nedeľa 18. decembra 2011

Dopis (chandra)

Milovaná Jano! Za týden jsou Vánoce. Já ale domů nepřijedu. Nechci porušit slib, který jsem Ti dal. Nebylo by to správné, už kvůli ní ne. Včera napadl první sníh. Je to tu jako v pohádce, v takové, kde většinou všecko končí šťastně. Určitě by se Ti tu líbilo. Máš přece tak ráda sníh. Je tak křehký a vznešený. Chladný a zranitelný. Přesně jako Ty, Jano.
Blíží se svátky míru a klidu. Chtěl bych už konečně nelézt onen blažený klid! Hledám, ale nenalézám ničeho. Bloudím a utápím se v tom citu, který už nenazývám láskou, nýbrž trýzní, která ne a ne pominout. Chtěl bych zahnat všechny ty vzpomínky na Tebe, na domov a na všechny a začat nějak od začátku, moc bych chtěl. Snad nějaká vyšší moc tomu tak chce, abych se i nadále týral touhou po tom znovu Tě spatřit. Ale dal jsem Ti své slovo a to také dodržím. Chybíš mi. Neskutečně.
Čím dál častěji se utápím v minulosti. Je to zvláštní jak v určitém věku svého života dospěje člověk do onoho podivného stádia, kdy se začíná otáčet, pozastavovat nad tím, co bylo a neustále se vracet na místa, kde v minulosti, možná blízké a možná až příliš daleké, chodíval. Jako kdyby se bál, že to všecko zapomene a proto si to chce zapamatovat co možná nejvěrněji. Je to snad strach, co ho žene tam, kde býval tak svoboden a mlád. Strach z toho, že je to možná naposled? Víš, Jano, já mám strach. Hrozný strach, tak veliký a děsivý, že to ani nevím popsat. Bojím se, že umřu. Bojím se, že večer zavřu oči a ráno nebude už nic. Jen bílé prázdno. A Ty nikde. Bojím se, že se život vytratí, odejde, ztratí se jako stín. Zmizí.
Život. Jedno slovo, tak prosté a nevinné. Život, nejdražší Jano, ten mi vzal všecko. Naco je mi dobré jméno, naco všechny ty tituly a společenské postavení, když nemohu žít? Den co den přemýšlím nad tím, jaký jsem žil svůj dosavadní život. Špatně jsem žil, Jano. Žil jsem v mylné představě lepšího světa. Žil jsem v hrozné lži. Očekával jsem od života mnohem více než-li mi mohl dát. Žil jsem vůbec? Dá se dlouhá cesta, kterou jsem musel přejít nazvat životem v pravém slova smyslu? Neznám odpověď. Vím jen, že jakousi náhodou, možná nesmyslným řízením osudu jsem se zařadil do společnosti, která mně pohltila a stáhla až na samé dno. Všichni mladí lidé vcházejí do života čistí a každý z nich si nese tu svou ideu, jakýsi životní sen, či poslání, když to tak možno nazvat. Každý z těchto mladých lidí se pak usiluje o to, aby se tento jeho sen stal skutečností, aby naplnil očekávání, které do něj vložila matka, otec, nebo učitel. Snaží se splnit si svůj sen. A když se jim to po letech snažení a odříkání, po letech neúprosné a úmorné dřiny podaří, když se po letech ohlédnou a zpětně si promítají ten svůj život plný radostí, ale i starostí a vidí, že za nimi zůstal kus práce, že zanechali byť sebemenší odkaz svým dětem, že žili svůj sen, pak teprve si mohou říci, že žili celý život plnohodnotně. Já jsem ale žil sen někoho jiného. Celý život ve lži, namýšlel jsem si, že dělám něco, co má smysl a opodstatnění, zatím co ona na mně jenom z výšky milosrdně hleděla s němou výčitkou v očích. Věřil jsem něčemu, co není, co neexistuje, co nemůže existovat. Marně jsem čekal. Nedočkal jsem se. Snad proto, že jsem si život představoval úplně jinak, snad proto, že jsem od něho čekal něco víc. Představoval jsem si to snáž, nebo až příliš jednoduše. Možná proto mně srazil až na kolena. Jenže cožpak může život člověka trestat za to, že chtěl být šťasten? Je to sobecké, já vím. Teď už to vím. Ale já nechtěl nic, než jen malý kousek štěstí.
A teď když jsem si myslil, že snad už nikdy nenajdu to štěstí, tak mi život poslal do cesty Tebe, Jano. A zase je v tom ta jeho vypočítavost a zákeřnost. Takový je tedy, Jano, ten život, kterého jsi se tak dychtivě zastávala. Takový je život, kterého jsi se držela zuby-nehty a který jsi tak ostře hájila při našich odpoledních rozpravách. Tedy ještě pořád tvrdíš, že je tak neskutečně krásný? Ještě pořád si myslíš, že je vždy jenom spravedlivý? Myslíš si, že nechává trpět jenom hříšníky? Říkal jsem Ti, že přijde čas, kdy Ty sama okusíš jeho hořkost. Jenže nejvíce ze všeho mně mrzí skutečnost, že příčinou toho jsem právě já. Odpusť mi to, prosím. Vždyť nechtěl jsem nic. Jen Tebe, ten malý kousek štěstí. Miluji Tě, Jano.

Jan Čajka

pondelok 12. decembra 2011

Jeseň podľa Vivaldiho

Krok.
Len jeden ti
chý.
A bozky.
Dlhé a nekonečné ako dnešok.
Ako jeseň.
Ako deň, kedy začal koniec
A skončil sa začiatok.
Ako ticho, ktoré spája dve duše,
dve prázdne misky.
Biele a tak krásne chladné.
Ako vrana.
Nie temné, len skutočné a slobodné.
Ako slnko nad hlavami,
ktoré ako vo sne blúdia životom.
Hľadajú smer, správnu cestu.
Možno pravdu by rady.

Krok.
Len jeden bezvýznamný.
A pohľad.
Dlhý a nekonečný ako dnešok.
Ako jeseň.
Z predstáv Vivaldiho?
Ani omylom.
Smutný a prázdny.

Kde až končí ľudská hlúposť?
Na dne mora? V korunách stromov?
Skrýva sa.
Tam, kde ju nemožno vidieť.
Alebo skôr, kde je vidieť nechcená.
Ako listy, po ktorých sa šliape.
Ako dve spálené vretená.
Tam je, tam ju hľadať treba.
Nechceš?
Tvoja strata mojim ziskom sa stane.
Keď už je raz koniec nás dvoch, teba,
nebudem viac nožom ryť v starej rane.
Asi to tak malo byť, tak mi treba.

D. Barbaričová 2.A

nedeľa 11. decembra 2011

2222

"Ach Grace... už zase tie tvoje sny. Neviem prečo ma nimi neustále zaťažuješ. Choď radšej niečo upratať."
Toto počúvala Grace skoro každý deň, keď prišla zo školy a chcela sa pochváliť mame, aký krásny sen sa jej v noci opäť prisnil.
Žila si svoj život , no často myslela na to , čo by sa bolo stalo keby...keby bolo všetko podľa jej predstáv.
Jej mama bola alkoholička a otec sa choval tak , akoby bola len vzduchom a občas slúžkou v ich dome. Mala 17 rokov.
Chodievala von so svojimi priateľmi , ktorých mala veľa. Každému sa javila ako skromné , milé , vyrovnané a šťastné dievča.
V škole sa jej tiež veľmi darilo. Mala samé jednotky a bola na seba hrdá. Nie preto, že by bola pyšná , ale preto, že na to aký má život , dokázala sa dobre učiť
a vedela hocičo. O svojich problémoch hovorila len svojim najlepším priateľom a to boli Emilly a Oliver. Tí dvaja ju obdivovali za to, ako to všetko zvláda.
Lenže Grace už poznala aj aké to je byť na dne. Bolo jej veľmi ľúto akých má rodičov. Vždy si priala aby bolo všetko inak.
Aby už nikdy necítila trápenie na svojom srdci. Aby bol svet krajší a veselší. Raz večer si Grace išla skoro ľahnúť. Bola polnoc a ona ešte nespala.
Vyšla z postele a podišla k oknu. "Už viem prečo nemôžem spať", povedala. Bol totiž spln. Niektorým ľuďom prekáža keď je spln pretože má na nich zlé účinky.
Ale Grace spln milovala. Vždy sa na Mesiac veľmi rada pozerala. Zo svojho domu videla na more. A zrazu si povedala "čo keď nachvíľu odídem? Aj tak si toho nik nevšimne".
Prehodila si župan okolo pliec a odišla. Keď prišla k moru , obdivovala ho. Predstavovala si , aké by to bolo byť napríklad rybou a plávať si sem a tam.
V tom...Grace niečo pohltilo a ona stratila vedomie. Videla zatvorené dubové dvere. Kľučka bola už zhrdzavená a jej koniec klesal ku kobercu , akoby ťahaný zemskou príťažlivosťou.
Zrazu sa dvere otvorili. Za nimi sa nachádzala malá izba. Bola to Graceina izba. Myslela si , že sa už vrátila domov. Ale nevrátila sa! Uvidela aj druhé dvere , ktoré v jej izbe nikdy
neboli. Boli biele a popukané. Dvere sa otvorili. Na svojom tele pocítila ľahký vánok a začula šum mora. Prešla cez dvere a zatvorili sa. Ocitla sa na pláži.
Tam uvidela Emilly a Olivera. "O tvojom živote vieme toho veľa" , povedala Emilly. "Vieme , aký ho máš ťažký", dodal Oliver.
"Pozri sa okolo seba , ako je tu nádherne". Nevedela kde je, ale v spoločnosti svojich priateľov sa cítila bezpečne.
"Pozri sa, čo máš v rukách", povedal Oliver. Grace vo svojich rukách držala motýľa. Sama nevedela ako sa do jej rúk dostal. Motýľ mal na každom krídle zvláštny obrazec, ktorý pripomínal číslo 2.
Povedala "štyri dvojky?" , čo to znamená?" Spýtala sa najprv samej seba a keď jej nič nenapadlo , spýtala sa Emilly a Olivera. "Vysvetlím ti to", povedala Emilly.
"Motýľ je symbolom a znakom šťastia. A štyri dvojky ? , štyri je to ako štvorlístok a ten prináša šťastie. A dvojka ? veď tvoje obľúbené číslo je dva. Všetko to znamená šťastie.
Pozri , kašli na to ako sa k tebe správajú rodičia a kráčaj životom po svojom. V škole máš samé jednotky a máš priateľov , na ktorých sa môžeš vždy spoľahnúť".
Všetci traja sa navzájom objali. Grace zatvorila oči a zacítila , že ju na srdci nič netrápi. A keď znovu otvorila oči , stála pri mori. Pousmiala sa a utekala domov.
Keď prišla domov , pozrela na hodiny a stále bola polnoc.

Michaela Bölcsová 2.A

sobota 10. decembra 2011

Konečne článok o imatrikuláciach :)


Máme tu december, koniec prvého polroka sa nám úspešne blíži, tak by asi aj bolo na čase pripomenúť si, ako začal.
5.septembra prvý krát vkročili na pôdu našej školy ako oficiálni študenti. Ale zatiaľ to mali len na papieri. Správne, reč je o prvákoch. Mali mesiac na to, aby sa „udomácnili“ a skúsili spraviť dobrý dojem na maturantov. Nie všetkým sa to však podarilo... 30. septembra im to spočítali.
Po úspešnom opečiatkovaní v uličke a následnom pochode mestom ich zaviedli na školský dvor, kde sa ich v štýle pomády pokúsili zosmiešniť, ako to len išlo. Citlivé duše sa mohli pokochať baletom, akčnejšie povahy zumbou, tí, ktorých zaujíma biológia svoje oko potešili pohľadom na pumu či páriace sa motýle. Nechýbal ani šašo alebo citlivé a úprimné vyznanie lásky. Bol to vyčerpávajúci deň a bolo potrebné našim prvákom dodať energiu vo forme jogurtu, šľahačky alebo „delikátneho“ nápoja. Tú trochu neporiadku, ktorú všetci ochotne pomohli vytvoriť, zlikvidovali na pár minút prepožičané upratovačky, samozrejme z rád prvákov. Čerešničkou na torte bol príchod Justina Biebera, ktorý však svoje fanúšičky sklamal a radšej sa išiel do zákulisia napiť. Nuž, sláva je vrtkavá...
Nesmiem však zabudnúť pochváliť našich maturantov, ktorým sa, aspoň podľa mňa, tohtoročné imatrikulácie nesmierne podarili.


A aby sme nezabudli ani na našich najmenších, pripájam článok Terézie Baumannovej o priebehu primánskych imatrikulácii:
A je to tu! To si povedalo ráno 30. septembra 25 primánov, ktorí sa mali stať súčasťou skalického gymnázia. Dnes malo 25 primánov slávnostne imatrikulovať. Radosť a obavy, to cítila väčšina z nich. Ešte ani nestihli vstúpiť do budovy školy a už boli celí opečiatkovaní. Kým však primáni nevedeli, čo ich bude čakať, v aule už pobehoval Harry Potter, Hermiona Grangerová, Draco Malfoy so svojou mamičkou, Belatrix Lestrangeová či Ginny Weasleyová. Jeden potreboval plášť, druhý hľadal tašku s cukríkmi... Jednoducho zmätok. Ale neboli by to kvartáni, keby to nestihli. A tak primáni vstupovali do auly za sprievodu autentickej hudby, ktorá značila, že tieto imatrikulácie sa ponesú v štýle Harryho Pottera. Moderátori Miška Bobotová a Denis Hnát, ktorí sa prezliekli za Ginny Weasleyovú a Draca Malfoya nás na začiatku programu veľkolepo privítali a slávnosť sa mohla začať. O osude primánov rozhodovala štvorčlenná porota. „Dobrých čarodejov“ zastupoval Harry Potter a Hermiona Grangerová, „zlých čarodejov“ zase Belatrix Lestrangeová a Narcissa Malfoyová. Úlohy boli rôzne: štekanie na psa, tancovanie na novinách, praskanie balónikov, maľovanie rúžom, rozmrazovanie ľadu, atď. Tí, ktorí prešli, dostali diplom s odmenou a tí, ktorí danú úlohu nezvládli, išli do zákulisia a tam ich „upravili“ naše maskérky. Samozrejme, že aj kvartáni si pripravili scénky. Vyveštila nám Sybila, ochutnali sme Weasleyovské cukríky, naučili sme sa, ako presádzať madragory. Nakoniec všetci tí, ktorí nezvládli imatrikulácie museli zjesť extra štipľavé chipsy a tak, keď túto úlohu splnili, stali sa súčasťou našej „gympláckej rodiny“ a všetci tak mali dobrý dojem z celého dňa. Dúfam, že naše imatrikulácie sa všetkým zúčastneným páčili a že terciáni načerpali inšpiráciu na budúci školský rok.