Oliver za sebou zabuchol ťažké vchodové dvere. Lýdia nazrie do izby, kde kraľuje neporiadok. Porozhadzované oblečenie, školské učebnice s pokrčeným obalom, vysypané ceruzky. Rozhádzaná posteľ, jediné, čo Oliver stihol urobiť, je otvoriť okno a vyvetrať. Teraz je už v izbe poriadne chladno, Lýdia prejde od dverí k oknu a zatvorí ho. Kým zastrie záclonu a opustí izbu, chvíľu pozerá na ulicu pod oknami. Hemží sa ľuďmi, z tej výšky vyzerajú celkom maličkí. Je ich tak veľa. A každý jeden má svoj príbeh. Svoju rodinu, priateľov, prácu. Domov, myšlienky a tajomstvá. Svoju inšpiráciu a dôvod, prečo ráno vstať a vyliezť z postele, premýšľa Lýdia.
Povzdychne si, odrazí sa od písacieho stola svojho syna a vyjde zo slnkom zaliatej izby do haly. Popáli ju slnečný lúč, ktorý sa odrazil od veľkého plochého zrkadla na bielej stene. Lýdia sa posadí do obývačky do svojho obľúbeného kresla, ktoré zdedila po starej mame. Ešte pred chvíľou tu bola so mnou, opäť sa stráca vo svojich myšlienkach. Bola jej vernou priateľkou a bútľavou vŕbou aj napriek päťdesiatročnému vekovému rozdielu. A vedela navariť ten najlepší guláš a upiecť tie najchutnejšie tvarohové koláče. Odkedy odišla, Lýdia sa nespočetne veľakrát snažila napodobniť jej kuchárske diela. Nepodarilo sa jej to.
Do izby vojde Leonard. „Kde je Oliver?“ spýta sa chladným tónom ako vždy, jeho oči sa však usmievajú. Tie jej vždy povedia viac ako slová. Zo začiatku, keď ho nepoznala, si myslela, že je celkom iný. Správal sa nie príliš vľúdne a milo. Lýdia si až neskôr všimla, že jeho oči nie sú v súlade s jeho správaním. A pokúsila sa mu dostať pod kožu. A že sa jej to podarilo.
„Už odišiel,“ odvetí nevýrazne. „Kávu?“„Dám si ju až v kancelárii,“ pokrúti hlavou. „Služobka. O týždeň som späť.“
O pol hodinu Lýdia osamie. Leonard si zbalil potrebné veci a po pár minútovej rozlúčke sa vyparil. Týždeň pre seba, podvedome sa pousmeje Lýdia. Zvolám babinec, spravíme si seans. So sestrou zájdem do kina, keď bude pekne, vytiahnem Olivera na bicyel. Pôjdem sa potešiť do obchoďáku, oživíme šatník, vlasy a nakúpim potrebné veci do kuchyne. Potichu zatlieska a poberie sa do kuchyne spísať si zoznam.
O 12 hodín...Odbila ôsma hodina večer, Lýdia sedí pred televízorom, lúska oriešky a hltá dej dnešnej epizódy obľúbeného seriálu. Zo synovej izby sa ozýva hudba, určite sa mu pri nej dobre učí fyzika. Už teraz vie, že o pol hodinu nabehne do jeho izby, spráši ho, bude sa vyhrážať domácim väzením, nasilu mu vypne počítač i televízor, ktorý mu robí nemú kulisu, a s rachotom zíde späť do kuchyne, pripraviť si čosi na jedenie. Oliver budechvíľu nadávať, potom sa do tej fyziky pozrie a zajtra dostane snáď čosi lepšie ako trojku. Dennodenný kolotoč. Jej život je jedna podarená perióda a stereotyp. Stále to isté. Od devätnástich, kedy sa vydala a podaril sa im jeden modrooký nezmar, ktorý až do desiatich rokov vyzeral normálne, potom sa z neho stala stelesnená hyperaktivita a „silná osobnosť“, ktorá si rada prejavuje svoj názor, ktorý je ako jediný stopercentne správny.
Seriál sa končí, hudba v Oliverovej izbe neutícha. Fajn, ide sa na vec. Keď však vyjde schody a stihne otvoriť dvere na synovej detskej izbe, hudba je preč. Vtrhne do izby a uvidí čosi nevídané. Jej syn sedí za stolom nad knihou, tentoraz zo slovenčiny, a snaží sa naučiť akési nezmyselné poučky, ktoré nikdy v živote nepoužije, ale ich profesorka je presvedčená, že teoretické znalosti sú tie najdôležitejšie pod hviezdami.
„Ty sa učíš?“ spýta sa neveriacky.„Hm,“ prikývne, odpije si z nealkoholického piva, no čo už s ním?, a ďalej číta riadky pred sebou.
„Okej, večer ťa...,“ nestíha dopovedať, umlčí ju synov drvivý pohľad. „Nevyskúšam. Je mi to jasné. Šprtaj, synátor,“ zavelí a nechá ho v izbe samého. O sekundu sa otočí a zamieri späť do jeho izby. Oliver stále sedí nad učebnicou, Lýdia sa pousmeje, zdvihne zo zeme jeho notebook a vychádza s ním z izby.
„Nerozptyľuj sa,“ žmurkne na syna a opäť sa vytratí. Zíde do obývačky, zabalí sa do deky a prehrabne si husté čierne vlasy. Prečo sa stále neozval? Už dávno sa mal ozvať. Premýšľa nad svojím manželom. Je preč už vyše dvanástej hodiny a stále nijaká správa ani odkaz, nijaký telefonát. Kde trčíš?!,začína zúriť.
Keď o pol jednej klesne do postele, i to nenáročné žehlenie zmáha, ak sa k tomu dopracuje po jedenástej, ledva drží oči otvorené. Siahne po mobilnom telefóne. Displej je prázdny, rovnako ako schránka odkazov. Nič. Toto ešte nikdy neurobil. S nepríjemným pocitom sa stráca v snoch...
Streda
„Naozaj sa neozval? Neprehliadla si nejakú správičku?“ krúti hlavou Nataša, nechce sa jej veriť, že práve Lýdiin manžel by sa takto zachoval. Veď bol v podstate dokonalý, s jej Igorom sa nedal porovnať. Večne vykotený pri telke s pivom v ruke a s vyloženými nohami, bez starostí a problémov. Načo sa stresovať? Túto otázku rád používa a hneď po jej položení, na ktoré ani neočakáva odpoveď, sa stratí v deji nejakého stupídneho lacného seriálu, ktoré tak rád sleduje. Ale Nataša je rada, že je rada. Zlá doba. Sama štyri deti neutiahne, síce nežije práve v najideálnejšom manželstve, no aspoň má čím nakŕmiť svoje malé ratolesti. „Nie. Určite nie. Ten poondený mobil stále kontrolujem, ale nijaká správa ani hovor.“
„Skúšala si mu zavolať?“„Samozrejme, hneď včera ráno. A potom o hodinu, na obed, poobede dva razy a večer okolo desiatej. Nič. Len to stále vyzváňa, ale nezapne sa ani schránka ani to nezdvihne.“
„Nechce sa mi tomu veriť. Veď to bol ideálny chlap,“ mračí sa Nataša. Lýdia prikývne, no v mysli má niečo celkom iné. Nebol taký ideálny. Posledné mesiace sa správal čudne, akoby ho vymenili. Navlas rovnaké dvojča, ktoré však vychovávala partia zhulencov, čo nevedia, kde je sever. Ale hral to dobre. Takéto veci nechce priateľke vešať na nos, ide o ich súkromnú vec. Lýdia vždy pôsobila milo, spoločensky a otvorene, v skutočnosti do nej nikto nevidel. Len ona sama vedela, čo v nej je, ako sa cíti, čo všetko ju trápi. Ale často nevedela, ako z toho von.
Po piatej sa lúčia, treba ísť nakúpiť a pripraviť sa na večer. Dnes príde babinec k nej domov, Oliver šiel spať k Lýdiinej mame. Má to od nej ešte bližšie do školy ako z domu, je tam spokojný. Stará mama mu dovolí všetko, zbaští mu aj somarinu, že pri hudbe mu ide fyzika do hlavy lepšie.
Lýdia sa autom presunie do Tesca, šikovne zaparkuje blízko vchodu, začalo nechutne poprchať. Do nákupného vozíka strčí euro a hrnie k budove, všade je plno ľudí v opršaných kabátoch s veľkými dáždnikmi, každý sa ponáhľa a chaosí. Na nervy! Rýchlo to tu odbaviť a domov variť. Zapnem si rádio, nakopnem všetky nástroje a pustím sa do práce. Nech tie utárané ženské neotrávim, teší sa Lýdia, a kým sa stratí v uličke medzi múkou a cukrom, opäť myšlienkami končí u Leonarda. Ďalšie hodiny, kedy sa neozval. Ak sa neozve zajtra, začínam sa báť.
Sobota
Lýdia pobieha po Leonardovej pracovni, prehrabáva sa v zásuvkách, šmátra po stole. Vysypala už každú krabičku, márne sa snaží nájsť názov hotela, v ktorom sa mal jej manžel v čase služobnej cesty ubytovať. Zúfalá končí na posteli v spálni, potrebuje si oddýchnuť. Dnes zgenerálkovala celý dom, vybavila úrady a je rada, že žije. Hlavu si položí na vankúš a zrak jej padne na nočný stolík vedľa Leonardovej strany postele. Malý biely papierik. Lýdia vystrelí z vodorovnej polohy na nohy a zdrapí papierik. Hotel Zlatá kanvica. To je ono!, v duchu zvýskne a vybehne zo spálne. Musí zistiť, či sa jej manžel v tomto hoteli nachádzal a kedy odišiel. Mal prísť dnes ráno.
Sadne si za otvorený notebook, zobudí ho a na internete vyhľadá spomínaný hotel. Klikne na položku Kontakt a vytočí uvedené telefónne číslo. Zdvíha jej príjemný ženský hlas. Blondína, modré oči, červený rúž a úsmev a´la hollywoodska jedenástka Paris Hilton. Asi tak recepčná znie.
„Dobrý deň, chcela by som sa spýtať, či už váš hotel opustil muž menom Leonard Farago. Som jeho manželka.“
„Malý moment, prosím,“ zašteboce ochotná slečna, Lýdia počuje klopkanie umelých nechtov do klávesnice počítača. Jej nervozita graduje.
„Prepáčte, môžete mi zopakovať manželovo meno?“ ozve sa.
„Leonard Farago. F-A-R-A-G-O,“ zdôrazní Lýdia. Po značnej chvíli opäť počuje hlas recepčnej.
„Prepáčte, pani. Pán Farago u nás ubytovaný nebol.“ Lýdia zamrie, v tej sekunde by sa jej krvi nedorezal.
„Ste si tým istá?“ spýta sa po chvíli hlasom, ktorý sama nespoznáva.
„Áno. Telefonoval v pondelok o jedenástej, že sa nedostaví. Ale namiesto neho prišla jeho dcéra.“
„Dcéra?“ Lýdii prepne hlas. „Áno. Viktória Silányi. Pán Farago ju pri rezervácii označil za svoju dcéru. Má iba sedemnásť, vydatá nie je, takže predpokladám, že má priezvisko po mame. Odišla v stredu, pán Farago ju tu vyzdvihol.“ Lýdia sa zahľadí na fotografiu v kovovom rámčeku pred sebou. Ona, Oliver a Leonard. Objatie, úsmev a láska. Čo z toho bola pravda? Kto je Viktória Silányi?! Určite nie jej dcéra! Má len o dva roky viac ako Oliver.
Lýdia zamrmle rýchle ďakujem, pozdrav nerieši, a telefón vypne. Vzápätí ho zasa zapne a vytočí manželovo číslo... Voláte neexistujúce číslo.
Rola, ktorú jej manžel tak dlho hral, jej pripomína veľkú prázdnu miestnosť bez zariadenia. Bez citu, charakteru, niečoho ľudského. S jednými jedinými dverami, ktoré pred ňou ostali zavreté. Dajú sa odomknúť zlatým kľúčom, ktorý ona nemá.
Kristína Tychlerová II.B
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára