Potlesk utíchol, opona
padla, svetlá zhasli... Je to dvadsať jeden dní odkedy sa v Dome kultúry
konala premiéra hry Divadelného spolku Františka Krištofa Veselého, pri
príležitosti ktorej som si dovolila opäť vyspovedať režisérku a scenáristku
Alexandru Bolfovú. Rozhovor vznikol bezprostredne zopár dní po premiére.
Š: Ako si sa cítila, pred tým, než a potom, keď si vystúpila na
pódium?
„Ťažko povedať, ani som to nijako nevnímala, pretože som
sa musela sústrediť na strašne veľa vecí, či sú všetci herci prichystaní, či sú
všetky rekvizity na svojom mieste a podobne. Ak narážaš na to či som mala
trému, tak mala. Zdeněk Štěpánek raz povedal, že herec, ktorý nemá trému nie je
herec. Nie, že by som sa bála toho, že zabudnem texty alebo niečo podobné, ale
bála som sa tak všeobecne a podvedome za všetkých. Bála som sa ako tú hru prijme
obecenstvo.“
Š: Ako vnímali premiéru noví členovia spolku?
„Ja myslím, že celkom dobre. Tréma samozrejme bola, ale
niet sa čomu diviť, pretože to pre nich bolo niečo nové.“
Š: Aký je váš dojem z predstavenia? Dopadlo podľa vašich predstáv?
„Ten najlepší, aby som ti povedala pravdu, nečakala som,
že bude toľko divákov. Počas predstavenia som do obecenstva nepozerala
a o to väčšie bolo moje prekvapenie, keď sme mali na záver
„klaňačku“. Ja hovorím, že to, ako dopadne predstavenie, záleží predovšetkým od
diváka. My sme mali vynikajúce obecenstvo a tak sme boli aj my nad mieru
spokojní.“
Š: A ako ste vnímali tento počet divákov?
„ Ako už som hovorila, neviem ako ostatní ale ja som to
vôbec nečakala a bola som v šoku. Samozrejme v dobrom slova
zmysle. Čím viac divákov, tým lepšie sa nám hrá. Keď som sa potom dozvedela,
kto všetko sa na nás prišiel pozrieť bola som prekvapená ešte viac, boli to
nielen spolužiaci a rodina, ale aj ľudia, ktorí videli inscenáciu „Darujem
svoju ženu!“ a prišli, lebo boli zvedaví na našu ďalšiu hru.“
Š: Máš ty ako osoba niečo spoločné s postavou Viktorie, ktorú si
hrala?
„Preboha, len to nie! (smiech) Ale tak určite sa niečo
nájde, myslím, z tých povahových vlastností. Niekedy bývam panovačná
a vrtošivá a tiež musím mať vždy pravdu, som predsa baran. Ale ak
narážaš na tú „ľahkosť“, tak to určite nie.“
Š: Na ľahkosť som, samozrejme, nenarážala J
. Pozerala si sa pri obsadzovaní aj na konkrétne charaktery hercov, alebo podľa
čoho si im „určila“ role?
„Tak určite. Mala som už predbežne určené, kto bude koho
hrať texty som písala priamo na nich. Každý z hercov si v tej svojej
postave našiel niečo „svoje“. Myslím, že charaktery náročné neboli tak sa decká
s postavami pekne stotožnili.“
Š: Boli so svojimi postavami spokojní?
„Teraz si neviem ani tak narýchlo spomenúť. Ozaj,
neviem, či niekto protestoval. Nespomeniem si. Hlavné postavy, tri dievčatá,
boli tak troška jednoduchšie a chudobné duchom (čo sa týka niektorých
vecí) a mám taký pocit, že práve toto jednej z predstaviteliek troška
vadilo, ale že by to bolo extra vážne, to sa povedať nedá, bolo to skorej
myslené len zo žartu.“
Š: Bude možné „šviháka“ ešte niekedy niekde vidieť?
„Samozrejme, že bude. Už v septembri zahráme
„šviháka“ pri príležitosti výročia nášho gymnázia a potom by sme chceli
pobehať ešte nejaké festivaly. Uvidíme ako sa veci vyvinú.“
Š: A na záver, pripravuješ ďalšiu hru? Na čo sa môžeme tešiť? Opäť
komédia?
„Hru mám rozpísanú. A hneď dve, ale uvidím ako to
bude cez prázdniny. Plánujeme odohrať „šviháka“ a ozaj uvidím, či sa
pustíme do niečoho ďalšieho. Je totiž nesmierne ťažké zosúladiť to všetko so
školou a určite sa to skomplikuje aj tým, že väčšina našich členov bude
v budúcom školskom roku maturovať. Nebudem preto nič sľubovať, nechajte sa
prekvapiť.“
Alexandre ďakujem za rozhovor
a jej rovnako ako celému spolku prajem veľa úspechov ako v divadelnom
tak aj v súkromnom živote.
Donny
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára