Čo je to vlastne život? Chápem vás čo si myslíte, ako môže 17-ročný mladý človek o takejto téme uvažovať, keď celý život má ešte len pred sebou a ani náhodou netuší čo ho čaká a ako ho bude zvládať. No jedno viem isto povedať, už teraz sa mi neskutočne vymyká spod kontroly a robí si so mnou čo chce. Dáva mi údery, síce nie až také silné, ale predsa dosť silné na to aby som začala o sebe pochybovať , pochybovať o tom či sa ešte po nich dokážem postaviť na nohy. Keď tak rozmýšľam ľudia sa stále boja. Boja sa života. Boja sa smrti. Čo vlastne chceme? A čo znamená život? A čo vlastne znamená umrieť? Je naozaj smrť opakom života? Alebo si naozaj myslíte, že život sa končí našou smrťou? Podľa mňa je tam hore niekto, kto po našej smrti píše túto knihu za nás ďalej. Veď práve vďaka nemu je nás život nekonečná kniha, ktorá nikdy nenájde tú správnu vetu na záver. Vždy má čo napísať. A nikdy nebude ukončená. Ja viem, že je to len môj názor. Je to téma, o ktorej by sa dalo dlho písať a hlavne uvažovať, no každý máme vlastný názor a ja dúfam, že mi ten môj nebudete odcudzovať . Ľudia majú vždy milión otázok, na ktoré nevieme odpovedať. Život. Je to nekonečná kniha. Kniha, ktorú si každý z nás píše sám. Všetky nekonečné knihy majú ten istý úvod a tým je naše narodenie. Tak ako kniha aj život má svoje dobré a zlé kapitoly. Tie zlé kapitoly sú ako zlé spomienky, na ktoré chceme zabudnúť a preto ich píšeme tak málo a tak malými písmenami, aby sa stali tou časťou minulosti, na ktorú nebudeme spomínať. Nikdy sa nevymažú úplne, ale s našimi silami by sa dali rozmazať aspoň niektoré slová na týchto stranách. A tie dobré sú ako krásne spomienky, na ktoré chceme spomínať s láskou a preto ich píšeme tak, aby sme ich kedykoľvek keď je nám smutno mohli čítať znovu a znovu. Každý z nás si sám určí koľko kapitol by mala jeho kniha mať. Všetky kapitoly majú spoločné odseky, ktoré majú rôzne ciele ako napr. bohatstvo, vzťahy, či už rodinné alebo partnerské, dobročinnosť, úspech i neúspechy v pracovnom živote, sexuálne príhody alebo ako to nazvať správne, rozkoš, zábava a mnohé iné. O tom či sú potrebné rozhodnite sami, no musíte so mnou súhlasiť, že sú opísané čo i len pár slovíčkami v každej jednej kapitole. Autormi týchto kníh sme sami. Sú písané spôsobom, ktorým rozumieme len mi sami, veď každý z nás má svoje písmo, ktorým dokáže písať len on sám. Keby tieto nekonečné knihy skutočne existovali a neboli len v mojich myšlienkach možno by som si raz chcela nejakú prečítať. Najviac by som si želala čítať knihy o ľuďoch, ktorí prekonali rôzne vážne choroby alebo na ne zomreli. Aspoň zopár kapitol, aby som si trošička vedela prestaviť to všetko hrozné čo museli pretrpieť. Psychológ Viktor Frankl hovorí: „Nezáleží na tom, čo čakáte od života, ale čo život čaká od vás.“ Na toto tvrdenie neprišiel náhodou. Stojí za ním ťažký životný príbeh väzňa v koncentračnom tábore. Keď sa tam dostal, prišli depresie a obrovský pocit bezmocnosti. No on chcel pokojne pracovať, vzdelávať sa, pomáhať iným. Život v tábore nedával nijaký zmysel, bol popretím všetkého, po čom túžil. Premýšľal, že sa zabije. Predstavoval si, ako nabehne ku plotu tábora, kde by ho čakala istá smrť. A bolo by po probléme. Život, ktorý nespĺňal jeho očakávania, by sa skončil. Potom však pochopil, že aj v tábore v neľudských podmienkach žijú ľudia. A život s nimi, akokoľvek ťažký, je výzvou. Lepšie povedané, v ťažkých podmienkach pracovného tábora „život“ od neho očakával, že bude pomáhať iným. Aby mali silu prežiť ďalších pár hodín. Aspoň jeden deň. A v tomto rozdávaní sa, dozrieval on sám. Stával sa šťastným. Takéto hrdinské príbehy, životy ľudí, nekonečné knihy, ktoré by nám mali byť príkladom sú tie, ktoré túžim čítať. Ich príbehy neskončili ich smrťou, boli písané aj ďalej, niekto tam hore ich píše ešte aj teraz, no teraz sa už nikto z nás nedozvie ako to pokračovalo po ich smrti. Koľko dobra vykonali a ako boli za to odmenené ich duše. Takže otázka večného života má prinútila rozmýšľať. Dospela som k presvedčeniu, že "duša" je vo svojej podstate nesmrteľná lebo je to energia, ktorá po smrti odchádza preč. Odovzdáva sa tam niekomu hore a necháva si písať svoju nesmrteľnú knihu naďalej.
Biabiána Bitalová II.B
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára