„Agáta, prosím!“ ozvalo sa z pracovne.
„Nie! Odchádzam, budeš sa s tým musieť zmieriť,“ podotkla ľahostajne s jemným úsmevom na perách.
„Si prinajmenšom naivná, ak si myslíš, že to nechám len tak.“ Tón jeho hlasu sa výrazne zmenil a jeho pohľad nebol ani zďaleka tak mierumilovný, aký ho poznala. Nečakala už ani minútu. Schmatla kufre, kľúče hodila na konferenčný stolík, treskla dverami a už jej nebolo. Ešte než odišla posledný raz sa naňho pozrela a usmiala sa. Vtedy, ako keby doňho vošlo sto čertov, uchopil konferenčný stolík a šmaril ho smerom k vchodovým dverám, ktorými pred okamihom vyšla Agáta. V tejto domácnosti to nebolo nič neobvyklé. Keď vyšla pred dom z okna pracovne bolo počuť známu skladbu Leonarda Bernsteina, ktorú si púšťal vždy, keď mal nejaké problémy. S ťažkým srdcom opúšťala tú starobylú vilu, no vedela, že inú možnosť nemá. Bol december, do Vianoc zostávalo dvanásť dní a Agáta stála uprostred ulice a nevedela kam má ísť. Domov? A to je kde? Uvedomila si, že ona už vlastne nemá domov. Iste, že ho mala, pred rokom, než sa odsťahovala do tej prekliatej vily. Vtedy prerušila štúdium a aj všetky kontakty so svojimi rodičmi. Nevedeli sa zmieriť s určitými vecami. Nevedeli pochopiť, že túži po tom aby ju mal niekto rád, ale nie rodičovskou láskou. Tou inou. Tou, ktorá človeku nedovolí v noci zaspať. Tou, ktorá človeka paralyzuje. Tou, ktorá občas bolí a tou, ktorá človeka dokáže aj zničiť. Príliš predčasne sa stala dospelou. Tvár dievčatka, dušu stareny. Chvíľu len tak nehybne stála a rozmýšľala. Potom vykročila smerom k vlakovej stanici. Kúpila si cestovný lístok smer Praha. Chvíľu stála vonku a pozorovala poletujúce snehové vločky a snažila sa zabudnúť na to, čo bolo. Na druhej strane vlakového nástupišťa uvidela trafiku. Oči sa jej zablysli. Rozbehla sa smerom k nej, kúpila si cigarety, jeden vianočný pozdrav a poštovú známku. Pozdrav ihneď na mieste vypísala a vhodila ho do poštovej schránky. Adresátom bol muž žijúci v luxusnej vile. Ten, ktorý miloval hudbu, dobré víno a možno aj Agátu. Možno. Agáta už aj v minulosti veľmi rada provokovala ľudí vôkol seba, preto aj túto pohľadnicu bolo nutné brať ako určitý druh výsmechu či provokácie. Zapálila si poslednú cigaretu. Ale naozaj poslednú. Tíško pozorovala prúžok dymu stúpajúci nahor. Kochala sa pohľadom na tie svetlobiele kvietky, ktoré stúpali vyššie a vyššie až sa celkom rozplynuli. Cigaretu odhodila a nastúpila do vozňa. Bolo poobedie a žiaci sa vracali domov zo škôl. Agáta sedela v kupé so štvoricou študentov, ktorí neboli oveľa mladší než ona. Tri dievčatá a jeden chlapec. Agáta sa tvárila nevšímavo voči týmto jej kvázi rovesníkom, no v skutočnosti priam hltala každé ich slovo. Hlavnou témou boli Vianoce. Blondínka sa stále nevedela rozhodnúť, aký darček by mala kúpiť svojmu priateľovi. Dievča s gaštanovými vlasmi si uvedomilo, že dnes malo vyzdvihnúť darček pre sestru. Chlapec veľmi živo vykresľoval dievčatám, čo všetko musel pretrpieť kým zohnal bračekovi vysnívanú autodráhu. Brunetka sa do debaty akosi nezapájala, celý čas pozorovala Agátu a nevedela od nej odtrhnúť oči. Agáta sa tiež zamerala na toto dievča, pretože vyzerala byť iná ako jej kamaráti. Chvíľu pozerala von oblokom, chvíľu zasa na Agátu. V jeden okamih sa ich pohľady stretli. Agáta sa milo usmiala a dievča jej úsmev opätovalo. Ani nevedela prečo, no zdalo sa jej, že v tom dievčati vidí samu seba. Neprístupná, utiahnutá do seba, tichá, navonok pevná ako skala a vo vnútri tak veľmi krehká a zraniteľná. Vlak zastal na prvej zastávke a študenti vystúpili. Agáta zostala v kupé sedieť sama. Dve zastávky pred Prahou k nej pristúpil sprievodca a požadoval cestovný lístok.
„Samozrejme, nech sa páči.“
„Tak čo, na sviatky domov?“ spýtal sa s príjemným úsmevom.
Agáta naňho milo pozrela a neistým tónom odvetila:„Domov? Vlastne, áno. Máte pravdu, domov.“
Alexandra Bolfová 1.A
„Nie! Odchádzam, budeš sa s tým musieť zmieriť,“ podotkla ľahostajne s jemným úsmevom na perách.
„Si prinajmenšom naivná, ak si myslíš, že to nechám len tak.“ Tón jeho hlasu sa výrazne zmenil a jeho pohľad nebol ani zďaleka tak mierumilovný, aký ho poznala. Nečakala už ani minútu. Schmatla kufre, kľúče hodila na konferenčný stolík, treskla dverami a už jej nebolo. Ešte než odišla posledný raz sa naňho pozrela a usmiala sa. Vtedy, ako keby doňho vošlo sto čertov, uchopil konferenčný stolík a šmaril ho smerom k vchodovým dverám, ktorými pred okamihom vyšla Agáta. V tejto domácnosti to nebolo nič neobvyklé. Keď vyšla pred dom z okna pracovne bolo počuť známu skladbu Leonarda Bernsteina, ktorú si púšťal vždy, keď mal nejaké problémy. S ťažkým srdcom opúšťala tú starobylú vilu, no vedela, že inú možnosť nemá. Bol december, do Vianoc zostávalo dvanásť dní a Agáta stála uprostred ulice a nevedela kam má ísť. Domov? A to je kde? Uvedomila si, že ona už vlastne nemá domov. Iste, že ho mala, pred rokom, než sa odsťahovala do tej prekliatej vily. Vtedy prerušila štúdium a aj všetky kontakty so svojimi rodičmi. Nevedeli sa zmieriť s určitými vecami. Nevedeli pochopiť, že túži po tom aby ju mal niekto rád, ale nie rodičovskou láskou. Tou inou. Tou, ktorá človeku nedovolí v noci zaspať. Tou, ktorá človeka paralyzuje. Tou, ktorá občas bolí a tou, ktorá človeka dokáže aj zničiť. Príliš predčasne sa stala dospelou. Tvár dievčatka, dušu stareny. Chvíľu len tak nehybne stála a rozmýšľala. Potom vykročila smerom k vlakovej stanici. Kúpila si cestovný lístok smer Praha. Chvíľu stála vonku a pozorovala poletujúce snehové vločky a snažila sa zabudnúť na to, čo bolo. Na druhej strane vlakového nástupišťa uvidela trafiku. Oči sa jej zablysli. Rozbehla sa smerom k nej, kúpila si cigarety, jeden vianočný pozdrav a poštovú známku. Pozdrav ihneď na mieste vypísala a vhodila ho do poštovej schránky. Adresátom bol muž žijúci v luxusnej vile. Ten, ktorý miloval hudbu, dobré víno a možno aj Agátu. Možno. Agáta už aj v minulosti veľmi rada provokovala ľudí vôkol seba, preto aj túto pohľadnicu bolo nutné brať ako určitý druh výsmechu či provokácie. Zapálila si poslednú cigaretu. Ale naozaj poslednú. Tíško pozorovala prúžok dymu stúpajúci nahor. Kochala sa pohľadom na tie svetlobiele kvietky, ktoré stúpali vyššie a vyššie až sa celkom rozplynuli. Cigaretu odhodila a nastúpila do vozňa. Bolo poobedie a žiaci sa vracali domov zo škôl. Agáta sedela v kupé so štvoricou študentov, ktorí neboli oveľa mladší než ona. Tri dievčatá a jeden chlapec. Agáta sa tvárila nevšímavo voči týmto jej kvázi rovesníkom, no v skutočnosti priam hltala každé ich slovo. Hlavnou témou boli Vianoce. Blondínka sa stále nevedela rozhodnúť, aký darček by mala kúpiť svojmu priateľovi. Dievča s gaštanovými vlasmi si uvedomilo, že dnes malo vyzdvihnúť darček pre sestru. Chlapec veľmi živo vykresľoval dievčatám, čo všetko musel pretrpieť kým zohnal bračekovi vysnívanú autodráhu. Brunetka sa do debaty akosi nezapájala, celý čas pozorovala Agátu a nevedela od nej odtrhnúť oči. Agáta sa tiež zamerala na toto dievča, pretože vyzerala byť iná ako jej kamaráti. Chvíľu pozerala von oblokom, chvíľu zasa na Agátu. V jeden okamih sa ich pohľady stretli. Agáta sa milo usmiala a dievča jej úsmev opätovalo. Ani nevedela prečo, no zdalo sa jej, že v tom dievčati vidí samu seba. Neprístupná, utiahnutá do seba, tichá, navonok pevná ako skala a vo vnútri tak veľmi krehká a zraniteľná. Vlak zastal na prvej zastávke a študenti vystúpili. Agáta zostala v kupé sedieť sama. Dve zastávky pred Prahou k nej pristúpil sprievodca a požadoval cestovný lístok.
„Samozrejme, nech sa páči.“
„Tak čo, na sviatky domov?“ spýtal sa s príjemným úsmevom.
Agáta naňho milo pozrela a neistým tónom odvetila:„Domov? Vlastne, áno. Máte pravdu, domov.“
Alexandra Bolfová 1.A
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára