Niekomu veľa, niekomu málo

Je 11.09.2001. Tak ako aj ostatní pracujúci občania USA, aj ja sa ráno do práce ponáhľam. V práci, ktorú som robil, som bol úspešný, veď posúďte sami. S ročným platom tristo tisíc dolárov, služobným autom a bytom na Manhattane som si žil ako v bavlnke. Dnešný deň však bol akosi iný. Čosi zvláštne som cítil vo vzduchu. Zrazu do mňa niekto zozadu nabúral. Nebolo to nič vážne, trochu buchnutý nárazník, ale nahnevalo ma to tak, ako by bolo celé auto rozbité.
Začal som na toho človeka kričať. ,,Človeče, vari ste normálny ?,, On sa mi to snažil vysvetliť, avšak ja som bol neoblomný a zlý, vždy som taký bol. Obyčajný, namyslený egoista. Po 15 minútach nášho rozhovoru, respektíve môjho monológu sa ozval veľký lomoz. Bol spáchaný teroristický útok na obchodné centrum dvojičky. Práve tam som mal namierené. Zahmlilo sa mi pred očami.
Bol som z toho mimo, celý mesiac som nevychádzal z bytu. Premýšľal som nad tým, koľko ľudí tam zahynulo. Čo by sa stalo, ak by do mňa ten človek nenarazil? Pochopil som, že Boh mi dáva ešte jednu šancu zmeniť svoj život.
A naozaj tak aj bolo. Z práce som odišiel, majetok som rozpredal a niekoľko vecí rozdal charite. Išiel som do Afriky, kde sa zo mňa stal dobrovoľný humanitárny pracovník. Priznávam, začiatky boli ťažké , avšak dnes, po 4 rokoch strávených tu, je to dobré. Dokonca som si tu našiel aj priateľku, s ktorou plánujeme svadbu. Návrat do USA je pre mňa nereálny. V škole učím angličtinu, francúzštinu a dejepis. Deti sa snažím nielen učiť, ale dalo by sa povedať , že aj trošku vychovať. Predsa len pochádzam zo západu a viem , ako to v živote chodí. V Afrike je veľa chudobných, ale nájdu sa tu aj bohatí ľudia.
Tak ako nikto múdry z neba nespadol, môžeme to isté tvrdiť o chudobe a bohatstve. Keď sa niekto narodí chudobný, neznamená, že aj taký zomrie a naopak. Preto by som sa nepýtal komu veľa, komu málo, ale kto šancu od života využije a kto nie. Preto vyzývam všetkých mladých ľudí, aby študovali a mali sa vo svojom živote lepšie.

Kevin Richter, 2.A