Pozn.: Táto báseň, a aj mnohé ďalšie, nám bola zaslaná niekým, kto chce ostať v anonymite, a preto nechce byť pod týmto dielom podpísaný svojím pravým menom, ale iba jednoduchým pseudonymom „Karol“.
Ak zakloníš hlavu dosť ďaleko,
uvidíš ich.
Suchá popraskaná koža morského
dna
s pórmi ako na koraloch.
Nos ako píšťalka oznamujúca
koniec dňa.
Pery plné hlasných výkrikov a
duša temná a nekonečná ako
oceán.
Ľahko je sa stratiť v ich osamelých
myšlienkach.
Ak sa nadýchneš dostatočne
zhlboka, ucítiš ich.
Kryštáliky soli sa ti usadia na
stenách sliznice.
Hnilobný pach starých snov a zabudnutých
lások ti prerazí do pľúc
až sa ti naplnia sladkým závanom
rumu, kubánskych cigár
a slobody.
Ak sa poriadne započúvaš,
budeš počuť zabudnuté piesne a škrekot
sirén.
Začuješ zvuky zo všetkých kútov
sveta dopĺňané
šušťaním plachiet a napnutými
lanami.
Napätie nikdy nebolo výraznejšie.
A budeš počuť praskať drevo
a
vodu špliechať o telo.
Cengot fliaš a zátky letiace
do neba.
Ak natiahneš ruku, možno polapíš
len rannú hmlu.
Možno sa ti ruka vráti dorezaná a s dolámanými
prstami.
Možno sa dotkneš studeného kovu
zlatých mincí
a možno narazíš na vlhký
povrch niečoho neviditeľného.
Tak či onak, aj tak by bolo
najlepšie jednoducho vykročiť a stať sa súčasťou tohto všetkého než sa
prizerať ako zbabelec.
-Karol
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára