Všetko sa mení

Všetko sa mení, stárne. Najmä ľudia okolo. Stromy osychajú,  kvety vädnú.

To si len ja pripadám stále rovnaká? Stále sa cítim ako dieťa. Stále táram hlúposti a ustavične sa smejem. Ešte stále lozím po stromoch, hrám sa na traktoristu, alebo len tak na dospelú a keď niečo vyvediem, ustráchaná sa schovávam  pod krídla rodičov. Ešte stále neviem, čo vlastne od života očakávam. Čím chcem byť. Čo chcem robiť. Kam pôjdem a či vôbec pôjdem. A keď odídem, budem sama? Nájdem odvahu a odídem ďaleko, alebo zostanem na blízku domovine? 

Snívam o tom ako opúšťam rodný kraj. Mesto, rodina, priatelia, známi, všetko sa stráca v diaľke a mizne za obzorom.A ja len kráčam a kráčam. Kráčam vysoko, k oblakom. Tiahne ma to do hôr. Do vysoko položenej krajiny, kde vzduchom vanú motlidby z farebných zástav, ktoré sú rozvešané všade. No je to moja budúcnosť, alebo len sen? Mám tak veľa otázok a dostáva sa mi tak málo odpovedí. Kde je rovnováha, vyváženosť môjho života? Neviem. Unavuje ma dnešná spoločnosť. Všetok ten zhon a stres. Závisť a neprajnosť stretám na každom rohu. Všade samé zlo. A následný smútok. Neznášam smútok. Sama mu často podľahnem. Je to ťažký súper.

Všetko ma vyčerpáva. Najmä dni s ľudmi, s ktorými si nerozumiem, s ktorými neviem nájsť spoločnú reč, no napriek tomu sa s nimi musím zhovárať. Musím. No je toho priveľa. Valí sa to odvšade, zo všetkých strán. Raz nás to všetkých zasype a potom už nenájdeme silu vyhrabať sa von. Bude neskoro. To bude koniec.

Lucie Hotařová, 4.A