Kde pijú dúhy

Chcela spoznať cit. Cit menom láska. Spoznala ho len na chvíľu a potom ho stratila navždy.  Jedna udalosť, jedna strata. Strata toho najdôležitejšieho. Strata citu, ktorý najviac chcela cítiť.
Dalila mala všetko. Rodinu, vzdelanie, zabezpečenie do budúcnosti a kamarátov. Rodičia jej dali meno Dalila, pretože z hebrejčiny jej meno znamená nežná a jemná. A to ona naozaj bola. Vždy ju chovali ako v bavlnke. Mali iba ju. Väčšina detí, ktoré nemajú súrodenca bývajú často rozmaznané. Ona bola ale presný opak. Každý deň ďakovala rodičom za to, čo má a za to, ako sa k nej správajú. Každý deň im hovorila ako ich ľúbi. Rodičia jej každý deň hovorili, aký je pre nich poklad a že muž, ktorý získa jej srdce, bude najšťastnejším mužom na svete.
Jej život nešiel ani pomaly, ani rýchlo. Na základnej škole bola výbornou žiačkou, na strednej škole taktiež a na vysokej škole bola najlepšou študentkou v ročníku. Hneď potom, ako sa stala právničkou, zamestnala sa u veľmi bohatých ľudí. Bola veľmi priateľská, dobrosrdečná a všetci ju mali radi. Kúpila si vlastný byt, o ktorom už ako pubertiačka snívala. Každý deň chodievala do práce a navštevovala rodičov. Rodičia boli pre ňu najväčšou oporou, akú potrebovala. Bola skutočne šťastná. Pamätala si na to, čo jej raz povedala mama. Povedala jej, že muž, ktorý získa jej srdce bude najšťastnejším na svete. Pamätala si aj na to, ako sa spoznali s otcom. Otec bol prvým a aj posledným mužom v jej živote. Dalila bola z príbehu, ktorý jej rozprávala mama úplne ohúrená. Povedala si, že aj ona chce nájsť lásku na prvý pohľad a ostať s ním až do konca života. Mala 28 rokov a stále nemala žiadneho priateľa, čakala na toho pravého. Niekedy si myslela, že sa žiadny podľa jej predstáv nenájde.  Jedného dňa, keď prišla Dalila do práce, povedali jej, že má zaučiť mladého právnika do praxe. Keď ho jej oči po prvýkrát uvideli, Dalila ostala ako omámená. Navonok bol presne taký, akého si predstavovala. Zo začiatku si držala odstup, ale po roku spoločnej práce už nie.
Jedného večera išla Dalila z práce domov neskoro. Nerátala s tým, že sa jej práca predĺži a že bude tak pršať. Nemala rada MHD a taxíky, pretože sa bála jazdiť sama. Neostávalo jej nič iné, ako ísť pešo. Ako tak kráčala rozkvitnutou alejou, započula cudzie kroky. Bála sa otočiť. Keď sa kroky pomaly ale isto blížili, otočila sa. Bol to zamilovaný pár. Pomaly sa blížila k činžiaku, v ktorom bývala. Ako vyťahovala kľúče z kabelky, niekto na ňu zaútočil. Nevedela sa brániť. Snažila sa kričať, ale nešlo to. Bola v takej panike, že sa nedokázala hýbať. Zatvorila oči, no v tom započula beh. Zrazu zakričala a ten niekto pribehol a zachránil ju. Nevedela kto to bol, nepoznala toho človeka. Dalila mu poďakovala a rýchlo utekala schodmi hore do bytu. Zavolala Michalovi. Michal bol ten mladý právnik, ktorého Dalila zaúčala. Poprosila ho, či by si s ňou zajtra večer nevyšiel von. Bola veľmi zúfalá a nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. Nikdy sa jej nič podobné nestalo, nevedela ako má v takej chvíli reagovať.
Prišla noc druhého dňa. Michal prišiel pre Dalilu a šli spolu do kaviarne. Sedeli oproti sebe v malej útulnej kaviarni vysoko v horách a okrem pukania dreva v kozube nebolo počuť takmer nič. Tie minúty mali chuť večnosti. Teda... Ak by mala byť večnosť takáto, pokojne by ju chcela aj hneď.

 Po čase  vzal jej ruku do dlaní a obzeral si ju, akoby ešte nič krajšie nevidel. Znova sa jej pozrel hlboko do očí a pôsobil, akoby tam našiel zdroj neutíchajúceho šťastia. V tej chvíli už  nedokázala udržať slzy a s potláčanými vzlykmi sa pozrela do okna, na neutíchajúci pohyb tam vonku.  Šialený pocit neutíchajúceho, večného šťastia a pokoja sa horko miešal s bezmocnosťou, či skôr bezmocnou beznádejou. V jednej sekunde sa dá nájsť všetko a zároveň to aj stratiť. Čo teraz? Bolo to jediné, o čom dokázala v tej chvíli premýšľať. Zdalo sa, že on už nebol schopný ani toho...Kukučkové hodiny odbíjali polnoc. Michal navrhol, či by nemohli ísť k nej. Bola ním tak očarená, že súhlasila. Keď prišli k nej domov, otvorili si fľašu vína a zhovárali sa. Dalila mu navrhla, aby u nej prespal. Keď sa ráno zobudila, jej byt bol hore nohami. Vstala z postele a s nemou tvárou chodila po byte. Všetko bolo rozbité, zničené a niektoré veci ukradnuté. Spomenula si, že Michal u nej prespal. Hneď mu zavolala a povedala mu čo stalo. On je tvrdil, že okolo pol 4 v noci od nej odišiel a že keď odchádzal všetko bolo v poriadku, a povedal jej, že si požičal náhradné kľúče, aby mohol zamknúť. Dalila bola chvíľu v šoku a nezmohla sa na slovo. O pár minút zavolala do práce a ospravedlnila sa, že nepríde. Zavolala taktiež políciu a jej najlepšej priateľke, aby prišla. Bola v strašnom šoku. Polícií povedala aj o incidente, ktorý sa stal pred pár dňami pri vchode do činžiaku. Dalila si nevedela vysvetliť, čo sa deje. Začínala si myslieť, že jej chce niekto ublížiť, alebo dokonca aj zabiť. Po 5 hodinách polícia odišla. Spolu s jej priateľkou začali upratovať byt. O takmer 8 hodín, bol celý byt uprataný. Dalila bola veľmi bohatá a veľa ľudí ju poznalo. Povedala si, že možno jej chce ublížiť niekto s kým sa pozná. Začala premýšľať o tom, či niekomu vo svojom živote neublížila. Spomínala aj na tých, ktorých ako právnička obhajovala ešte pred tým, než sa zamestnala u bohatej rodiny. Priateľku poprosila, aby u nej prespala. Išli spať veľmi neskoro. Nad ránom sa Dalila strhla zo sna, a v tom si uvedomila, že má v obývačke kameru. Nespomenula si na ňu, pretože ju nechcela. Myslela si, že jej bude zbytočná. Ale napokon si ju nechala. Keď si prehrávala záznam z kamery, bolo to neuveriteľné. Videla Michala, ako jej ničí a kradne veci. Nemohla tomu uveriť. Ako to, že nič nepočula. Nevedela si to vysvetliť. Ihneď zavolala políciu, dala im záznam z kamery a tí Michala zatkli. Časom a vyšetrovaním sa zistilo, že okradol už viacero žien. Nebola tak  zničená z toho, že jej zničil a ukradol veci, ale z toho, že sa doňho zamilovala. Prišla o to, po čom najviac túžila. Prišla o ten cit. Prišla o cit milovať. Michal bol jej jediným priateľom. Chcela byť ako jej mama. Bola z toho zničená a smutná. Rozhodla sa odísť z mesta. Chcela ísť tam, kde pijú dúhy, tam kde je šťastie. Keď si balila svoje veci, postupne si uvedomovala, že tu má všetko. Má svoj vysnívaný byt a úžasnú prácu. Bola síce smutná z toho, že má 30 rokov a žiadneho priateľa, ale uvedomila si, že radšej ostane sama a bude piť z dúhy šťastia. No prišla o to, čo najviac chcela. O cit milovať. Tento cit je pre každého z nás veľmi dôležitý, pre Dalilu bol najdôležitejší. Preto prišla o „všetko“, pretože ten cit bol pre ňu všetko.  

Michaela Bölcsová, 3.A

V chodbách mozgu

                        Mozog je pre mňa ten najfascinujúcejší a najnepochopiteľnejší orgán nášho tela. Často krát som sa zamýšľala, ako je možné, že len jeden orgán dokáže ovládať takmer celé moje telo. Nikdy som tomu nedokázala porozumieť. Ako to všetko funguje? A čo sny? Tie sa predsa tiež rodia v našom mozgu. Ako sa to všetko deje? Kde sa nám v hlave zrodia často krát nezmyselné myšlienky?

                        V chodbách mozgu sa odohráva neskutočné množstvo úžasných vecí. Mozog nám umožňuje myslieť. To ma tiež fascinuje - myslenie. Ako sa v hlave rodia myšlienky? Naše názory, naše rozhodnutia. Prečo sa rozhodnem práve tak a nie inak? Čo sa vtedy odohráva v tých chodbičkách mozgu? Každému človeku niečo iné. Tým sa odlišujeme jeden od druhého. V mozgu sa ukrývajú aj tie naše najtajnejšie pocity, názory, nálady, jednoducho všetko a môžeme to vidieť len my. Ak to nikomu nepovieme, nikto sa to nedozvie. Pretože to navždy zostane stratené v labyrinte chodieb nášho mozgu. Bolo by zaujímavé občas ostatným ľuďom nazrieť do myšlienok. Čo si práve v daný okamih myslia, alebo cítia? Nikdy to o druhom nemôžeme vedieť na sto percent. To vie len on sám. Možno sa niekto celý život usmieva, ale vnútri plače. Jeho mozog a jeho myšlienky sú však také silné, že to nechajú ukryté v jeho hlave. Keď sa teraz nad tým tak zamýšľam, zasa si uvedomujem, že to nechápem. Môj rozum je na to krátky. Ako však bolo povedané v mojej obľúbenej rozprávke: „Tam kde nepomôže vlastný rozum, poradí hlas srdca.“ To si myslím, že je tiež veľmi dôležité. V podstate celý život je súboj mozgu a srdca, rozumu a citu. Rozhodujeme sa len na základe nich. Ak sme ľudia vášnivejší, vyhráva srdce. Ak umiernenejší, rozum. Teraz premýšľam o tomto. Čím sa v živote riadim ja? Konám impulzívne, alebo s chladnou hlavou? Ešte skôr ako som si túto otázku položila, poznala som odpoveď. Rozmýšľam pozitívne, či práve naopak? Konám dobre, alebo nie? Robím to, čo by som mala? Ako sa správam? Som dobrý človek? Mala by som niečo v mojom živote robiť inak? Aká vlastne som? Viem, aká by som chcela byť. Taká ako v mojich snoch. Aká som v nich zasa viem len ja, lebo sa to odohráva v mojom mozgu a to nik nemôže vidieť. Akoto, že v nich som presne taká, aká chcem byť a normálne nie? Ako to môj mozog dokáže, dať mi aspoň na okamih takú ilúziu?

                         Teraz vlastne ani neviem, ako som sa k takýmto myšlienkam dostala. Chcela som písať o tom, čo sa odohráva v chodbách mozgu ľudí. A teraz tu sedím, zatvorená vo svojej izbe a píšem to, o čom práve premýšľam. O mojom živote. A o tom, kto vlastne som. Ako som k tomu prišla? Vlastne ani neviem. Ale jedno viem. Že sa to odohráva v chodbách môjho mozgu.

Justína Fulierová, oktáva

Len kvapka?

Posledná kvapka žiaľu.
Prvá kvapka bolesti.
Svetlá kvapka smútku.
Tmavá kvapka radosti.

Všetko mizne ako prach.
Šťastie,nádej,láska.
Faloš,hnev,zrada.
Ľudia zraňujú,trpia,ponižujú.
Vyčítajú,obviňujú a ich pohľady mrazia.
Dávajú nám kvapky zúrivosti,kvapky temna a zla.

Každý deň iná maska.
Život sprevádzaný maskami.
Život ako v raji.
Jedna veľká,neustále točiaca sa falošná špirála.
Masky.
Vynález doby.
Skryjú závisť,slzy,rany,strach a smútok.
Skryjú všetko.
Všetko,čo len chcete.

Prvá kvapka krvi.
Posledná kvapka bolesti.
Masky ničia,oberajú nás o vieru,sny a silu.
A potom to príde.
Koniec špirály.
Konečná kvapka.

Kvapka tichej smrti.

Karin Huťťová, kvinta

S Alexandrou Bolfovou o pripravovanej hre

No a je to tu zase! Keďže sa mi donieslo do uší - a to som sa ani nemusela veľmi snažiť - o novej hre, ktorú pripravuje Alexandra Bolfová s Divadelným spolkom F.K. Veselého. Tak som trochu zisťovala, o čo pôjde + niečo málo naviac ;)

 O čom bude hra? Na čo sa môžeme tešiť?

„Nová hra má názov Čakáreň alebo Dobrý človek ešte žije, čo možno divákovi napovie, že dej našej hry bude situovaný do čakárne, nie je to však hocijaká čakáreň. Túto čakáreň možno chápať ako niečo medzi nebom a zemou. Trvalo ju obývajú Dobro a Zlo, ktoré každodenne prijímajú nových čakajúcich, ktorých si potom podľa závažnosti ich hriechov prerozdelia. Problém je však ten, že poslednou dobou prichádzajú do čakárne len duše zlé a hriešne. Dobro však nestráca vieru v lepšie zajtrajšky. Napokon sa Dobro so Zlom stavia. Zlo je presvedčené, že dobrý človek už neexistuje, no Dobro nestráca svoj vychýrený optimizmus a verí, že niekde na svete predsa len žije človek, ktorého duša by bola hodná vstúpiť do kráľovstva nebeského. Celá situácia sa mení vo chvíli, kedy do čakárne prichádza 7 čakajúcich, ktorý však nie sú len tak obyčajnými cudzími čakajúcimi.“

Zostala si verná komédii alebo si zmenila žáner?

„Tak trocha. Keďže dve moje predchádzajúce hry boli komédie, spočiatku som chcela staviť na overenú klasiku. Avšak neskôr som sa začala viacej zamýšľať nad témou a s tým bol úzko spätý taktiež žáner celej hry. Tretia komédia už by možno pôsobila na divákov monotónne. Druhým dôvodom bola téma hry a keďže v hre možno nájsť aj otázky vážnejšieho rázu zvolila som ako žáner tragikomédiu. V hre sa budeme snažiť čo najviac využiť aj symboliku.“

Herci sú pôvodní alebo nastala nejaká zmena?

„Všetci herci zostávajú, no keďže sa počet postáv, v porovnaní s predchádzajúcou hrou  zvýšil, musíme pribrať aj nových hercov. Hľadáme konkrétne jedno dievča a jedného chlapca, čo však bude asi zložitá úloha, keďže, ako dobre vieme, chlapov (a najmä ochotných a zodpovedných chlapov) je v súčasnosti akútny nedostatok.“

A sú „tvoji“ herci spokojný s rolami, ktoré si pre nich ušila tento krát?

„Ja dúfam, že sú celkom spokojní. Ako ktorý herec...(smiech). Samozrejme budú tieto charaktery možno komplikovanejšie než to bolo v hrách predchádzajúcich, a preto budú aj náročnejšie, čo sa týka prípravy.“

Ako prebieha skúšanie?

„O žiadnom veľkom skúšaní sa zatiaľ hovoriť nedá, pretože sme mali len jednu takzvanú čítačku, avšak sama za seba môžem povedať, že ja som s ňou bola veľmi spokojná, možno aj preto, lebo bola celkom iná, než tie predchádzajúce. O celej hre sme viac diskutovali, rozoberali jednotlivé postavy a podobne. Decká boli super a ja som skutočne rada, že mám tú česť pripravovať s nimi v poradí už tretiu hru.“

 Kedy sa môžeme tešiť na premiéru?

„Premiéru by sme chceli stihnúť do konca tohto školského roka, avšak neviem, či sa nám skúšky neskomplikujú tým, že takmer polovica súboru tento rok maturuje. Aj napriek tejto skutočnosti sme sa s deckami dohodli, že na skúšky budú chodiť pravidelne i po, dúfam, že úspešnom, zložení maturitných skúšok. Dali sme si záväzok, že hru musíme stihnúť nacvičiť, stoj čo stoj. Máme pre to isté dôvody, konkrétne jeden, ale ten si necháme pre seba, ak dovolíš...=))“

Je to tvoja posledná hra alebo plánuješ ešte niečo?

„Aby som ti pravdu povedala, sama neviem. Maturitný ročník je veľmi ťažký a potom, už nebudeme tá stará zostava. Vieš, už dávno to nie je o tom za každú cenu hrať to divadlo. Už to je predovšetkým o tých ľuďoch, samozrejme, láska k divadlu je to čo nás spája a kvôli čomu sa každý týždeň stretávame, ale myslím, že keby sme neboli taký dobrý kolektív, už dávno nie je po Divadelnom spolku F.K. Veselého ani stopy. Uvidím, ako sa veci a situácia vyvinie, možno keď by sa našla skupinka ochotných a šikovných deciek, nebol by problém, no sama dobre vieš ako je ťažké nájsť niekoho, kto by dnes holdoval divadlu a chcel sa doň aj aktívne zapojiť.“

A na záver nám povedz, či budeš s divadlom pokračovať aj po skončení prác v gymnáziu?

„Samozrejme, je to môj veľký sen, za ktorým si idem, ako sa hovorí. Tak dúfam, že všetko vyjde tak, ako vyjsť má. Ale musím podotknúť, že i keby sa mi môj sen o „veľkom divadle“ splnil, nikdy nezabudnem na našu partiu, s ktorou sme spoločne začínali a už teraz viem, že mi budú veľmi chýbať.“

Takže ja teraz na záver Saške ďakujem za ďalší rozhovor, jej aj celému spolku držím palce a prajem veľa šťastia a ďalších úspechov.

Text: Donny
Foto: Roman Ralbovský, Simona Turkovičová