Jazyk náš materinský...

 Veľa ľudí túto skutočnosť berie za samozrejmosť, ale jazyk, ako komunikačný prostriedok, je veľmi významná časť nie len nášho dlhodobého vývinu, ale aj nášho každodenného života. Stretáme sa s ním každý deň, celý život. Jazykom dokážeme premietnuť myšlienky, odovzdať informácie a zdieľať emócie. Ale čo tak naše emócie voči jazyku? Na túto tému vypracovali texty dve študentky nášho gymnázia a rozhodli sa s nami o ne podeliť. 

   Klára Čelustková a Slavena Silvia Radó na tému “Prečo mám rád slovenčinu?“

           "Otázka, ktorú by sme si rozhodne nemali položiť po pravopisom cvičení či vyčerpávajúcom diktáte. Pozrime sa však na to z inej strany. Slovenčina nie je len o učení sa vybraných slov, skloňovaní alebo iných pravidlách tohto zložitého jazyka. Slovenčina je niečo, čo nás Slovákov všetkých spája. Aj vďaka nej dnes nie sme súčasťou Česka, Rakúska či Maďarska, ale môžeme s hrdosťou prehlásiť, že žijeme na Slovensku. Avšak mnohí z nás sa s touto myšlienkou nestotožňujú. Jazykovedci v minulosti strávili celý svoj život bojom za kodifikáciu slovenčiny preto, aby dokázali, že s nami Slovákmi treba počítať. Dávali všetkým na známosť, že odmietame byť len otrokmi iných národov, nechceme sa im prispôsobovať a meniť naše zvyky podľa ich chuti. Aj vďaka slovenčine máme dnes slobodu pri vytváraní vlastnej kultúry.

            Slovenčina, môj materinský jazyk, to nie sú pre mňa len jednotlivé slová a vety. Je to jazyk, ktorým môžem cítiť lásku i smútok, počuť šťastie i sklamanie a vidieť svet naokolo so všetkým tým krásnym, čo nám ponúka."

         "Slovenčina je mojím materinským jazykom. Spomedzi všetkých jazykov je tu so mnou zatiaľ najdlhšie a poznám ju najlepšie. Moje prvé slová, písmenká a vety boli práve v tomto jazyku. Čo je však najdôležitejšie, že práve v nej viem najlepšie vyjadriť svoje myšlienky a pocity. Aj napriek svojim neľahkým gramatickým pravidlám, s ktorými sa častokrát trápia aj rodení Slováci, je na posluch naozaj krásna.
         Má mnoho odtieňov a podôb. V mojom rodnom meste je občas problém počuť inú ako jej „záhorácku“ podobu a napríklad u babky na východnom Slovensku zasa tú „zemplínsku“. Je naozaj zaujímavé, aká rozmanitosť nej samotnej sa vytvorila naprieč Slovenskom. Vždy tu však zostane istá spojitosť medzi týmito podobami a tou je spisovná slovenčina. Práve túto jej formu mám najradšej. Je to presne ten jazyk, ktorým sa rozprávam s rodinnými príslušníkmi zo všetkých kútov Slovenska, keď sa spolu stretneme. Je to presne ten jazyk, ktorým sa učím nové poznatky pre svoju budúcnosť. A je to presne ten jazyk, ktorým premýšľam.
       Slovenčina je mojím materinským jazykom a táto skutočnosť sa nikdy nezmení. Aj keď možno nezostanem žiť na Slovensku, slovenčina bude vždy tým jazykom, s ktorým sa najlepšie porozprávam s rodinou a prečítam si knihu s tým skutočným čitateľským zážitkom."