„Mnohí z tých, čo žijú, by
zaslúžili smrť. A mnohí z tých, čo zomreli, by si zaslúžili žiť.“
(Tolkien,
John Ronald Reuel)
MAREC 1994
Policajt v uniforme nadvihol
zeleno-bielu pásku s nápisom POLÍCIA a nechal ju prejsť. Mlčky sa
pozdravili a ona sa vybrala na miesto činu. Prešla bez toho, aby mu
ukázala preukaz, no aj tak vedel, že patrí k nim. Už celé 2 roky bola
súčasťou ich tímu. Pamätá si to, akoby to bolo včera, keď sa v jedno pondelkové
ráno hlásila na nástupe šéfovi oddelenia vrážd. Bol to zvláštny pocit. Vraždárov
si predstavovala trocha inak. Skôr ako statných chlapov, ktorí pripomínajú
mohutné duby a nie záhradné tuje, ako to bolo v skutočnosti. Trvalo jej dlho
než si zvykla, že nie všetko je tak, ako si
predstavovala. Bola hlúpa, naivná, nevedela nič o živote. Myslela si, že
bude mať dobrý pocit zo svojej práce, ale až teraz zistila, že opak je pravdou.
Pohľad, ktorý uvidela sa jej zapísal do
pamäti snáď už navždy. Vstúpila do domu a zacítila dym horiacej cigarety.
Prešla cez chodbu a ocitla sa v jedálni. Na jedálenskom stole boli
porozhadzované výkresy a farebné ceruzky. Len nie dieťa. Prosím! Dieťa
nie. Vstúpila do izby, ktorá sa nachádzala hneď vedľa kuchyne. Než si to
uvedomila, pred ňou sa objavili dvaja kolegovia a zabránili jej vojsť dnu.
,,Zuza, nechoď tam. Nemala by si to
vidieť.“
,,Prečo nie? Ja chcem!“
Pretlačila sa dnu a v tej
chvíli pochopila pred čím sa ju snažili chrániť. Ten pohľad bol žalostný.
Ocitla sa v detskej izbe plnej hračiek. V rohu bola umiestnená posteľ
s ružovými nebesami. S veľkou námahou sa prinútila spraviť krok.
Podišla bližšie k postieľke a uvidela niečo strašné. Ležalo tam
bezvládne telíčko malého dievčatka, ktoré mohlo mať sotva 6 rokov. Nočnú
košieľku s motýľmi malo vytiahnutú až ku krku, ruky zviazané čiernou
páskou nad hlavou, drobná hlávka bola vyvrátená v nezvyčajnej polohe
a všade naokolo samá krv.
Svet sa jej začal točiť
a strácala pevnú pôdu pod nohami. Mozog jej vysielal výstražne znamenia
aby utiekla, aby sa chránila pred tým, čo tam vidí, ale srdce jej to
nedovolilo. Zostala strnulo stáť na mieste. Snažila sa spamätať a začať
rozumne myslieť.
Otočila sa na dvoch kolegov, ktorí tam s
ňou zostali a hľadala u nich pomoc. Z ich výrazov videla, že si
nie sú istí ako sa zachová. Čo si myslia, hlupáci? Že tu bude hystericky jačať
a omdlievať? Zo začiatku to mala v pláne, ale napokon sa jej podarilo
udržať svoje emócie na uzde.
Za tie 2 roky, čo pracuje medzi
vraždármi sa z jej srdca stal stroj, neschopný urobiť akúkoľvek chybu.
Nepáčilo sa jej to, ale nemala na výber, inak by nedokázala robiť svoju prácu
tak, ako sa od nej očakáva. Pokrútila hlavou a odišla z izby.
Nevedela, čo im má povedať.
Pred domom stáli zaparkované policajné
autá a po celej záhrade boli roztrúsené skupinky chlapov
v uniformách. Oprela sa o múry domu, z vrecka kabáta vytiahla
cigaretu a zapálila si. Zatvorila oči a unavene skĺzla na chodník.
Bolo jej jedno, že všetci sa na ňu pozerajú ako na blázna. Veď je blázon.
Blázon, ktorý sa hrá na hrdinu a myslí si, že spasí celý svet. Viečka sa
jej od únavy zatvárali a nemala už síl s nimi bojovať.
Už druhú noc nespala doma. Po práci
ostávala v kancelárii a snažila sa prísť na niečo, čo by im pomohlo pohnúť
sa trocha ďalej. Pred 3 mesiacmi našli bezvládne telíčko malej Anežky
v jednom z mestských podchodov, o mesiac neskôr ďalšie dievčatko,
ktorého meno doteraz nezistili. Nikto ju nehľadal. Nikomu nechýbala. Dnes je to
v poradí už tretí vyhasnutý život malého neviniatka, ktoré malo celý život
pred sebou. Jediné, čo spájalo tie tri smutné udalosti bol ohorok
z cigarety, nájdený na mieste činu. Chcelo sa jej plakať. Plakať nad
toľkou bezmocnosťou.
Niekto si k nej prisadol. Bola tak
veľmi unavená, že jej to bolo jedno a neunúvala sa otvoriť oči.
V tichosti sedeli vedľa seba a fajčili.
,,Čo si si myslela, že budeš jediná? Po
svete chodí veľa sviniarov, ktorí si riešia svoje problémy na nevinných dievčatkách.
Nebola si prvá ani posledná. Môžeš byť rada, že si to prežila. Ony také šťastie
nemali. Keď sa nám tu teraz zosypeš, nič tým nevyriešiš. Radšej sa pozbieraj
a daj sa do roboty, chyť tú sviňu, nech sa už nič takéto nemusí opakovať!“
Zahasil cigaretu a ohorok zahodil
do najbližšieho záhonu. Vstal a pomohol jej na nohy. Až vtedy zistila, kto
to vedľa nej vlastne sedel. Jeho tvár jej bola známa, ale nevedela k nej
priradiť meno. Bol to nováčik, alebo zelenáč, ako by ho nazvali jej starší
kolegovia. Zelenáč a predsa vedel o nej viac ako ktokoľvek iný.
V jeho očiach videla, že pozná jej tajomstvo. To, ktoré nepovedala ešte
nikomu. Tajomstvo, že aj ona bola tým malým dievčatkom, ktoré sa raz dostalo do
rúk sviniara, no mala šťastie a prežila to.
Vždy keď si na to spomenula, roztriasli
sa jej kolená. Chcela by vymazať ten deň zo svojho života. Ten žabiak má
pravdu. Dostala šancu žiť a preto ju musí využiť na to, aby aspoň
z časti očistila tento svet od buriny. Zhlboka sa nadýchla a vrátila
sa späť do domu dokončiť, čo začala. Na priedomí sa ešte zastavila. To meno!
Otočila sa na nováčika a zvolala:
,,Hej, meno máš?“
,,Mám. A ty? Číslo máš?“
Po dlhom čase sa opäť schuti zasmiala. Zelenáč,
to sa nezaprie.
Kristína
Ambrúzová, 3.A
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára