Žijem v dobe, kedy sú ľudia toxickí. Naozaj toxickí.
Zamilovaní sa bozkávajú cez kusy látok. Pokiaľ vôbec.
(klamstvá) Nikto sa nikoho nedotýka, všetci sa vyhýbajú. Skrývajú úsmevy za
kusy látok. A teraz sa nemôžu skryť oni. Teraz plynie na povrch ich vnútro. To
čo v sebe skrývajú. Čiže v skutočnosti sa týmto ľudia odhaľujú viac ako sú
zahalení. A nikto to nerieši. Všetko čo sa rieši sú cestoviny v obchodoch a
prázdne regále s múkou.
Žijem v dobe, kedy sú ľudia toxickí.
Všetci sa skrývajú, majú strach. Z ľudí. Aké nečakané.
Vyhýbajú sa realite (pretože musia) . Musia? Naozaj?
Chránia sa. Chránia sa jeden pred druhým a všetci pred
všetkými a každý je zrazu milý a štedrý. Len vnútri sú všetci toxickí a mnoho z
nich ani len o tom nevie. A keby už ho aj mal, zatají ho. Kto by niečo také
netajil.
Žijem v dobe, kedy sú ľudia toxickí.
Žijem dnes. A dnes v skutočnosti nebolo iné ako včera. Ako
predvčerom. Nebolo to iné nikdy pretože všetci stále žijú dnes a to čo ich robí
toxickými tu bolo vždy. Všakže?
Toľko môjho vyjadrenia ku koronavírusu.
(A doteraz si nemal pocit, že o ňom píšem.)
(Však?)
Terézia Tomšová, Sexta
Terézia Tomšová, Sexta
