Film Pianista

Prišli sme, videli sme, hodnotíme alebo Študenti recenzujú

                                                                                        Film Pianista

Drsný a pravdivý príbeh nás dokáže zaujať nielen hereckými výkonmi, ale aj výborným zobrazením prostredia, v ktorom boli ľudia nútení žiť a umierať. Niektorí by povedali, že film má aj svoje slabšie miesta, no ja si myslím, že diváka dokáže vtiahnuť do deja v takej miere, že len pozerá na obrazovku a čaká, aká hrôza ešte príde.

Písal sa rok 1939, kedy  mal hlavný hrdina – WladyslawSzpilman – 28 rokov. Poľsko napadli nemecké vojská, ktoré rýchlo prenikli aj do Varšavy, kde Wladyslaw žil.

Pochádzal z pomerne početnej židovskej rodiny. Pôsobil na mňa veľmi dobrým dojmom. Bol vzdelaný, rozumný, slušne vychovaný, milý, skromný... Najväčšiu záľubu  mal v hudbe a v hre na klavír. Bol veľmi talentovaný a práve jeho talent a úzky vzťah k hudbe mu pomohli prežiť v neľudských podmienkach.

     Po vpáde Nemcov do Poľska sa situácia neustále stupňovala a zhoršovala. Najskôr mali židia zakázaný vstup do obchodov a reštaurácií, mali povolené mať obmedzené množstvo peňazí, museli nosiť na odevoch Dávidovu hviezdu, nemohli chodiť po chodníku... Neskôr židov – starých i mladých, zdravých i chorých – zavreli do Varšavského geta a využívali ich na prácu.

     Mali minimálny prísun potravín, boli slabí a vyčerpaní, no napriek tomu museli pod prísnym dohľadom Nemcov tvrdo pracovať v krutej zime aj v horúcom lete. Boli v takej núdzi, že sa ponížili aj sami pred sebou len kvôli malému špinavému kúsku chleba hodeného niekde na ceste.

Wladyslaw  ukázal svoju odvahu tým, že tajne utiekol z Varšavského geta a skrýval sa pred ľuďmi tiež v hrozných podmienkach. Vďaka svojim známym si mohol dovoliť mäkkú posteľ, viac jedla a úkryt pred zimou a Nemcami, čo vtedy pre neho bol veľký komfort. Je tu výborne vidieť, čoho bol schopný a ako veľmi sa dokázal ponížiť, aby prežil.

     Mal veľmi pevnú vôľu, ktorú vďaka jeho statočnosti nestrácal a snažil sa robiť všetko preto, aby žil aspoň dovtedy, kým Nemci nebudú porazení. Človek sa môže len čudovať, že niekto prežil neprežiteľné. Veď kto by v takých fyzicky i psychicky otrasných podmienkach mohol prežiť napríklad žltačku?

     Počas povstania proti Nemcom vo Varšave sa Wladyslaw stále viac a viac osamostatňoval, až neskôr zostal úplne sám, skrývajúc sa, kde sa dalo. Čím viac chcel prežiť, tým viac neľudsky sa musel správať. V scénach, kedy sám utekal z bytov a skrýval sa v opustenej nemocnici na mňa preto občas pôsobil ako šialený. V skutočnosti od zbláznenia sa asi nemal ďaleko, no bolo na ňom vidieť, že jeho boj a útek ešte nekončí a bude bojovať až do konca. A to aj spravil.

     Nachádzal sa v polorozpadnutom dome na povale s plechovkou uhoriek, ktorej sa nemohol vzdať. Bolo to jediné jedlo, ktoré mal a vedel, že bez neho by  zomrel od hladu. Jediným jeho únikom z krutej reality bola predstava hry na jeho virtuálnom piane,  ktoré ho ešte stále držalo nad vodou.

     Práve v tejto situácii ho našiel neznámy Nemec, ktorý ho nezabil – naopak mu pomohol prežiť a dodal mu aj jedlo, ktoré tak dlho a tak veľmi potreboval. Tento čin Nemca ma trochu zmiatol, možno to je  aj tým, že som nerozumela slovám, čo po nemecky hovoril. Dá sa však povedať, že bol okrem Rusov Wladyslawovou záchranou.

     Myslím, že je ťažké hodnotiť film, ktorý hovorí o takejto citlivej téme. Od mnohých ľudí získal kritiku, no podľa môjho názoru je to dokonale prerozprávaný silný príbeh  odvážneho muža.  Niektorí hovoria, že neukazuje nič, čo by v iných filmoch o druhej svetovej vojne už nevideli. Na jednej strane je pravdou, že filmov o tomto období je veľké množstvo, na druhej strane však poukazuje na hrôzy druhej svetovej vojny a na to, ako veľmi dokážu byť ľudia hlúpi a schopní ubližovať druhým – sebe- rovným.

     Režisér takisto vedel, o čom hovorí. Nemci mu totiž vyvraždili rodinu. Preto si myslím, že tento film, do ktorého sú zahrnuté pocity obidvoch mužov – pianistu WladyslawaSzpilmana a režiséra Romana Polanského – dokáže divákov viesť k zamysleniu sa aj nad hrôzami vojny, aj nad samotným človekom a jeho hodnotou.

Eva Bartošková, kvarta