Určite každý z nás občas premýšľa nad minulosťou alebo budúcnosťou. Niektorí viac, niektorí menej, no každý sa raz za čas pozastaví, zabudne na prítomnosť a takpovediac cestuje v čase. Aj keď by sme mali žiť prítomnosťou a nezaoberať sa tým, čo sa stalo a čo už nezmeníme alebo tým, čo bude alebo by mohlo byť. Týmto spôsobom by sme ani nežili svoj život. Ak by sme zanevreli na prítomnosť, život by nám len pretiekol pomedzi prsty. Aj napriek tomu všetkému sa však nemôžeme ubrániť spomienkam. Ako by sme aj mohli? Spomienky sú v podstate všade. Sú v nás, v našich mysliach, srdciach, na fotkách, v našich veciach, v piesňach. Koľko ľudí sa nájde v jednej piesni. Nemusíme byť autormi týchto piesní, a predsa vieme, o čom sú. Predsa v nich vidíme a počujeme veci nám tak známe. S každou piesňou sa spája iná spomienka, iný zážitok, iní ľudia. Mnoho spomienok je nepríjemných, smutných, takých, že by sme na ne najradšej úplne zabudli. No tie krásne, úsmevné spomienky, ktoré si chceme zapamätať navždy. Kto by na ne rád nespomínal? Veď spomínanie nám umožňuje znovu prežívať veci, ktoré sme zažili. Občas nám nezostáva nič iné, než práve spomienky. Tie sú totiž dôkazom, že určité veci sa naozaj stali.
Nielen spomienky však zamestnávajú našu myseľ. Často sa oddávame túžbam a cieľom, ktoré máme a ktoré by sme v budúcnosti chceli dosiahnuť. Premýšľame nad tým, čo nás čaká, akí budeme, akí budú ostatní, koho budeme mať okolo seba, či aký vôbec bude svet okolo nás. Tak či onak, vždy nám ostáva len jediné, a to vrátiť sa do prítomnosti a žiť.
Ja sama často premýšľam nad tým, čo bude o pár rokov. Zdá sa to ako krátka chvíľa, no môže sa stať tak veľa vecí a tak veľa vecí sa môže zmeniť. Je to ďaleko či blízko? Neviem odpovedať. Čas je dosť nevyspytateľný. Aj keď navonok sa tvári, že ubieha stále rovnako, v skutočnosti je to celkom inak. Raz beží ako o život a inokedy sa zase vlečie tak, že každá sekunda sa zdá byť večnosťou. Keď premýšľam o tom, čo bude trebárs o päť rokov, musím využiť spomienky a zamyslieť sa, čo bolo pre piatimi rokmi. Mala som takmer dvanásť rokov, chodila na základnú školu, bývala v inom byte než dnes. Tak veľa vecí sa zmenilo... No aj napriek tomu sa mi zdá, že to bolo len nedávno. Na kopu vecí si pamätám, akoby sa stali len včera. Neviem to vysvetliť. Je to zvláštne, ale mám pocit, že všetko, čo sa stalo počas môjho života bolo strašne dávno, no zároveň tak blízko. Zrejme to závisí od toho, z akého uhla pohľadu na vec pozerám.
Každopádne sa asi vždy budem čudovať tomu, čo s nami dokáže urobiť čas a nikdy si neprestanem klásť otázku: „Ďaleko či blízko?“
Lujza Valúšková, 2.A
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára