stanici?

Nič. Absolútne nič.

32.15.240.36528

Šum. To je to, čo sa ozýva väčšinou. Nevadí. Budem dúfať.

45.15.240.36528

Dnes som zachytil hudbu. Bola krásna. Nikdy som nič také nepočul. Boli to zvláštne zvuky niečoho ako nástrojov. Plechové dunenie, a ťahanie strún.

90.15.240.36528

Po pár dňoch mlčanie som niečo konečne zachytil. Pomedzi statické bzučanie rádiových vĺn preniklo niečo, čo ma prinútilo vstať z postele a ísť si prisadnúť bližšie. Dokonca som aj pridal hlasitosť aby som mohol lepšie vyrozumieť, čo sa mi snaží povedať. Boli to nezrozumiteľné bľaboty. Ale potajomky som dúfal, že to nie je iba náhodná hatlanina. Po určitom čase som v tom začínal nachádzať systém. Začal som si zapisovať čo približne som počul, no zatiaľ to znelo...dosť zvláštne, ak mám pravdu povedať. Počúval som ešte zopár hodín, no potom to prestalo. Z celého vysielania som zachytil iba zopár riadkov.

15.2.263.36528

   Podarilo sa mi zaznamenať ešte pár vysielaní, ale nič som z nich nemal. Zapísal som si iba jedno, podľa mňa posledné. Viete, robil som to už niekoľko lunov, termín školy sa blížil a ja si rádio na internát vziať nemôžem. Takže na teraz je pátranie po záhadných vysielaniach ukončené.

25.15.302.36528

Našiel som tento zápisník pár yekov späť. Úplne som na neho zabudol. Pred pár hinstami som sa vrátil domov a prehraboval som sa starými vecami, keď som natrafil na tento zvláštne povedomý zošit a moje staré malé rádio. Našiel som aj ten papier so záznamami. Nie je toho veľa, asi len dve vety. Táto záľuba z mojej mladosti bola naozaj pozoruhodná. Začalo ma to znova zaujímať a chcel som vedieť viac.

Rozhodol som sa, že zájdem za jediným človekom, ktorý by mi dokázal pomôcť, a nemať ma pri tom za absolútneho šialenca. Naša suseda, ktorá bývala o dve poschodia nižšie, sa celý život zaoberala štúdiom civilizácií mimo našu sústavu a dokonca aj galaxiu. Bola trochu zvláštna a mama o nej vždy hovorila, že jej tak trochu „haraší“. Nikto lepší na túto úlohu neexistoval. Jedno popoludnie som sa za ňou zastavil a prekvapilo ma, že mi takmer hneď vedela pomôcť. Ako som sa neskôr dozvedel, sama sa určitú dobu zaoberala touto zvláštnou stanicou. Bola rada, že som si zapísal tie vety, aj keď iba dve, pretože ona nemala žiadnu, a tak mi bola veľmi vďačná.

27.15.302.36528

   Včera som sa s ňou opäť stretol. Mala pre mňa vraj zaujímavé informácie, ktoré ma nadchnú. Tieto informácie ma ale, priznám sa, trochu vydesili.

   Povedala mi veľa vecí. Medzi inými to, že správy prichádzali z malej planéty v sústave Mliečnej dráhy v blízkosti hviezdy Proxima Centauri. Že vraj na nej žili „humanoidi“, čo neviem, čo znamená. Žili tam pomerne krátko, ani jeden yun. Nič moc zaujímavé na nich nebolo. Obyčajná civilizácia obyčajných malých stvorení.

    Dokázala aj preložiť tie dve vety. Prvá znela veľmi dobre. „Malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.“ Neviem, čo je „človek“ alebo „ľudstvo“. Budem hádať, že sa tak oni sami nazvali. Nikdy som sa totiž neučil o žiadnych „človekoch“ či „ľudstvách“. Ale táto veta znela ako nádej. Cítil som z nej úspech, ktorý dosiahli, nech už to bolo čokoľvek. Druhá správa už ale nebola taká nádejná. Nebola kompletná, ale aj tak to stačilo. Bolo to len päť slov:

 „Naša....planéta...poslední ľudia....zbohom.“

- Pavlína Barbaričová