Za rohom, za ženou

 Viete, nechcem, aby niekto bral toto moje srdcervúce vyznanie ako spoveď starého na smrť chorého človeka, ktorý chce na poslednú chvíľu spasiť svoju nehodnú dušu a prostredníctvom spovede očistiť túto od hanebného hriechu; a dosiahnuť tak za zdarnej pomoci Ježišovho stúpenca pokoj, ktorý zaručuje len kráľovstvo nebeské. Nechcem, netúžim po ničom takom. Jednoducho len cítim potrebu vyrozprávať sa, pretože je to na nevydržanie, posledné roky ma gniavi a zožiera ten neskutočný pocit viny, ktorý si nesiem so sebou na pleciach, ako ťažký zločin. Proti ľudskosti hádam.

Ženy, ženy, stali ste sa mi osudnými, váš božský pôvab a snáď aj pôvod zaslepili mi dovedna oči a ja nevidiac, ako vám tým ubližujem, snažil som sa vyťažiť čo najviac z každej minúty, z každej sekundy, kedy som mohol byť vo vašej blízkosti. Pozerajúc na mňa veľkými sklenenými očami plnými lásky, hľadali ste aj vy vo mne odraz toho, na čo som sa s úsmevom pozeral a bol som naivne hrdý na to, že práve ja mám vašu lásku, že patrí len a len mne. Sebecky som si privlastňoval to, čo som vám nikdy nemohol opätovať. Možno ani privlastňoval nie je to správne slovo. Nikdy som sa vám ničím nezaviazal a nezložil sľub oddanosti a vernosti na veky vekov, dokým nás smrť, tá ohava, ktorá už na mňa čaká, nerozdelí. Nerád sľubujem to, čo nemôžem splniť.

Boli ste mi múzami, áno, presne takými aké majú básnici, ktorí váš pôvab skladajú do veršov a veršíkov, takými, aké majú maliari, ktorí jemnými a inokedy zasa tvrdými a ostrými ťahmi štetcov zdobia plátno a mesiace či roky trávia prebdené noci nad dielom, ktorého práve oni sú stvoriteľmi, vzývajúc svoje modly, bohyne pokoja a radostného bytia. Múzami ste mi boli, len múzami, ktoré keď odídu prichádzajú ďalšie a nezostane po nich nič, ani smútok, ani žiaľ, ani sklamanie, pretože prídu ďalšie a po nich zasa ďalšie, desiatky, stovky žien.

Ospevoval som vás a vzýval vašu krásu, no neľúbil som vás. Nikdy som k žiadnej z vás nepocítil ten horúci cit, ktorý sa rozlieva človeku po celom tele a zaplaví mu všetky bunky. Nepoznal som lásku. Vy ste ma možno ľúbili a ja vediac, že nikdy nebudem schopný vymeniť si s vami všetky svoje nazhromaždené sny a túžby, užíval som vašej náklonnosti, ktorú ste mi dňom i nocou neustále prejavovali, bez najmenšej výčitky, bez najmenšieho súcitu. Neboli ste mi rovnocennými hráčmi, najdrahšie.

Ubližoval som vedome, avšak nie cielene som sa zahrával s vašimi citmi, tak krehkými a časom a rokmi zbičovanými skúsenosťami, ktoré vám uštedril sám osud, či ako tomu vy hovoríte. Chtiac, či nechtiac, priznávam, že som si bol všetkého vedomý, no slasť ktorú mi poskytovali vaše pery a vzájomné dotyky rúk, rúk, ktoré si predtým boli celkom cudzie, tá slasť zmiatla všetky moje vnemy a ja v sladkom opojení nechal som sa unášať vlnami túžby, ktoré prichádzali vždy nečakane a rovnako nečakane odchádzali mávajúc na mňa z diaľky čiernou zástavou pokrytou slzami tých, ktorých vlasy som kedysi náruživo tisol k ústam, ochutnávajúc vôňu neznámeho.

Dodnes si pamätám všetky vaše mená, každá z vás zanechala vo mne odkaz. Každá celkom iná. Každá svojská a originálna. Ach, tie ženy. Prepáčte mužovi, že vás nevedel ľúbiť. Možno chcel, ale ozaj nevedel. Možno.

Azda pochopíte moje srdce, ktoré nie z kameňa, no z ocele vytesali tí, ktorí zo starých pachom zapadaných kníh občas vychádzajú, aby nám pripomenuli, že nie všetko na svete má svoj ustálený rád.

Je ťažké odchádzanie. Odísť a už sa nevrátiť. Zatvoriť dvere a povedať si dosť, nesmieš. Utekať, bežať až na roh ulice, tam zastať, otočiť sa a s rukami vystretými padať do vzduchoprázdna.

Prepáčte mužovi, že vás nevedel ľúbiť. Možno nabudúce.

Alexandra Bolfová, 3.A