Okná v jedálni boli dokorán otvorené a ich biele rámy zľahka udierali o drevené obloženie na stenách. Bola noc a záhradná slávnosť už bola dávno ukončená. Nezostalo po nej ani stopy. Možno len svietiace lampióny zavesené v korunách mohutných javorov signalizovali, že práve tento deň nepatril medzi tie všedné. Tanec, hudba, spev. Pod náporom dvíhajúceho sa vetra sa hompáľali zo strany na stranu, ako kyvadlo v starých secesných hodinách, ktoré viseli v hale a vždy vzbudzovali vo všetkých obyvateľoch domu veľký rešpekt. Okolie domu bolo zahalené tajomným rúchom tmy, ktorá sa deň čo deň prikrádala spoza kamenného múru na konci záhrady, aby objala dom a skryla ho pod svoje ochranné krídla, aby skryla všetky slabosti a prehrešky domácich.
Služobníctvo už spalo po namáhavom dni, a tak vyzeral dom ako po vymretí. Túto mŕtvolnú symbiózu narúšala oslnivá žiara, ktorá prestupovala cez otvorené okná do tmavej noci, aby ju oslepila. V záhrade pri altáne stála mužská silueta. Nehybne, ako kamenná socha, ktorá jednou rukou stískala spráchnivený trám altánu a druhú ruku si tisla na horúce ustarostené čelo. Muž tak stál chvíľu bez pohnutia, a potom sa otočil a kráčal smerom k domu. Aký bol honosný a krásny ten dom. V tejto tmavej noci vyzeral ešte tajomnejší ako vo dne. Chladná opacha..
V jedálni sa ešte stále svietilo. Cez otvorené okná prenikal von chrapľavý a nezrozumiteľný zvuk, vychádzajúci z rádioprijímača, ktorý stával pri klavíri. Uprostred izby stál hnedý masívny jedálenský stôl, u ktorého sedela akási žena v pyžame. Veľkými tmavými očami hľadela neprítomne pred seba. Muž vstúpil do jedálne, no ona to nezbadala. Až keď pristúpil k rádioprijímaču a vypol ho, ona sebou trhla ako zo sna a rýchlo vstala, ale jediné, na čo sa zmohla, bol len bezbranný vzlykot. Sklopila oči a jej štíhle telo sa ešte viac skrútilo od fyzickej bolesti. Chvíľu na ňu pozeral a ešte väčšmi zneistel. Stáli oproti sebe. Muž a žena. Manžel a manželka. Spojený zväzkom manželským, v ktorom si pred tvárou Boha sľúbili lásku a vernosť v bohatstve aj v chudobe, v zdraví aj v chorobe. Vernosť! Tiež ju sľubovala a sľuby sú tu predsa od toho, aby sa dodržiavali! Boli si tak strašne blízki a pritom tak strašne ďalekí. Bývali v spoločnom dome, jedli pri spoločnom stole, spávali v spoločnej posteli a pritom vedeli, že sa zo dňa na deň čoraz viac jeden druhému navzájom odcudzujú. Stáli tam ako dvaja ľudia, ktorý sa práve stretli na ulici, takí, akých denne stretneme desiatky, práve takí, ktorí nám nestoja ani za pozdrav, takí, ktorí nám nestoja ani za to, aby sme zodvihli zrak a pozreli im do tváre. Opovrhoval ňou, ona ho ľutovala. Nezniesol ani jej pohľad, ona znenávidela jeho hlas. Nevediac ako sa dostať z tejto neriešiteľnej situácie znervóznel. Začal pochodovať z jednej strany izby na druhú a pritom sa snažil tváriť vyrovnane ako vždy. Poznali jeden druhého až príliš dlho. Náhle však zastal a pozeral von oknom, ktoré bolo ešte vždy otvorené, čím upútal jej pozornosť. Pristúpila preto bližšie k obloku, aby zistila, čo ho tak veľmi zaujalo. Vonku viseli krvavočervené lampióny, ktoré sa ešte vždy hompáľali zo strany na stranu. Pod lampiónmi ležala na zemi lopta a drevený domček pre bábiky. „Zasa si neupratala svoje veci,“ povedal muž „to má po tebe.“ Na to sa žena len milo usmiala a odvetila: „Je to možné, mne včera rozstrihala tú novú blúzku, to má zasa po tebe.“ Pozreli sa na seba a v tvárach sa im zračil úsmev.
Ešte chvíľu nehybne stáli pri okne, držali sa za ruky a pozorovali ako sa dvíha vietor a lampióny jeden po druhom pomaly zhasínali. Hompáľali sa zo strany na stranu v rytme hodín, ktoré práve odbili polnoc. Zatvorili všetky okná a keď prechádzali halou popri starých hodinách, padol obidvom zrak na obraz malého hnedookého dievčatka v ružových šatách. Muž stisol ženinu ruku ešte pevnejšie, ako kedykoľvek predtým a ona tento stisk opätovala. Toto prosté gesto pre nich znamenalo viac, než more zbytočných a prázdnych slov, ktorých už boli presýtení. Krvavočervené lampióny sa ešte stále kývali sem a ta, dokým vietor neustal.
Alexandra Bolfová, 2.A
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára