Zvláštne. Dnes ráno som sa po dlhej dobe zobudil bez
strachu. Stáva sa mi to celkom často. Som už raz taký. Zaspávam s pocitom
strachu, budím sa so strachom a v podstate celý deň sa bojím. Ani
možno nežijem...asi len prežívam. To je zo všetkého najhoršie. Môžete žiť
kdekoľvek, s kýmkoľvek, v chudobe, v bohatstve, chorobou poznačení, ale môžete
prestať prežívať a začať žiť. Stačí len chcieť (to hovoria novodobí
vizionári a filozofi).
Neviem, teda, nechápem, prečo som sa dnes ráno nebál. Celkom som si zvykol na strach. Čudujte sa, ale je to tak so mnou od detstva. Ale komu sa chce vykladať ten klišé príbeh ako na vás rodičia akoby zabudnú a vy sa uzatvárate do seba a skrátka neviete, čo robiť, ako reagovať a potom vám vynadajú. Vyhrešia vás za to, že ste niečo spravili zle. A potom sa úzkosť premení v strach. A strach prerastá do enormných veľkostí, pretože nik vám nepodá pomocnú ruku. Asi takto to so mnou začalo. Takže som skrátil môj suchársky príbeh.
Hneď ráno, po prebudení, sa bojím, že sa mi niečo cez deň stane. Že ma zrazí auto, pri lekárskej prehliadke mi objavia nádor...Hej, zabudol som poznamenať, že môj strach prerástol v obrovskú paranoju. Čo už.
Neviem, teda, nechápem, prečo som sa dnes ráno nebál. Celkom som si zvykol na strach. Čudujte sa, ale je to tak so mnou od detstva. Ale komu sa chce vykladať ten klišé príbeh ako na vás rodičia akoby zabudnú a vy sa uzatvárate do seba a skrátka neviete, čo robiť, ako reagovať a potom vám vynadajú. Vyhrešia vás za to, že ste niečo spravili zle. A potom sa úzkosť premení v strach. A strach prerastá do enormných veľkostí, pretože nik vám nepodá pomocnú ruku. Asi takto to so mnou začalo. Takže som skrátil môj suchársky príbeh.
Hneď ráno, po prebudení, sa bojím, že sa mi niečo cez deň stane. Že ma zrazí auto, pri lekárskej prehliadke mi objavia nádor...Hej, zabudol som poznamenať, že môj strach prerástol v obrovskú paranoju. Čo už.
Ale ...
Ako to, že som sa dnes ráno nebál? Vlastne, ani teraz sa
nebojím. Že stratím všetko to, čo mám, aj keď toho nie je veľa.
Včera večer som konečne dočítal knihu od J. D. Salingera.Bože, ako ja ho zbožňujem. Je skrátka iný. Možno ako ja. Veľa čítam. Nie je to relax, ale snažím sa prísť na odpovede na moje príliš zložité otázky.
Asi začnem čitať opäť všetky jeho knihy. To ma fakt baví.No a keď som dočital Saliho (tak som si ho pomenoval, teda skrátil jeho meno), tak som sa zamyslel nad jeho slovami.
„Čo ma ale vážne nadchne je taká kniha, ktorú človek dočíta, ani čo by si želal, aby bol s autorom, čo ju napísal, ohromný kamarát a mohol mu zatelefonovať, kedy sa mu zachce.“
Celkom ako ja so všetkými jeho knihami. V tom momente, keď som sa tak zamýšľal nad jeho slovami, som si uvedomil, že som v niečom ako on. Iný. Viac než druhí ľudia. A bojím sa. Iní sa neboja. A ja chcem byť ako oni. Len v niečom. Ako tí ľudia, čo žijú. Neprežívajú.
Tak som sa rozhodol. Kriste, konečne som sa rozhodol. Že budem žiť. Nie prežívať. A s tmavou nocou akoby všetok strach pominul. A prišlo ráno. Hej,to preto som sa dnes ráno nebál. Ani teraz.
Možno to znie ako klišé. Nejaké osvietenecké prebudenie, ale skrátka, je to tak. Zobudil som sa. Zo strachu. Z detstva.
Včera večer som konečne dočítal knihu od J. D. Salingera.Bože, ako ja ho zbožňujem. Je skrátka iný. Možno ako ja. Veľa čítam. Nie je to relax, ale snažím sa prísť na odpovede na moje príliš zložité otázky.
Asi začnem čitať opäť všetky jeho knihy. To ma fakt baví.No a keď som dočital Saliho (tak som si ho pomenoval, teda skrátil jeho meno), tak som sa zamyslel nad jeho slovami.
„Čo ma ale vážne nadchne je taká kniha, ktorú človek dočíta, ani čo by si želal, aby bol s autorom, čo ju napísal, ohromný kamarát a mohol mu zatelefonovať, kedy sa mu zachce.“
Celkom ako ja so všetkými jeho knihami. V tom momente, keď som sa tak zamýšľal nad jeho slovami, som si uvedomil, že som v niečom ako on. Iný. Viac než druhí ľudia. A bojím sa. Iní sa neboja. A ja chcem byť ako oni. Len v niečom. Ako tí ľudia, čo žijú. Neprežívajú.
Tak som sa rozhodol. Kriste, konečne som sa rozhodol. Že budem žiť. Nie prežívať. A s tmavou nocou akoby všetok strach pominul. A prišlo ráno. Hej,to preto som sa dnes ráno nebál. Ani teraz.
Možno to znie ako klišé. Nejaké osvietenecké prebudenie, ale skrátka, je to tak. Zobudil som sa. Zo strachu. Z detstva.
Karin Huťťová, septima
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára