Moje sny

Keď som bola malá, všetko bolo také krásne, také obyčajné a jednoduché, ale čím som staršia všetko sa mení na zdĺhavé príbehy problémov a trápení. Ako malá som vždy snívala o kope hračiek, o psíkovi a o tom ako by som chcela byť automobilový alebo motokárový pretekár. Iné dievčatá vždy snívali o tom, že budú princezné a ako budú žiť so svojím pravým princom až do smrti, ale ja nie. Mojím veľkým snom vždy bolo stať sa pretekárom, či skôr pretekárkou, vyhrávajúcou jeden pretek za druhým a vždy triumfálne stojacou na stupienkoch víťazov, zbierajúcou  len tie najcennejšie trofeje. No osud to chcel inak. Čas šiel príliš rýchlo na to, aby som sa zastavila a splnila si jeden zo svojich veľkých snov. Vlastne ako som rástla, tak sa veľké sny dostávali stále viac a viac do úzadia a ustupovali tak snom reálnejším a využiteľnejším pre život, do ktorého nás tlačí dnešná spoločnosť. A tak si v podstate myslím, že mám všetko, po čom túžim. Splnil sa mi sen o najlepšom priateľovi, ktorého som našla vo vytúženom samojedovi, ktorý sa volal Cyprián a okrem najlepšieho priateľa mi robil živé plyšové zvieratko. Tento svoj sen som si však, bohužiaľ, dlho neužila, pretože Cyprián zomrel. Keď moji rodičia videli, ako ma to trápi, rozhodli sa, že ma treba nejako rozveseliť a tak ma jedného dňa zobrali na výlet. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď sme dorazili do cieľa a ja som zistila, že sme vlastne prišli po nového psíka. Bol veľmi pekný a hneď sme si ho aj s rodičmi obľúbili. Volá sa Artush, máme ho už šesť rokov a medzičasom k nemu pribudol ešte jeden psík. Teraz som veľmi šťastná, mám svojich dvoch nádherných a poslušných samojedov, ktorých nadovšetko milujem. Osud je však čudná vec. Splnil mi aj ten najväčší sen, aj keď už bol dávno zatlačený radosťami a starosťami všedných dní., sen stať sa  pretekárkou. Chodím totiž s pretekárom na minibikoch, ktorý okrem iného vlastní aj veľkú motorku, ktorá je zase jeho najväčším snom. Vždy, keď je teplo ideme sa spolu previezť. Práve vďaka nemu som spoznala život a začala som si ho naplno užívať. Teraz viem aký to je pocit jazdiť veľkou rýchlosťou a je to ten najlepší a najkrajší okamih plný adrenalínu, aký si viete predstaviť. A tak som vlastne šťastný človek, lebo mám okolo seba ľudí, ktorí mi dokázali splniť moje sny. Bez nich by som to asi nedokázala.

Simona Turkovičová, 3.A

Vraždárov si predstavovala trocha inak

              „Mnohí z tých, čo žijú, by zaslúžili smrť. A mnohí z tých, čo zomreli, by si zaslúžili žiť.“

(Tolkien, John Ronald Reuel)

MAREC 1994

Policajt v uniforme nadvihol zeleno-bielu pásku s nápisom POLÍCIA a nechal ju prejsť. Mlčky sa pozdravili a ona sa vybrala na miesto činu. Prešla bez toho, aby mu ukázala preukaz, no aj tak vedel, že patrí k nim. Už celé 2 roky bola súčasťou ich tímu. Pamätá si to, akoby to bolo včera, keď sa v jedno pondelkové ráno hlásila na nástupe šéfovi oddelenia vrážd. Bol to zvláštny pocit. Vraždárov si predstavovala trocha inak. Skôr ako statných chlapov, ktorí pripomínajú mohutné duby a nie záhradné tuje, ako to bolo v skutočnosti. Trvalo jej dlho než si zvykla, že nie všetko je tak, ako si  predstavovala. Bola hlúpa, naivná, nevedela nič o živote. Myslela si, že bude mať dobrý pocit zo svojej práce, ale až teraz zistila, že opak je pravdou.  

Pohľad, ktorý uvidela sa jej zapísal do pamäti snáď už navždy. Vstúpila do domu a zacítila dym horiacej cigarety. Prešla cez chodbu a ocitla sa v jedálni. Na jedálenskom stole boli porozhadzované výkresy a farebné ceruzky. Len nie dieťa. Prosím! Dieťa nie. Vstúpila do izby, ktorá sa nachádzala hneď vedľa kuchyne. Než si to uvedomila, pred ňou sa objavili dvaja kolegovia a zabránili jej vojsť dnu. 

,,Zuza, nechoď tam. Nemala by si to vidieť.“

,,Prečo nie? Ja chcem!“

Pretlačila sa dnu a v tej chvíli pochopila pred čím sa ju snažili chrániť. Ten pohľad bol žalostný. Ocitla sa v detskej izbe plnej hračiek. V rohu bola umiestnená posteľ s ružovými nebesami. S veľkou námahou sa prinútila spraviť krok. Podišla bližšie k postieľke a uvidela niečo strašné. Ležalo tam bezvládne telíčko malého dievčatka, ktoré mohlo mať sotva 6 rokov. Nočnú košieľku s motýľmi malo vytiahnutú až ku krku, ruky zviazané čiernou páskou nad hlavou, drobná hlávka bola vyvrátená v nezvyčajnej polohe a všade naokolo samá krv.

Svet sa jej začal točiť a strácala pevnú pôdu pod nohami. Mozog jej vysielal výstražne znamenia aby utiekla, aby sa chránila pred tým, čo tam vidí, ale srdce jej to nedovolilo. Zostala strnulo stáť na mieste. Snažila sa spamätať a začať rozumne myslieť.

Otočila sa na dvoch kolegov, ktorí tam s ňou zostali a hľadala u nich pomoc. Z ich výrazov videla, že si nie sú istí ako sa zachová. Čo si myslia, hlupáci? Že tu bude hystericky jačať a omdlievať? Zo začiatku to mala v pláne, ale napokon sa jej podarilo udržať svoje emócie na uzde.

Za tie 2 roky, čo pracuje medzi vraždármi sa z jej srdca stal stroj, neschopný urobiť akúkoľvek chybu. Nepáčilo sa jej to, ale nemala na výber, inak by nedokázala robiť svoju prácu tak, ako sa od nej očakáva. Pokrútila hlavou a odišla z izby. Nevedela, čo im má povedať.

Pred domom stáli zaparkované policajné autá a po celej záhrade boli roztrúsené skupinky chlapov v uniformách. Oprela sa o múry domu, z vrecka kabáta vytiahla cigaretu a zapálila si. Zatvorila oči a unavene skĺzla na chodník. Bolo jej jedno, že všetci sa na ňu pozerajú ako na blázna. Veď je blázon. Blázon, ktorý sa hrá na hrdinu a myslí si, že spasí celý svet. Viečka sa jej od únavy zatvárali a nemala už síl s nimi bojovať.

            Už druhú noc nespala doma. Po práci ostávala v kancelárii a snažila sa prísť na niečo, čo by im pomohlo pohnúť sa trocha ďalej. Pred 3 mesiacmi našli bezvládne telíčko malej Anežky v jednom z mestských podchodov, o mesiac neskôr ďalšie dievčatko, ktorého meno doteraz nezistili. Nikto ju nehľadal. Nikomu nechýbala. Dnes je to v poradí už tretí vyhasnutý život malého neviniatka, ktoré malo celý život pred sebou. Jediné, čo spájalo tie tri smutné udalosti bol ohorok z cigarety, nájdený na mieste činu. Chcelo sa jej plakať. Plakať nad toľkou bezmocnosťou.

Niekto si k nej prisadol. Bola tak veľmi unavená, že jej to bolo jedno a neunúvala sa otvoriť oči. V tichosti sedeli vedľa seba a fajčili.

,,Čo si si myslela, že budeš jediná? Po svete chodí veľa sviniarov, ktorí si riešia svoje problémy na nevinných dievčatkách. Nebola si prvá ani posledná. Môžeš byť rada, že si to prežila. Ony také šťastie nemali. Keď sa nám tu teraz zosypeš, nič tým nevyriešiš. Radšej sa pozbieraj a daj sa do roboty, chyť tú sviňu, nech sa už nič takéto nemusí opakovať!“ 

Zahasil cigaretu a ohorok zahodil do najbližšieho záhonu. Vstal a pomohol jej na nohy. Až vtedy zistila, kto to vedľa nej vlastne sedel. Jeho tvár jej bola známa, ale nevedela k nej priradiť meno. Bol to nováčik, alebo zelenáč, ako by ho nazvali jej starší kolegovia. Zelenáč a predsa vedel o nej viac ako ktokoľvek iný. V jeho očiach videla, že pozná jej tajomstvo. To, ktoré nepovedala ešte nikomu. Tajomstvo, že aj ona bola tým malým dievčatkom, ktoré sa raz dostalo do rúk sviniara, no mala šťastie a prežila to.

Vždy keď si na to spomenula, roztriasli sa jej kolená. Chcela by vymazať ten deň zo svojho života. Ten žabiak má pravdu. Dostala šancu žiť a preto ju musí využiť na to, aby aspoň z časti očistila tento svet od buriny. Zhlboka sa nadýchla a vrátila sa späť do domu dokončiť, čo začala. Na priedomí sa ešte zastavila. To meno! Otočila sa na nováčika a zvolala:

,,Hej, meno máš?“

,,Mám. A ty? Číslo máš?“

Po dlhom čase sa opäť schuti zasmiala. Zelenáč, to sa nezaprie.

Kristína Ambrúzová, 3.A

Kde pijú dúhy

Chcela spoznať cit. Cit menom láska. Spoznala ho len na chvíľu a potom ho stratila navždy.  Jedna udalosť, jedna strata. Strata toho najdôležitejšieho. Strata citu, ktorý najviac chcela cítiť.
Dalila mala všetko. Rodinu, vzdelanie, zabezpečenie do budúcnosti a kamarátov. Rodičia jej dali meno Dalila, pretože z hebrejčiny jej meno znamená nežná a jemná. A to ona naozaj bola. Vždy ju chovali ako v bavlnke. Mali iba ju. Väčšina detí, ktoré nemajú súrodenca bývajú často rozmaznané. Ona bola ale presný opak. Každý deň ďakovala rodičom za to, čo má a za to, ako sa k nej správajú. Každý deň im hovorila ako ich ľúbi. Rodičia jej každý deň hovorili, aký je pre nich poklad a že muž, ktorý získa jej srdce, bude najšťastnejším mužom na svete.
Jej život nešiel ani pomaly, ani rýchlo. Na základnej škole bola výbornou žiačkou, na strednej škole taktiež a na vysokej škole bola najlepšou študentkou v ročníku. Hneď potom, ako sa stala právničkou, zamestnala sa u veľmi bohatých ľudí. Bola veľmi priateľská, dobrosrdečná a všetci ju mali radi. Kúpila si vlastný byt, o ktorom už ako pubertiačka snívala. Každý deň chodievala do práce a navštevovala rodičov. Rodičia boli pre ňu najväčšou oporou, akú potrebovala. Bola skutočne šťastná. Pamätala si na to, čo jej raz povedala mama. Povedala jej, že muž, ktorý získa jej srdce bude najšťastnejším na svete. Pamätala si aj na to, ako sa spoznali s otcom. Otec bol prvým a aj posledným mužom v jej živote. Dalila bola z príbehu, ktorý jej rozprávala mama úplne ohúrená. Povedala si, že aj ona chce nájsť lásku na prvý pohľad a ostať s ním až do konca života. Mala 28 rokov a stále nemala žiadneho priateľa, čakala na toho pravého. Niekedy si myslela, že sa žiadny podľa jej predstáv nenájde.  Jedného dňa, keď prišla Dalila do práce, povedali jej, že má zaučiť mladého právnika do praxe. Keď ho jej oči po prvýkrát uvideli, Dalila ostala ako omámená. Navonok bol presne taký, akého si predstavovala. Zo začiatku si držala odstup, ale po roku spoločnej práce už nie.
Jedného večera išla Dalila z práce domov neskoro. Nerátala s tým, že sa jej práca predĺži a že bude tak pršať. Nemala rada MHD a taxíky, pretože sa bála jazdiť sama. Neostávalo jej nič iné, ako ísť pešo. Ako tak kráčala rozkvitnutou alejou, započula cudzie kroky. Bála sa otočiť. Keď sa kroky pomaly ale isto blížili, otočila sa. Bol to zamilovaný pár. Pomaly sa blížila k činžiaku, v ktorom bývala. Ako vyťahovala kľúče z kabelky, niekto na ňu zaútočil. Nevedela sa brániť. Snažila sa kričať, ale nešlo to. Bola v takej panike, že sa nedokázala hýbať. Zatvorila oči, no v tom započula beh. Zrazu zakričala a ten niekto pribehol a zachránil ju. Nevedela kto to bol, nepoznala toho človeka. Dalila mu poďakovala a rýchlo utekala schodmi hore do bytu. Zavolala Michalovi. Michal bol ten mladý právnik, ktorého Dalila zaúčala. Poprosila ho, či by si s ňou zajtra večer nevyšiel von. Bola veľmi zúfalá a nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. Nikdy sa jej nič podobné nestalo, nevedela ako má v takej chvíli reagovať.
Prišla noc druhého dňa. Michal prišiel pre Dalilu a šli spolu do kaviarne. Sedeli oproti sebe v malej útulnej kaviarni vysoko v horách a okrem pukania dreva v kozube nebolo počuť takmer nič. Tie minúty mali chuť večnosti. Teda... Ak by mala byť večnosť takáto, pokojne by ju chcela aj hneď.

 Po čase  vzal jej ruku do dlaní a obzeral si ju, akoby ešte nič krajšie nevidel. Znova sa jej pozrel hlboko do očí a pôsobil, akoby tam našiel zdroj neutíchajúceho šťastia. V tej chvíli už  nedokázala udržať slzy a s potláčanými vzlykmi sa pozrela do okna, na neutíchajúci pohyb tam vonku.  Šialený pocit neutíchajúceho, večného šťastia a pokoja sa horko miešal s bezmocnosťou, či skôr bezmocnou beznádejou. V jednej sekunde sa dá nájsť všetko a zároveň to aj stratiť. Čo teraz? Bolo to jediné, o čom dokázala v tej chvíli premýšľať. Zdalo sa, že on už nebol schopný ani toho...Kukučkové hodiny odbíjali polnoc. Michal navrhol, či by nemohli ísť k nej. Bola ním tak očarená, že súhlasila. Keď prišli k nej domov, otvorili si fľašu vína a zhovárali sa. Dalila mu navrhla, aby u nej prespal. Keď sa ráno zobudila, jej byt bol hore nohami. Vstala z postele a s nemou tvárou chodila po byte. Všetko bolo rozbité, zničené a niektoré veci ukradnuté. Spomenula si, že Michal u nej prespal. Hneď mu zavolala a povedala mu čo stalo. On je tvrdil, že okolo pol 4 v noci od nej odišiel a že keď odchádzal všetko bolo v poriadku, a povedal jej, že si požičal náhradné kľúče, aby mohol zamknúť. Dalila bola chvíľu v šoku a nezmohla sa na slovo. O pár minút zavolala do práce a ospravedlnila sa, že nepríde. Zavolala taktiež políciu a jej najlepšej priateľke, aby prišla. Bola v strašnom šoku. Polícií povedala aj o incidente, ktorý sa stal pred pár dňami pri vchode do činžiaku. Dalila si nevedela vysvetliť, čo sa deje. Začínala si myslieť, že jej chce niekto ublížiť, alebo dokonca aj zabiť. Po 5 hodinách polícia odišla. Spolu s jej priateľkou začali upratovať byt. O takmer 8 hodín, bol celý byt uprataný. Dalila bola veľmi bohatá a veľa ľudí ju poznalo. Povedala si, že možno jej chce ublížiť niekto s kým sa pozná. Začala premýšľať o tom, či niekomu vo svojom živote neublížila. Spomínala aj na tých, ktorých ako právnička obhajovala ešte pred tým, než sa zamestnala u bohatej rodiny. Priateľku poprosila, aby u nej prespala. Išli spať veľmi neskoro. Nad ránom sa Dalila strhla zo sna, a v tom si uvedomila, že má v obývačke kameru. Nespomenula si na ňu, pretože ju nechcela. Myslela si, že jej bude zbytočná. Ale napokon si ju nechala. Keď si prehrávala záznam z kamery, bolo to neuveriteľné. Videla Michala, ako jej ničí a kradne veci. Nemohla tomu uveriť. Ako to, že nič nepočula. Nevedela si to vysvetliť. Ihneď zavolala políciu, dala im záznam z kamery a tí Michala zatkli. Časom a vyšetrovaním sa zistilo, že okradol už viacero žien. Nebola tak  zničená z toho, že jej zničil a ukradol veci, ale z toho, že sa doňho zamilovala. Prišla o to, po čom najviac túžila. Prišla o ten cit. Prišla o cit milovať. Michal bol jej jediným priateľom. Chcela byť ako jej mama. Bola z toho zničená a smutná. Rozhodla sa odísť z mesta. Chcela ísť tam, kde pijú dúhy, tam kde je šťastie. Keď si balila svoje veci, postupne si uvedomovala, že tu má všetko. Má svoj vysnívaný byt a úžasnú prácu. Bola síce smutná z toho, že má 30 rokov a žiadneho priateľa, ale uvedomila si, že radšej ostane sama a bude piť z dúhy šťastia. No prišla o to, čo najviac chcela. O cit milovať. Tento cit je pre každého z nás veľmi dôležitý, pre Dalilu bol najdôležitejší. Preto prišla o „všetko“, pretože ten cit bol pre ňu všetko.  

Michaela Bölcsová, 3.A