Zbohom. Goodbye. Au revoir. Adíos.

Tento článok som plánovala napísať veľmi dlhú dobu. Mojim pôvodným úmyslom bolo verejne priznať, že som na túto školu nechodila rada a vysvetliť prečo. Niečo ako verejná spoveď. Avšak pri piatom nepodarenom pokuse zhrnúť svoje pocity a emócie do súvislého textu, som sa musela zamyslieť a položiť si jednu otázku – Bolo to naozaj až také zlé?
Moja prvá odpoveď bola, samozrejme, kladná. Avšak keď som si celý svoj pobyt na gymnáziu rozložila na menšie časti, uvedomila som si, že to, čo som na štúdiu nemala rada nebolo štúdium samotné, ale len pobyt v nepodarenom kolektíve. Tak som tento negatívny činiteľ odložila nabok a rozhodla sa poňať tento článok v inom svetle. Chcem sa s vami podeliť o to pekné, čo mi dalo štúdium na gymnáziu Františka Víťazoslava Sasinka.

V prvej rade to bola obrovská životná skúsenosť, za ktorú som vďačná. Naučila som sa, že v triede to funguje podobne ako vo futbalovom mužstve – hráme ako tím, no každý kope sám za seba. Spoluhráčov ani trénera si nevyberiete, viete, že s nimi musíte nejakú chvíľu spolupracovať. A tento fakt niektorým nezabráni v tom, aby vás faulovali – aj keď by ste mali bojovať spolu, nie proti sebe.
Naučila som sa nedať na prvý dojem ani na reči šíriace sa chodbami – či už sa to týka žiakov, alebo učiteľského zboru. Apropo, učiteľský zbor... Jeho prítomnosťou a pôsobením na tejto škole a tiež s časti v mojom živote som mala možnosť stretnúť veľké množstvo úžasne silných, trpezlivých, obetavých a inšpiratívnych ľudí. Niektorí si ma získali štýlom výuky, iní osobnosťou a zopár kombináciou oboch.

Musím priznať, že som mala na pedagógov šťastie a veľmi im ďakujem za to, že tu boli a akí boli. Že dokázali nudné predmety vtipným výkladom či kostýmom premeniť na fajn zážitky, že svojimi už legendárnymi zážitkami oživili naše malé útrapy v laboratóriách, že s nami dokázali vydržať v krušnom životnom období, aj keď to bolo niekedy logisticky neúnosné, že mi (či nám) svojou povahou boli tak blízki a dokázali sa preniesť aj cez krivdu a inšpirovali ma k výberu vysokej školy a povolania (vám najväčšie ďakujem, pani profesorka), že sa nám snažili vysvetliť Kanta a márne, že nám ho potom vysvetlili iní, že nám hovorili vtipy a inšpirovali ma dokonca k takým maličkostiam, akým je napríklad moje tetovanie (Per aspera ad astra, pán profesor) a že nám dávali nie vždy celkom uskutočniteľné rady do života a boli nám „trénermi“ (aj tak si ale myslím, že život je viac než nukleová kyselina a bielkoviny, pani profesorka).

A za toto a oveľa viac tejto škole ďakujem. Chcela som len vyjadriť vďaku aspoň takýmto spôsobom a dúfam, že bude môj odkaz doručený všetkým, ktorých sa to týka.

Anonym (ako pre koho)