22 gramov

Je predvianočný čas, snehová perina pokrýva strechy domov a koruny stromov. Ľudia trpia nákupnou horúčkou a svoj voľný čas trávia klebetením na vianočných trhoch, popíjaním vianočného punču či medovinky. Tiež som býval taký, no zmenil som a môj charakter už má úplne iné morálne hodnoty. Zaujímavé, takmer všetci ľudia sa zmenia až keď niečo stratia. 

A inak to nebolo ani v mojom prípade, pretože človek si neváži to, čo má, pokládá to za samozrejmosť až do chvíle, kým to nestratí 

          Spočiatku som ich bral ako nevinnú zábavu.No neskôr som stále viac a viac vyhľadával práve iba túto zábavu, až sa z toho stala závislosť. ,, Áno som závislý na drogách tento hlas znel niekde kde si vnútri vo mne, v mojej duši. No nebolo ho veľmi počuť. Ako iste viete, drogy lezú do peňazí. Najprv som si ich kupoval zvlastných peňazí. Neskôr som ich bral z peňazí, ktoré som obdržal z predaja predmetov, ktoré mi patrili a boli blízke môjmu srdcu. No túžba po droge bola silnejšia. Medzi najväčší skvost patrila istotne kompletná zbierka futbalistov zo 70. rokov. Zberom kartičiek som strávil 6 rokov života. Pre mňa mala hlavne citovú hodnotu, no jej hodnota na trhu medzi zberateľmi bola 1500 až 2000 eur. Nuž myslíte, že ma to zaujímalo? Predal som ju prvému chlapovi, čo ktorého som stretol, a to za desatinu ceny. Až nakoniec, keď som už speňažil všetky svoje veci, začal som kradnúť a robiť tak hanebné skutky iným ľuďom, že sa za ne budem hanbiť zvyšok svojho biedneho života a keď môj život skončí, istotne za to budem horieť v pekle. Zo začiatku ma rodina umiestňovala do odvykacích centier,no vždy , keď ma prepustili, som začal znova. Moja rodina so mnou už nemala ďalej trpezlivosť a vyhodlili ma na ulicu. Živoril som, v kontajnerovom koši som hľadal zvyšky jedla a taktieź som žobral. Ale nikdy v živote som si za vyžobrané peniaze nekúpil jedlo, vždy len drogu. Cítil som, že tohtoročnú zimu už nezvládnem. Rozhodol som sa, že požiadam rodičov o to, aby som sa mohol vrátiť domov. Rodičia sa zľutovali a taktiež potešili, pretože si mysleli, že ich jediný syn sa umúdril a prestal s drogami. No to mohli len dúfať. Bol som doma ani nie dva dni a už som hľadal doma peniaze. No pri mojom hľadaní ma mama zbadala a to, čo som našiel, mi chcela vziať. Chvíĺku sme sa o to naťahovali, nuž potom som ju sotil a ona spadla tak nešťastne, že si narazila hlavu o roh stola. Ja som popadol peniaze a utiekol som. Neskôr som sa dozvedel, že  matka bola na mieste mŕtva. Za ukradnuté peniaze som dostal 22 gramov drogy. Od tej udalosti už prešlo takmer 8 rokov. A neprejde deň, aby som tých 22 gramov nepreklial. Túto výpoveď píšem zámerne dnes, pretože už zajtra mi vyprší môj trest odňatia slobody za môj brutálny čin vo výške 8 rokov. No ja sa toho nedožijem, pretože ja si nezaslúžim kráćať po tej istej zemi, v ktorej leží moja nebohá mama.  

Dnes v noci sa obesím.

Kevin Richter I.A

Tajomné dvere bez kľúča

Oliver za sebou zabuchol ťažké vchodové dvere. Lýdia nazrie do izby, kde kraľuje neporiadok. Porozhadzované oblečenie, školské učebnice s pokrčeným obalom, vysypané ceruzky. Rozhádzaná posteľ, jediné, čo Oliver stihol urobiť, je otvoriť okno a vyvetrať. Teraz je už v izbe poriadne chladno, Lýdia prejde od dverí k oknu a zatvorí ho. Kým zastrie záclonu a opustí izbu, chvíľu pozerá na ulicu pod oknami. Hemží sa ľuďmi, z tej výšky vyzerajú celkom maličkí. Je ich tak veľa. A každý jeden má svoj príbeh. Svoju rodinu, priateľov, prácu. Domov, myšlienky a tajomstvá. Svoju inšpiráciu a dôvod, prečo ráno vstať a vyliezť z postele, premýšľa Lýdia.

Povzdychne si, odrazí sa od písacieho stola svojho syna a vyjde zo slnkom zaliatej izby do haly. Popáli ju slnečný lúč, ktorý sa odrazil od veľkého plochého zrkadla na bielej stene. Lýdia sa posadí do obývačky do svojho obľúbeného kresla, ktoré zdedila po starej mame. Ešte pred chvíľou tu bola so mnou, opäť sa stráca vo svojich myšlienkach. Bola jej vernou priateľkou a bútľavou vŕbou aj napriek päťdesiatročnému vekovému rozdielu. A vedela navariť ten najlepší guláš a upiecť tie najchutnejšie tvarohové koláče. Odkedy odišla, Lýdia sa nespočetne veľakrát snažila napodobniť jej kuchárske diela. Nepodarilo sa jej to.

Do izby vojde Leonard.

„Kde je Oliver?“ spýta sa chladným tónom ako vždy, jeho oči sa však usmievajú. Tie jej vždy povedia viac ako slová. Zo začiatku, keď ho nepoznala, si myslela, že je celkom iný. Správal sa nie príliš vľúdne a milo. Lýdia si až neskôr všimla, že jeho oči nie sú v súlade s jeho správaním. A pokúsila sa mu dostať pod kožu. A že sa jej to podarilo.

„Už odišiel,“ odvetí nevýrazne. „Kávu?“
„Dám si ju až v kancelárii,“ pokrúti hlavou. „Služobka. O týždeň som späť.“

O pol hodinu Lýdia osamie. Leonard si zbalil potrebné veci a po pár minútovej rozlúčke sa vyparil. Týždeň pre seba, podvedome sa pousmeje Lýdia. Zvolám babinec, spravíme si seans. So sestrou zájdem do kina, keď bude pekne, vytiahnem Olivera na bicyel. Pôjdem sa potešiť do obchoďáku, oživíme šatník, vlasy a nakúpim potrebné veci do kuchyne. Potichu zatlieska a poberie sa do kuchyne spísať si zoznam.

O 12 hodín...

Odbila ôsma hodina večer, Lýdia sedí pred televízorom, lúska oriešky a hltá dej dnešnej epizódy obľúbeného seriálu. Zo synovej izby sa ozýva hudba, určite sa mu pri nej dobre učí fyzika. Už teraz vie, že o pol hodinu nabehne do jeho izby, spráši ho, bude sa vyhrážať domácim väzením, nasilu mu vypne počítač i televízor, ktorý mu robí nemú kulisu, a s rachotom zíde späť do kuchyne, pripraviť si čosi na jedenie. Oliver budechvíľu nadávať, potom sa do tej fyziky pozrie a zajtra dostane snáď čosi lepšie ako trojku. Dennodenný kolotoč. Jej život je jedna podarená perióda a stereotyp. Stále to isté. Od devätnástich, kedy sa vydala a podaril sa im jeden modrooký nezmar, ktorý až do desiatich rokov vyzeral normálne, potom sa z neho stala stelesnená hyperaktivita a „silná osobnosť“, ktorá si rada prejavuje svoj názor, ktorý je ako jediný stopercentne správny.

Seriál sa končí, hudba v Oliverovej izbe neutícha. Fajn, ide sa na vec. Keď však vyjde schody a stihne otvoriť dvere na synovej detskej izbe, hudba je preč. Vtrhne do izby a uvidí čosi nevídané. Jej syn sedí za stolom nad knihou, tentoraz zo slovenčiny, a snaží sa naučiť akési nezmyselné poučky, ktoré nikdy v živote nepoužije, ale ich profesorka je presvedčená, že teoretické znalosti sú tie najdôležitejšie pod hviezdami.

„Ty sa učíš?“ spýta sa neveriacky.

„Hm,“ prikývne, odpije si z nealkoholického piva, no čo už s ním?, a ďalej číta riadky pred sebou.

„Okej, večer ťa...,“ nestíha dopovedať, umlčí ju synov drvivý pohľad. „Nevyskúšam. Je mi to jasné. Šprtaj, synátor,“ zavelí a nechá ho v izbe samého. O sekundu sa otočí a zamieri späť do jeho izby. Oliver stále sedí nad učebnicou, Lýdia sa pousmeje, zdvihne zo zeme jeho notebook a vychádza s ním z izby.

„Nerozptyľuj sa,“ žmurkne na syna a opäť sa vytratí.

Zíde do obývačky, zabalí sa do deky a prehrabne si husté čierne vlasy. Prečo sa stále neozval? Už dávno sa mal ozvať. Premýšľa nad svojím manželom. Je preč už vyše dvanástej hodiny a stále nijaká správa ani odkaz, nijaký telefonát. Kde trčíš?!,začína zúriť.

Keď o pol jednej klesne do postele, i to nenáročné žehlenie zmáha, ak sa k tomu dopracuje po jedenástej, ledva drží oči otvorené. Siahne po mobilnom telefóne. Displej je prázdny, rovnako ako schránka odkazov. Nič. Toto ešte nikdy neurobil. S nepríjemným pocitom sa stráca v snoch...

Streda

„Naozaj sa neozval? Neprehliadla si nejakú správičku?“ krúti hlavou Nataša, nechce sa jej veriť, že práve Lýdiin manžel by sa takto zachoval. Veď bol v podstate dokonalý, s jej Igorom sa nedal porovnať. Večne vykotený pri telke s pivom v ruke a s vyloženými nohami, bez starostí a problémov. Načo sa stresovať? Túto otázku rád používa a hneď po jej položení, na ktoré ani neočakáva odpoveď, sa stratí v deji nejakého stupídneho lacného seriálu, ktoré tak rád sleduje. Ale Nataša je rada, že je rada. Zlá doba. Sama štyri deti neutiahne, síce nežije práve v najideálnejšom manželstve, no aspoň má čím nakŕmiť svoje malé ratolesti. „Nie. Určite nie. Ten poondený mobil stále kontrolujem, ale nijaká správa ani hovor.“

„Skúšala si mu zavolať?“

„Samozrejme, hneď včera ráno. A potom o hodinu, na obed, poobede dva razy a večer okolo desiatej. Nič. Len to stále vyzváňa, ale nezapne sa ani schránka ani to nezdvihne.“

„Nechce sa mi tomu veriť. Veď to bol ideálny chlap,“ mračí sa Nataša. Lýdia prikývne, no v mysli má niečo celkom iné. Nebol taký ideálny. Posledné mesiace sa správal čudne, akoby ho vymenili. Navlas rovnaké dvojča, ktoré však vychovávala partia zhulencov, čo nevedia, kde je sever. Ale hral to dobre. Takéto veci nechce priateľke vešať na nos, ide o ich súkromnú vec. Lýdia vždy pôsobila milo, spoločensky a otvorene, v skutočnosti do nej nikto nevidel. Len ona sama vedela, čo v nej je, ako sa cíti, čo všetko ju trápi. Ale často nevedela, ako z toho von.

Po piatej sa lúčia, treba ísť nakúpiť a pripraviť sa na večer. Dnes príde babinec k nej domov, Oliver šiel spať k Lýdiinej mame. Má to od nej ešte bližšie do školy ako z domu, je tam spokojný. Stará mama mu dovolí všetko, zbaští mu aj somarinu, že pri hudbe mu ide fyzika do hlavy lepšie.

Lýdia sa autom presunie do Tesca, šikovne zaparkuje blízko vchodu, začalo nechutne poprchať. Do nákupného vozíka strčí euro a hrnie k budove, všade je plno ľudí v opršaných kabátoch s veľkými dáždnikmi, každý sa ponáhľa a chaosí. Na nervy! Rýchlo to tu odbaviť a domov variť. Zapnem si rádio, nakopnem všetky nástroje a pustím sa do práce. Nech tie utárané ženské neotrávim, teší sa Lýdia, a kým sa stratí v uličke medzi múkou a cukrom, opäť myšlienkami končí u Leonarda. Ďalšie hodiny, kedy sa neozval. Ak sa neozve zajtra, začínam sa báť.

Sobota

Lýdia pobieha po Leonardovej pracovni, prehrabáva sa v zásuvkách, šmátra po stole. Vysypala už každú krabičku, márne sa snaží nájsť názov hotela, v ktorom sa mal jej manžel v čase služobnej cesty ubytovať. Zúfalá končí na posteli v spálni, potrebuje si oddýchnuť. Dnes zgenerálkovala celý dom, vybavila úrady a je rada, že žije. Hlavu si položí na vankúš a zrak jej padne na nočný stolík vedľa Leonardovej strany postele. Malý biely papierik. Lýdia vystrelí z vodorovnej polohy na nohy a zdrapí papierik. Hotel Zlatá kanvica. To je ono!, v duchu zvýskne a vybehne zo spálne. Musí zistiť, či sa jej manžel v tomto hoteli nachádzal a kedy odišiel. Mal prísť dnes ráno.

Sadne si za otvorený notebook, zobudí ho a na internete vyhľadá spomínaný hotel. Klikne na položku Kontakt a vytočí uvedené telefónne číslo. Zdvíha jej príjemný ženský hlas. Blondína, modré oči, červený rúž a úsmev a´la hollywoodska jedenástka Paris Hilton. Asi tak recepčná znie.

„Dobrý deň, chcela by som sa spýtať, či už váš hotel opustil muž menom Leonard Farago. Som jeho manželka.“

„Malý moment, prosím,“ zašteboce ochotná slečna, Lýdia počuje klopkanie umelých nechtov do klávesnice počítača. Jej nervozita graduje.

„Prepáčte, môžete mi zopakovať manželovo meno?“ ozve sa.

„Leonard Farago. F-A-R-A-G-O,“ zdôrazní Lýdia. Po značnej chvíli opäť počuje hlas recepčnej.

„Prepáčte, pani. Pán Farago u nás ubytovaný nebol.“ Lýdia zamrie, v tej sekunde by sa jej krvi nedorezal.

„Ste si tým istá?“ spýta sa po chvíli hlasom, ktorý sama nespoznáva.

„Áno. Telefonoval v pondelok o jedenástej, že sa nedostaví. Ale namiesto neho prišla jeho dcéra.“

„Dcéra?“ Lýdii prepne hlas.

„Áno. Viktória Silányi. Pán Farago ju pri rezervácii označil za svoju dcéru. Má iba sedemnásť, vydatá nie je, takže predpokladám, že má priezvisko po mame. Odišla v stredu, pán Farago ju tu vyzdvihol.“ Lýdia sa zahľadí na fotografiu v kovovom rámčeku pred sebou. Ona, Oliver a Leonard. Objatie, úsmev a láska. Čo z toho bola pravda? Kto je Viktória Silányi?! Určite nie jej dcéra! Má len o dva roky viac ako Oliver.

Lýdia zamrmle rýchle ďakujem, pozdrav nerieši, a telefón vypne. Vzápätí ho zasa zapne a vytočí manželovo číslo... Voláte neexistujúce číslo.

Rola, ktorú jej manžel tak dlho hral, jej pripomína veľkú prázdnu miestnosť bez zariadenia. Bez citu, charakteru, niečoho ľudského. S jednými jedinými dverami, ktoré pred ňou ostali zavreté. Dajú sa odomknúť zlatým kľúčom, ktorý ona nemá. 

Kristína Tychlerová II.B

Nekonečná kniha

Čo je to vlastne život? Chápem vás čo si myslíte, ako môže 17-ročný mladý človek o takejto téme uvažovať, keď celý život má ešte len pred sebou a ani náhodou netuší čo ho čaká a ako ho bude zvládať. No jedno viem isto povedať, už teraz sa mi neskutočne vymyká spod kontroly a robí si so mnou čo chce. Dáva mi údery, síce nie až také silné, ale predsa dosť silné na to aby som začala o sebe pochybovať , pochybovať o tom či sa ešte po nich dokážem postaviť na nohy. Keď tak rozmýšľam ľudia sa stále boja. Boja sa života. Boja sa smrti. Čo vlastne chceme? A čo znamená život? A čo vlastne znamená umrieť? Je naozaj smrť opakom života? Alebo si naozaj myslíte, že život sa končí našou smrťou? Podľa mňa je tam hore niekto, kto po našej smrti píše túto knihu za nás ďalej. Veď práve vďaka nemu je nás život nekonečná kniha, ktorá nikdy nenájde tú správnu vetu na záver. Vždy má čo napísať. A nikdy nebude ukončená. Ja viem, že je to len môj názor. Je to téma, o ktorej by sa dalo dlho písať a hlavne uvažovať, no každý máme vlastný názor a ja dúfam, že mi ten môj nebudete odcudzovať . Ľudia majú vždy milión otázok, na ktoré nevieme odpovedať. Život. Je to nekonečná kniha. Kniha, ktorú si každý z nás píše sám. Všetky nekonečné knihy majú ten istý úvod a tým je naše narodenie. Tak ako kniha aj život má svoje dobré a zlé kapitoly. Tie zlé kapitoly sú ako zlé spomienky, na ktoré chceme zabudnúť a preto ich píšeme tak málo a tak malými písmenami, aby sa stali tou časťou minulosti, na ktorú nebudeme spomínať. Nikdy sa nevymažú úplne, ale s našimi silami by sa dali rozmazať aspoň niektoré slová na týchto stranách. A tie dobré sú ako krásne spomienky, na ktoré chceme spomínať s láskou a preto ich píšeme tak, aby sme ich kedykoľvek keď je nám smutno mohli čítať znovu a znovu. Každý z nás si sám určí koľko kapitol by mala jeho kniha mať. Všetky kapitoly majú spoločné odseky, ktoré majú rôzne ciele ako napr. bohatstvo, vzťahy, či už rodinné alebo partnerské, dobročinnosť, úspech i neúspechy v pracovnom živote, sexuálne príhody alebo ako to nazvať správne, rozkoš, zábava a mnohé iné. O tom či sú potrebné rozhodnite sami, no musíte so mnou súhlasiť, že sú opísané čo i len pár slovíčkami v každej jednej kapitole. Autormi týchto kníh sme sami. Sú písané spôsobom, ktorým rozumieme len mi sami, veď každý z nás má svoje písmo, ktorým dokáže písať len on sám. Keby tieto nekonečné knihy skutočne existovali a neboli len v mojich myšlienkach možno by som si raz chcela nejakú prečítať. Najviac by som si želala čítať knihy o ľuďoch, ktorí prekonali rôzne vážne choroby alebo na ne zomreli. Aspoň zopár kapitol, aby som si trošička vedela prestaviť to všetko hrozné čo museli pretrpieť. Psychológ Viktor Frankl hovorí: „Nezáleží na tom, čo čakáte od života, ale čo život čaká od vás.“ Na toto tvrdenie neprišiel náhodou. Stojí za ním ťažký životný príbeh väzňa v koncentračnom tábore. Keď sa tam dostal, prišli depresie a obrovský pocit bezmocnosti. No on chcel pokojne pracovať, vzdelávať sa, pomáhať iným. Život v tábore nedával nijaký zmysel, bol popretím všetkého, po čom túžil. Premýšľal, že sa zabije. Predstavoval si, ako nabehne ku plotu tábora, kde by ho čakala istá smrť. A bolo by po probléme. Život, ktorý nespĺňal jeho očakávania, by sa skončil. Potom však pochopil, že aj v tábore v neľudských podmienkach žijú ľudia. A život s nimi, akokoľvek ťažký, je výzvou. Lepšie povedané, v ťažkých podmienkach pracovného tábora „život“ od neho očakával, že bude pomáhať iným. Aby mali silu prežiť ďalších pár hodín. Aspoň jeden deň. A v tomto rozdávaní sa, dozrieval on sám. Stával sa šťastným. Takéto hrdinské príbehy, životy ľudí, nekonečné knihy, ktoré by nám mali byť príkladom sú tie, ktoré túžim čítať. Ich príbehy neskončili ich smrťou, boli písané aj ďalej, niekto tam hore ich píše ešte aj teraz, no teraz sa už nikto z nás nedozvie ako to pokračovalo po ich smrti. Koľko dobra vykonali a ako boli za to odmenené ich duše. Takže otázka večného života má prinútila rozmýšľať. Dospela som k presvedčeniu, že "duša" je vo svojej podstate nesmrteľná lebo je to energia, ktorá po smrti odchádza preč. Odovzdáva sa tam niekomu hore a necháva si písať svoju nesmrteľnú knihu naďalej.

Biabiána Bitalová II.B

Lyžiarsky výcvik

Z chodby sa ozval najznámejší zvuk, ktorý nasledoval vždy po 45-tich minútach. Začala sa prestávka. Študenti tercie sa pobrali do jednotlivých skupiniek, a začali rozoberať najdôležitejšiu tému za posledný mesiac - lyžiarsky kurz. Tí, ktorí sa na kurz neprihlásili, len mlčky počúvali, ako sa ostatní zhovárajú, čo si zoberú, kto s kým bude na izbe a podobne.

Nedeľa, deň D, deň odchodu sa blížil. V nedeľu, na parkovisku už postávali niektorí rodičia. Väčšina z nich bola v autách. Nebolo najteplejšie, ale hlavné bolo, že sekundáni, terciáni, kvartáni a dve žiačky kvinty boli odhodlaní užiť si necelý týždeň v Tatranskej Lomnici.Zoskupenie učiteľov bolo nasledovné: vedúci kurzu Mgr. Dušan Ferik, Mgr. Katarína Hyžová a Mgr. Marta Vajayová. Kedˇ  už nikto nechýbal, všetci sa rozlúčili,  rodičia im stihli dať základné pokyny( správaj sa slušne, dávaj na seba pozor, užívaj lieky, nič nestrať, drž sa vždy pri skupine atdˇ.), učitelia skontrolovali, či majú všetci kartu poistenca, a autobus, s rukami mávajúcimi cez ranné zarosené okná vyrazil s gymplákmi na úžasný týždeň. 

Po ceste a niekoľkých prestávkach, sme nakoniec dorazili do Tatranskej Lomnice. Hotel Sasanka nás očakával.Vlek sme mali veľmi blízko, takže s tým neboli problémy. Len sme nemohli používať výťah.Ale mne to nejako neprekážalo, k ceste na 4. poschodie som si s lyžiarkami, prilbou v rukách spravila prestávky.Každý večer mala niektorá skupina program.Mgr.Ferik bol inštruktorom 1. skupiny, 2. skupine velila Mgr. Vajayová a 3. skupinu učila lyžovať Mgr.Hyžová.Škoda len,že nám ten krásny týždeň tak rýchlo ubehol.Počasie nám prialo, bolo krásne-priam stvorené na lyžovanie.

Nestal sa žiadny vážny úraz.Ale pre istotu sme tam mali pána doktora Langa s rodinou. 3. deň sme šli poobede na kúpalisko,takže sme si fantasticky odpočinuli.Bol to nezabudnuteľný týždeň,zážitok.No už vopred sa teším do kvinty. Nikdy nezabudnem na tú zábavu, ktorú som si tam užila.ĎAKUJEM

Karin Huťťová (III.)