Jeseň
Zástup kráľov v aleji
s korunami zlatými,
bohatstvo ich ťaží,
snímajú ich z hlavy.
Klesá,padá zlato
z ich náručí,
ktoré v prach
obráti sa časom,
tak ako zákon poručí.
Ešte chvíľu,
len malú chvíľku s vetrom tancovať,
aby napokon
v spánku hlbokom
odovzdal ich zemi len
a ľudské nohy pošliapali.
Zlatý dážď však smútok strieda,
nebo plače,stromy smútia.
Vietor tenko kvíli,
aby napokon
v spánku hlbokom
precitli v život nový.
Filip Ingr, 2.A
Raz pri laboratórnych cvičeniach na vysokej škole sme mali pitvať ryby. Keď som práve mala v rukách jesetera, tak sme s mojimi spolužiakmi objavili v jeho mozgu zvláštnosť – bielu tekutinu, ktorá bola veľmi hlboko skrytá.
Snažili sme sa dozvedieť, čo to je, ale ani profesori nám nevedeli dať odpoveď. Nakoniec keď sme dali tekutinu skúmať odborníkom, zistili sme, že ide o niečo nové, čo doposiaľ v mozgu jesetera nebolo objavené. Rôznymi experimentmi sa dospelo k záveru, že táto tekutina je pitná a keď sa z nej človek napije, má krásne sny, jednoducho sa mu sníva o tom, o čom on sám chce.
Tento jav spôsobil medzi ľuďmi obrovskú senzáciu a tekutina z mozgu jesetera sa začala predávať vo veľkom. Ľudia v noci spali pokojne, nikoho netrápili nočné mory, všetci chodili radi spať, tešili sa na spánok a ráno po prebudení mal každý dobrú náladu.
Ale ako to už chodí, tekutina z jeseterov tu nebola navždy. Začala sa rýchle míňať, takmer všetky jesetery boli vyhubené. Ochrancovia prírody boli pobúrení, no nenásytní ľudia sa neustále dopytovali po úžasnom rybom produkte, po ktorom sa tak krásne spí.
Až bol vyhubený posledný jeseter, ľudstvo bolo ochudobnené o ďalší jedinečný druh, ktorý na tomto svete existoval. Všetci si museli opäť zvyknúť na obyčajné sny, vo svete panovala zlá nálada a zrástol počet jedincov s depresiami.
No viac ako po dvoch rokoch sa všetko pomaly vracalo do normálneho života a ľuďom ostali už iba spomienky na rybu, ktorá im dokázala dať krásne sny.
Júlia Ngová, Oktáva
Je 11.09.2001. Tak ako aj ostatní pracujúci občania USA, aj ja sa ráno do práce ponáhľam. V práci, ktorú som robil, som bol úspešný, veď posúďte sami. S ročným platom tristo tisíc dolárov, služobným autom a bytom na Manhattane som si žil ako v bavlnke. Dnešný deň však bol akosi iný. Čosi zvláštne som cítil vo vzduchu. Zrazu do mňa niekto zozadu nabúral. Nebolo to nič vážne, trochu buchnutý nárazník, ale nahnevalo ma to tak, ako by bolo celé auto rozbité.
Začal som na toho človeka kričať. ,,Človeče, vari ste normálny ?,, On sa mi to snažil vysvetliť, avšak ja som bol neoblomný a zlý, vždy som taký bol. Obyčajný, namyslený egoista. Po 15 minútach nášho rozhovoru, respektíve môjho monológu sa ozval veľký lomoz. Bol spáchaný teroristický útok na obchodné centrum dvojičky. Práve tam som mal namierené. Zahmlilo sa mi pred očami.
Bol som z toho mimo, celý mesiac som nevychádzal z bytu. Premýšľal som nad tým, koľko ľudí tam zahynulo. Čo by sa stalo, ak by do mňa ten človek nenarazil? Pochopil som, že Boh mi dáva ešte jednu šancu zmeniť svoj život.
A naozaj tak aj bolo. Z práce som odišiel, majetok som rozpredal a niekoľko vecí rozdal charite. Išiel som do Afriky, kde sa zo mňa stal dobrovoľný humanitárny pracovník. Priznávam, začiatky boli ťažké , avšak dnes, po 4 rokoch strávených tu, je to dobré. Dokonca som si tu našiel aj priateľku, s ktorou plánujeme svadbu. Návrat do USA je pre mňa nereálny. V škole učím angličtinu, francúzštinu a dejepis. Deti sa snažím nielen učiť, ale dalo by sa povedať , že aj trošku vychovať. Predsa len pochádzam zo západu a viem , ako to v živote chodí. V Afrike je veľa chudobných, ale nájdu sa tu aj bohatí ľudia.
Tak ako nikto múdry z neba nespadol, môžeme to isté tvrdiť o chudobe a bohatstve. Keď sa niekto narodí chudobný, neznamená, že aj taký zomrie a naopak. Preto by som sa nepýtal komu veľa, komu málo, ale kto šancu od života využije a kto nie. Preto vyzývam všetkých mladých ľudí, aby študovali a mali sa vo svojom živote lepšie.
Kevin Richter, 2.A
Myslel som si, že niečo také sa ma netýka. Vždy som sa na zväzok manželský pozeral skepticky, ako na vec, ktorá ma rozhodne nemôže postihnúť. Tak som sa vám oženil. Manželku mám veľmi rád a vážim si jej, ale jednu vec jej nikdy neodpustím. Prišlo to celkom ako blesk z jasného neba. Spoznali sme sa v roku 1934. V lete tohto roku som sa rozhodol, že odídem z mesta a konečne si trocha oddýchnem a dám si do poriadku svoje podlomené zdravie. Vybral som si celkom nenápadné kúpeľné mestečko na južnej Morave. A práve to sa mi stalo osudným. Tam som ju stretol. Už ako dieťa som býval často chorý a zvyčajne som celé vakácie preležal doma v posteli v opatere mojej starostlivej mamičky. Mal som najúžasnejšiu matku na svete. Bola to jedna citlivá a jemná žienka, stvorenie priam poetické. Môj ošetrujúci lekár si to však nemyslel. Vravel, že matka je zrelá na ústav pre choromyseľných. Stačilo, aby som si kýchol a hneď sme bežali k lekárovi. Čo keby náhodou...? Od detstva som si preto zvykol navštevovať lekára minimálne trikrát týždenne. V jedno slnečné poobedie, keď som sa vracal z prechádzky, na ktorú chodievame s mamičkou každý deň, zastavil som sa v ordinácii. Lekár vykonal rutinnú preventívnu prehliadku, sadol si za stôl, zamyslel sa a potom povedal: „Človeče, vy potrebujete ženskú!“ Ja som sa ale nedal a hneď som argumentoval: „Vážený pán doktor, ozaj si myslíte, že žijem sám? Veď ja mám predsa v dome ženu, mamičku!“
„Nie je žena, ako žena, pán riaditeľ.“ Nad touto hlbokou filozofickou myšlienkou som sa musel zamyslieť, ale vonkoncom nič som nevyhútal. Asi o týždeň som na lekárove odporúčanie odcestoval do kúpeľov, ale tentoraz výnimočne bez mamičky. A ako už som hovoril, tam som ju stretol. Dámsku spoločnosť som nikdy nevyhľadával. Žil som len štúdiom a na ženy som sa pozeral, ako na nástroj hriechu. Každá žena, ktorú som dovtedy spoznal mala nejakú chybu, samozrejme, okrem mamičky. Ale táto bola niečím výnimočná. Zaujala ma na prvý pohľad. Stretli sme sa pravdupovediac, za veľmi zvláštnych okolností. Hneď druhý deň lialo ako z kanvy. Vyšiel som na prechádzku ale búrka ma zastihla už na veľkej kolonáde. Zostal som preto stáť pri kníhkupectve a pozeral som sa do výkladu, keď v tom ma ktosi ovalil čímsi po hlave. Strašne som sa zľakol a chvíľku som nevedel ani čí som, podlomili sa mi kolená a bol som nútený odtancovať k lavičke. Sadol som si, keď vtom sa vedľa mňa ocitlo akési dievča. Veľa si nepamätám, viem len, že ma jednou rukou hladila po líci, v druhej ruke držala zložený dáždnik, ktorý mi pred chvíľou pristál na hlave a opakovala stále dookola niečo nezrozumiteľné. Potom odišla. Z celého tohto nášho stretnutia mi v pamäti najjasnejšie utkvela tá scéna, kedy som zostal ako obarený sedieť na lavičke a ona usmievajúc sa odchádzala do hotela. Tá vám tak krásne krútila, ehm, panvou! Keď som zistil, že býva v tom istom hoteli ako ja, vôbec mi už nevadilo, že prší. Celkom živo som si predstavoval, čo všetko by sa s ňou dalo robiť za skutočnosti, že vonku prší. Bol som neskúsený a hanblivý a nevedel som ako jej to povedať, aby sa neurazila. Nakoniec som jej napísal lístok. „Milá slečna, nezahrali by ste si so mnou dnes o pol druhej po obede kanastu?“ Pri obede som jej poslal lístok po čašníkovi a sledoval ako bude reagovať. Po celý čas sa milučko a zvodne usmievala, no keď si prečítala lístok, zachmúrila sa, lístok roztrhala a z jedálne odišla rezkým krokom. Asi dávala prednosť vykladanému pasiansu. Na ďalší deň sme sa stretli pri bare a slovo dalo slovo a od tej doby sme sa stretávali každučký deň. Bola jedinečná. Najviac ma na nej zaujali, okrem panvy, oči. Mala v nich čosi diabolské a tajomné. Ona bola celá akási obklopená tajomstvom. Dodnes ani neviem, prečo ma vlastne vtedy ovalila tým dáždnikom. Pravdupovediac, vtedy mi to ani na um neprišlo pýtať sa jej niečo také. Bol som, ako sa to povie ...zaľúbený, najskôr. Inak si to neviem vysvetliť. Každé ráno som ku dverám jej izby kládol obrovskú bukrétu červených ruží. Natoľko ma očarila, že som sa rozhodol požiadať ju o ruku. Bol som celkom mimo, pretože na mamičku som si celú dobu ani nespomenul. Bolo to pominutie zmyslov, akýsi stav božského opojenia. Zobrali sme sa, no manželstvo sa nezačalo vyvíjať podľa mojich predstáv. Ako som už hovoril, som trocha chorľavejší, a tak som svadobnú noc preležal v nemocnici so zápalom priedušiek. Spočiatku som si z toho nič nerobil, ale neskôr mi začalo správanie mojej manželky pripadať až nenormálne, pretože som o manželstve a veciach s ním spojených prečítal veľa kníh. Raz sme si spolu vyšli do neďalekého lesíka na romantickú prechádzku. Bol som a ešte aj som veľmi konzervatívny človek, a preto som sa neodvážil svoju ženu dosiaľ pobozkať. Keď sme však vošli do toho čarokrásneho lesa asi opojený tou krásou pocítil som náhle túžbu vášnivo ju bozkať. Skočil som k nej, schmatol ju, no než sa stihli moje rety dotknúť jej pier, dostal som takú šupu za ucho, že mi na dve hodiny ochrnula pravá polovice tváre. No moment, toto predsa v žiadnej knihe nebolo! Vari je trestné pobozkať vlastnú ženu? Budúci týždeň sa mi podarilo vrátiť sa domov z úradu o hodinu skôr, no manželku som doma nenašiel. Slúžka mi povedala, že pani odišla na prechádzku, ale čoskoro by sa mala vrátiť. Rozhodol som sa, že jej pôjdem naproti. Prišiel som až k lesíku, keď v tom akoby ma zasa ovalilo niečo po hlave. Zmeravel som a nevládal som sa pohnúť. Na lesnej ceste stála moja žena v objatí akéhosi chuligána, ktorý ju div nepridusil, ako náruživo si ju tisol k telu. No korunu tomu nasadil vo chvíli, keď ju pobozkal. Čakal som a nič. Žiadna facka. Žiaden kopanec do kolena. Nič. Stál som tam ako idiot. Nazlostený som prišiel domov a so ženou som sa celý večer nerozprával. V noci, keď som si išiel ľahnúť opäť som si podvedome vybavil tú nechutnú scénu. V tú noc som zistil, že i keď svoju ženu nadovšetko milujem, jednu vec jej nikdy neodpustím. Ešte teraz mi znejú v hlave jej slová. Hlupáka zo mňa nikto robiť nebude! Vadí mi to. Áno, vadí, pretože jeho v lese pobozkala a mňa nie! A to jej v živote neodpustím! Vraj: „V lese nie!“ Je to celé nejaké divné. Predsa len som si to predstavoval trošíčku inak. Alebo si myslíte, že je normálne, že som za päť rokov manželstva svoju ženu ani len nepobozkal? O niečom viac ani nehovorím. No asi je to celkom štandardný postup. Koniec koncov, keď tak nad tým premýšľam, mám krásnu ženu ktorú ľúbim, veľký dom so záhradou a dve nádherné deti. Čo viac si ešte môžem želať?
Alexandra Bolfová 2.A
Poznáte to. Ráno vás zobudí zvuk budíka na mobile. Snažili ste sa nastaviť zvonenie, ktoré vám spíjemní ráno ale aj napriek tomu máte chuť hodiť mobil o stenu. Denne...
Je za nami prvý mesiac školy aj imatrikulácia prvákov a primanov. Nezávidím. Počasie za oknami je deň za dňom chladnejšie a pomaly nám začína dochádzať, že je to zase tu. Kolotoč povinností, učenia, písomiek, skúšok, dobrých známok, zlých známok, opráv zlých známok...
Myslime však pozitívne! Po každých piatich dňoch v škole sú dva dni voľna. Okrem toho občas nejaké tie prázdniny, štátne sviatky, nečakaná choroba, plánovaná choroba (buďme úprimní, každý to robí), školské akcie, prednášky, divadlá... Takže dva krát sčítané a podtrhnuté, preflákame viac dní ako strávime v škole. A z tých pôvodných desiatich mesiacov ostane ledva polovica, ak nie menej. Okrem toho: Aj tá najťažšia hodina má len 45 minút a ak profesor/ka mešká kľudne aj len 35 alebo menej. To nie je na zahodenie...
Asi toľko k snahe pozitívne myslieť a teraz späť do reality. Tak teda vitajme v novom školskom roku. Nech je lepší ako ten... Dobre, dobre. Len sa to posnažme prežiť nech si môžeme opäť užiť ďalšie leto.
Držím palce :)
Donny
