Vojna - z tohto slova mi vždy prebehne mráz po chrbte. A práve tento film je o vojne. Ukazuje nám jej pravú tvár. Rozpráva skutočný príbeh – príbeh veľmi talentovaného hudobníka – Wladyslawa Szpilmana počas 2.svetovej vojny. Popravde, tento príbeh mnou otriasol a musím povedať, že všetko, čo som si o vojne doteraz myslela, bola len slabá šálka kávy.

                Niekto si možno povie: „Bol to len film.“ – ale, bohužiaľ, podľa skutočnej udalosti. Keby si len takto ľahkovážne indivíduá skúsili uvedomiť, aké hrôzy vtedy ľudia – hlavne Židia – zažívali. A toto všetko len „vďaka“ jednému narušenému človeku, ktorému bol pojem „náboženská rovnosť“ evidentne cudzí.

                Myslím, že každý, kto toto prežil, si zaslúži rešpekt a obdiv, vrátane pána Szpilmana. Obdivujem ho nielen ako fascinujúco nadaného klaviristu – z ktorého talentu mi rozum zožiera otázka: „Ako on mohol byť taký brilantný pianista a ja som také kopyto?!“ – ale aj ako vnútorne veľmi silného človeka, ktorý nestráca svoj elán do života ani počas tohto pochmúrneho obdobia vojen.

                Medzi ľudí, ktorí zažili vojnu na vlastnej koži, patrí i moja stará mama. Narodila sa v roku 1938 a ešte len ako batoľa sa so svojimi súrodencami musela skrývať na povale pred vojakmi. Vojna vzala jej rodine všetko – zásoby jedla na celú zimu, sliepky, prasce ba aj chudáka starého koňa, ktorého zapriahli len v krajných prípadoch. Nechali im len jednu starú kravu, ktorá dávala len dva litre mlieka denne, čo pre štyri deti a dvoch dospelých v tej dobe nebolo bohviečo.

                V zime ich vojaci vyjedali, „okupovali“ ich príbytky, zničili, čo sa dalo a verbovali mužov do boja. Vzali aj otca mojej starej mamy. Našťastie, vrátil sa živý a zdravý.

                V lete zasa nemali čo zasiať, keďže im nezostalo nič. Boli teda nútení k radikálnym riešeniam. Hlad núti ľudí jesť veci, ktoré by ste ani nepovedali, že sa dajú jesť. Muži narezali kožené opasky na malé kúsky a tie potom uvarili a zjedli.

                Tento film vo mne vyvolal spomienky práve na rozprávanie mojej starej mamy a môj úsudok doplnil o ďalšie fakty. A rozum ma privádza k jedinej myšlienke – nikdy nechcem zažiť vojnu! Jeden človek raz povedal: „Každá vojna končí vyjednávaním. Prečo nevyjednávať hneď?“

                Tohto citátu by sa mali držať všetci, čo sa chcú bezhlavo vrhnúť do boja. Nejde predsa len o ich životy. Ide najmä o životy ľudí, ktorí sú „tam vonku“, vraždia sa navzájom len kvôli tomu, že si niekto povie.

                Ak je toto zmyslom vojny, tak mi stále uniká pointa ...

Veronika Dermíšková, kvarta