Houston, Texas
Veľmi rád počúvam rádio. Je to jedna
z vecí, ktoré ale ostatným nehovorím – asi by ma považovali za hlupáka.
Viete, všetci majú oveľa viac a lepších spôsobov ako sa zabaviť, ale pre
mňa bude vysedávanie u rádia vždy ten najlepší spôsob ako tráviť voľný čas.
Okrem hudby, ktorá je samozrejmosťou, si rád počúvnem aj rozhlasové hry,
jazykové okienka, minútu pre orchester alebo aj len rapotanie moderátorov.
Všetci sa ma pýtajú: „Prečo? Čo je na tom také zaujímavé?“ A moja odpoveď
býva zväčša: „Nič. Absolútne nič.“ Za tým bežne nasleduje ďalšia štipľavá
otázka štýlu: „Prečo u toho teda presedíš deň aj noc? Sám tvrdíš, že tam
nehrajú nič zaujímavé tak teda, čo ťa na tom tak baví?“
„Presne to.“
Ak mám pravdu povedať, hudba je fajn. Áno,
rozhlasové hry ma na pár hodín zabavia, ale úprimne? Nič, čo hrajú pred ôsmou
večer ma nezaujíma tak ako to, čo sa deje potom. Celý deň počúvam jednu
a tú istú stanicu s klasickou hudbou. Okolo šiestej si na dve hodinky
prepnem rádio na frekvenciu 28.5 FM a vypočujem si jednu-dve hry. No
presne o ôsmej preladím na ďalšiu frekvenciu. 12.75 FM. Je to takmer úplne
posledná možná frekvencia na mojom rádiu, ale taktiež aj tá najlepšia. Na tejto
frekvencii strávim aj niekoľko hodín. Dokázal by som ju počúvať donekonečna.
Jediným problémom je, že vysiela iba do šiestej ráno. A čo sa deje na
tejto fantastickej stanici?
Nič. Absolútne nič.
32.15.240.36528
Šum. To je to, čo sa ozýva
väčšinou. Nevadí. Budem dúfať.
45.15.240.36528
Dnes som zachytil hudbu. Bola
krásna. Nikdy som nič také nepočul. Boli to zvláštne zvuky niečoho ako
nástrojov. Plechové dunenie, a ťahanie strún.
90.15.240.36528
Po pár dňoch mlčanie som niečo
konečne zachytil. Pomedzi statické bzučanie rádiových vĺn preniklo niečo, čo ma
prinútilo vstať z postele a ísť si prisadnúť bližšie. Dokonca som aj
pridal hlasitosť aby som mohol lepšie vyrozumieť, čo sa mi snaží povedať. Boli
to nezrozumiteľné bľaboty. Ale potajomky som dúfal, že to nie je iba náhodná hatlanina.
Po určitom čase som v tom začínal nachádzať systém. Začal som si zapisovať
čo približne som počul, no zatiaľ to znelo...dosť zvláštne, ak mám pravdu
povedať. Počúval som ešte zopár hodín, no potom to prestalo. Z celého
vysielania som zachytil iba zopár riadkov.
15.2.263.36528
Podarilo sa mi zaznamenať ešte pár vysielaní, ale nič som z nich
nemal. Zapísal som si iba jedno, podľa mňa posledné. Viete, robil som to už
niekoľko lunov, termín školy sa blížil a ja si rádio na internát vziať
nemôžem. Takže na teraz je pátranie po záhadných vysielaniach ukončené.
25.15.302.36528
Našiel som tento zápisník pár
yekov späť. Úplne som na neho zabudol. Pred pár hinstami som sa vrátil domov
a prehraboval som sa starými vecami, keď som natrafil na tento zvláštne
povedomý zošit a moje staré malé rádio. Našiel som aj ten papier so
záznamami. Nie je toho veľa, asi len dve vety. Táto záľuba z mojej
mladosti bola naozaj pozoruhodná. Začalo ma to znova zaujímať a chcel som
vedieť viac.
Rozhodol som sa, že zájdem za
jediným človekom, ktorý by mi dokázal pomôcť, a nemať ma pri tom za
absolútneho šialenca. Naša suseda, ktorá bývala o dve poschodia nižšie, sa
celý život zaoberala štúdiom civilizácií mimo našu sústavu a dokonca aj
galaxiu. Bola trochu zvláštna a mama o nej vždy hovorila, že jej tak
trochu „haraší“. Nikto lepší na túto úlohu neexistoval. Jedno popoludnie som sa
za ňou zastavil a prekvapilo ma, že mi takmer hneď vedela pomôcť. Ako som
sa neskôr dozvedel, sama sa určitú dobu zaoberala touto zvláštnou stanicou. Bola
rada, že som si zapísal tie vety, aj keď iba dve, pretože ona nemala žiadnu,
a tak mi bola veľmi vďačná.
27.15.302.36528
Včera som sa s ňou opäť stretol. Mala pre mňa vraj zaujímavé
informácie, ktoré ma nadchnú. Tieto informácie ma ale, priznám sa, trochu
vydesili.
Povedala mi veľa vecí. Medzi inými to, že správy prichádzali
z malej planéty v sústave Mliečnej dráhy v blízkosti hviezdy
Proxima Centauri. Že vraj na nej žili „humanoidi“, čo neviem, čo znamená. Žili
tam pomerne krátko, ani jeden yun. Nič moc zaujímavé na nich nebolo. Obyčajná
civilizácia obyčajných malých stvorení.
Dokázala aj preložiť tie dve vety. Prvá
znela veľmi dobre. „Malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.“ Neviem,
čo je „človek“ alebo „ľudstvo“. Budem hádať, že sa tak oni sami nazvali. Nikdy
som sa totiž neučil o žiadnych „človekoch“ či „ľudstvách“. Ale táto veta
znela ako nádej. Cítil som z nej úspech, ktorý dosiahli, nech už to bolo
čokoľvek. Druhá správa už ale nebola taká nádejná. Nebola kompletná, ale aj tak
to stačilo. Bolo to len päť slov:
„Naša....planéta...poslední ľudia....zbohom.“
- Pavlína Barbaričová
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára